O tom, k čomu ma priviedla vysoká škola.

K dnešnému článku ma inšpirovala vysoká škola. V žiadnom prípade to však nebude opis študentského života alebo takéto niečo ak vám to hneď napadlo. Rada by som sa podelila o to, čo ma naučila univerzita a k akým myšlienkam ma priviedla.

Momentálne som študentkou prvého ročníka, preto som rada že môžem už teraz zhrnúť pár vecí, ktoré som si (na sebe) všimla. Vysoká škola ma poznačila. Síce som stále študentom, no už len dobrovoľným. Systém na vysokej škole je preto odlišný od toho na základnej či strednej. Nikto vás tam nenútil a navyše študujete to čo vás baví. Aj preto je posunutá hranica minimálneho hodnotenia ktorú musíte dosiahnuť smerom hore. V niektorých prípadoch až na 70 percent zo 100. To bola jedna z vecí, ktoré ma pri nástupe na vysokú najviac prekvapili. No nechcem písať o rozdielnych systémoch medzi rôznymi typmi škôl. Chcela by som hovoriť o svojich pocitoch z univerzity a o univerzite v zmysle inštitúcie. Každá škola by mala svojich študentov pripraviť na život. Život ktorý je krutý a platia v nom tvrdé pravidlá prežitia. Tá naša to teda spĺňa do bodky. V posledom období som si uvedomila že ak človek niečo chce, tak pre to musí aj niečo urobiť. Konkrétne veľa toho niečoho. V skratke, kto nič nerobí, ani nič nezíska. A titul vám v niektorých prípadoch nestačí. Možno bol v tomto pre mňa odstrašujúcim príkladom prípad môjho priateľa, ktorý si ani s červeným diplomom nevedel nájsť prácu. Samozrejme, chcel robiť to čo vyštudoval a čo ho baví. A tak skončil opäť na jemu dobre známej univerzite.

Ďalšou vec, ktorú ma vysoká škola naučila je, že netreba brať všetko príliš vážne. To bola chyba ktorú som robila a keď som si to uvedomila (lebo to bolo na tom to najpodstatnejšie) a začala brať všetko s nadhľadom, hneď sa to zdalo byť ľahšie. Ani si neviete predstaviť ako. Zrazu som mala pocit, že život je nádherné klbko možností, ktoré si len treba všimnúť. Že všetko je možné. Hovorte si čo chcete, že je to mladícka pochabosť, no ja hovorím že vy všetci len frflete a zbytočne sa ľutujete. Jasné, nikdy nie je tak zle aby nemohlo byť ešte horšie, ale prečo si zbytočne ztrpčovat život? Prečo si nevšímame len to dobre? Prečo nevidíme koľko možností nám každý jeden deň ponúka? Nikdy neviete či dnes nestretnete svoju životnú lásku alebo niekomu nezachránite život. Koľko toho ľudia každý deň prehliadnu len preto, lebo si nevidia ďalej od nosa a sústredia sa len na svoje problémy. Ľudia, zobuďme sa. Žime s ľahkosťou. Tešme sa z maličkostí. Všímajme si možnosti a neodmietajme ich. O koľko zážitkov tým prichádzame. A posledná vec: kto myslí len na to zlé, tak to aj má. Ľudská myseľ ma neuveriteľné schopnosti o akej mnohí jej držitelia nemáju ani len poňatia. Ak si pred ťažkou skúškou poviete, že ju zvládnete a fakt tomu v prvom rade vy uveríte, tak to aj tak bude. So všetkým čo človek potrebuje sa narodil a tie najlepšie veci sú zadarmo. A bodka.

To by bolo tak v skratke aspoň podstata toho čo som vďaka vysokej škole pochopila. Mala som potrebu to povedať takto do sveta, aby som si to nenechávala len pre seba. Všade naokolo sa reklamujú len tie zlé veci, všade vo správach sa informuje len o tragédiách alebo škandáloch. Reklama na to dobré mi chýba. A myslím že nie som jediná. Ak týmto článkom pomôžem čo len jednému človeku uvedomiť si isté veci, bola som úspešná. Ja som si ich už uvedomila a preto som to chcela poslať ďalej.