O inej dimenzii.

Svojho priateľa úprimne ľúbim, som na ňom závislá a už si bez neho neviem svoj život predstaviť. Uvedomujem si, že odkedy som ho našla som klbko spokojnosti a cítim sa ozaj naplnená. Občas ale rozmýšľam čo keby...

Čo keby jeho miesto zastal niekto iný? Konkrétne bývalý spolužiak zo strednej. Verím na osud a veci... nazvime ich nadprirodzené (pre milovníkov tejto témy odporúčam Maupassantovu zbierku poviedok 22 fantastických príbehov). Medzi nami bolo vždy niečo zvláštne. Energia. Súlad. Porozumenie. Aj napriek tomu, že sme dokopy za štyri roky prehodili tri vety. No obidvaja sme to vedeli. Viem, že to vedel aj on. Môžem povedať, že mi rozumel viac ako ktokoľvek z môjho najbližšieho okolia, ktorí o sebe hovorili, že ma poznajú. Raz na občianskej náuke keď som o sebe povedala, že som melancholik každý nesúhlasne krútil hlavou a tvrdil, že som čistý flegmatik. On jediný prikývol a povedal, že mám pravdu. Je zvláštne, že som vždy vedela, že sme pre seba ako stvorení aj napriek tomu, že sme sa ani raz poriadne neporozprávali. Vždy som v to však dúfala. Dúfala som, že vesmír to dá skôr či neskôr do poriadku. No zatiaľ sa tak nestalo. A myslím, že môžem povedať, že sa tak už ani nestane. Možno v inom svete, vesmíre, inom usporiadaní, zriadení. Za iných okolností. V inej dimenzii. Lebo len v nej sa dá to medzi nami dvomi vysvetliť.