streda, 19. júna 2013

O kútiku snov.

Dnes by som sa konečne chcela dostať ku knihám. Práve som dočítala Kútik snov, ktorý napísal nemecký autor Erich Maria Remarque. Je to až neuveriteľné, že to napísal ten istý spisovateľ ako vojnové romány Na západe nič nové a Čas žitia a čas umierania. Je to román oslavujúci život, mier, pokoj, lásku a v podstate všetko čo tvorí protiklad k vojne. Zároveň je to jedna z tých kníh, kde dej je úplne nepodstatný. Všetko dôležité nájdete v rozhovoroch postáv. Sú nabité myšlienkami, z ktorých vám prinášam ukážky.

"Šťastie podľa bežných malomeštiackych predstáv nepoznám. Ozajstné šťastie je spokojnosť, ako sa hovorí. Pre väčšinu ľudí to síce platí, no pre nás, čo máme vycibrené zmysly, by som skôr povedal: Pravé šťastie je dosiahnuť pokoj v samom sebe! Je to takmer to isté, a predsa čosi iné. Spokojnosť sa dá ľahko, a to väčšinou bez boja, bez zápasu. No vnútorný pokoj docielime len po bojoch, tvrdom úsilí a omyloch. Je to očistené, spoznané a nájdené ja..."
"A vy ste to dosiahli, pán Schramm?"
"Povedal by som, že dosiahol, milostivá slečna, aj keď to nie je žiarivo zlatý pokoj, asi skôr nejasne fialový, melancholický, no v každom prípade, je to pokoj."
"Kedy ho človek dosiahne?"
"Keď nájde sám seba."
"Je to ťažké?"
"Najťažšie zo všetkého."

Šťastný človek pociťuje nešťastie silnejšie ako nešťastný. A napriek tomu sa niekedy zdá, že je to naopak. Ten kto sa hlasno sťažuje na svoje nešťastie, cíti sa v podstate celkom príjemne. Niektorí ľudia by nevedeli žiť bez nešťastia. Človek je veľký herec a miluje uslzené úlohy. Mnohí sa kŕčovite držia roly doživotného trpiteľa. Nemajú odvahu prijať šťastie. Keď príde, odvrhnú ho. Chcú byť nešťastní, no vlastne sú šťastní, lebo svoje nešťastie vnímajú ako šťastie. Ten, kto neprestajne hovorí akú ma smolu, napokon tomu sám uverí. Ako si ľudia vedia zbytočne strpčovať život. Nesmieme sa dať stiahnuť k zemi. Všetko nás musí podnecovať.


„Milujem, to je všetko.“
„Milujete?“
„Nie však tak, ako sa toto slovo bežne chápe. Milujem všetko: prírodu, ľudí, stromy, oblaky, utrpenie, smrť- slovom celý život! Som optimista a extrémista vo veciach lásky.“
„Zaiste ste nezažili sklamanie.“
„Naopak, dokonca veľa ráz.“
„A napriek tomu?“
„Napriek tomu.“
„Zvláštne.“

Pesimizmus je napodiv prednostným právom mladých, ktorý by naň mali mať najmenšie právo.

Na svete je veľa ľudstva ale málo ľudí.

Načo toľko reči - láska je jednoducho láska a dosť! Načo sa hašteríme? Láska je láska! Treba ju vychutnať a prežiť, nie viesť o nej plané reči.

Postupne som dospel k názoru, že pokoj je čosi čo dokonale zlučuje spasenie, hlboký mier aj vyrovnanie s neodhaliteľnými tajomstvami života. Vravím spasenie, nie riešenie. To neexistuje. Zato však spasenie - keď sa vŕtavé, neodbytné - dumanie zmení na sladký pokoj a mier zosadne na dušu. To je ono veľké tajomstvo, o ktorom nevieme čo skrýva. Nedá sa pomenovať ani zobraziť - hlboký pokoj citov. 

Život je vnútorný pocit a nie vonkajší prejav. Vnútorné hodnoty, ktoré získavam spôsobom života. sú pre mňa hodnotovou stupnicou. A vnútorné hodnoty sotva možno získať keď chceme byť pri všetkom. Človek sa síce ostrieľa, získa zbehlosť, slovom vonkajškové schopnosti. Aj tie sú prirodzene dôležité, no bez zvnútornenia vyznievajú povrchne. Človek môže hlbokým vnímaním drobného kvietka alebo chrobáčika získať viac ako ten, kto prelozil celý Egypt.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Every comment makes my day!