O lietaní.

Konečne sa dostávam k sérii článkov z nádherného Talianska. Dnešný bude (ako ste si asi prečítali v názve) o lietaní. Neviem či ma niekto číta (asi nie, ale ak sa niekto taký predsa len nájde, odporúčam skočiť si spraviť čaj a niečo pod zub, bude to na dlho) ale poslúži to aspoň potom o pár rokov na súkromné účely.

Teda pekne po poriadku. Odlietali sme z Bratislavy, odkiaľ nepochádzame, takže sa tam najprv bolo treba dostať. Išli sme teda nočným vlakom z Košíc. Môžem povedať, že v tejto časti dovolenky sme hneď okúsili (prekvapivo) najnepohodlnejší spôsob cestovania. Možno je to tým, že na takéto cesty vlakom cez celé Slovensko nie som zvyknutá, no bolo to tam fakt nepohodlné a spala som dokopy asi dve hodiny. No najlepšie na tom bolo, že sme hodinu meškali a báli sme sa, že lietadlo ani nestihneme. No čo povedať, Železnice Slovenskej republiky nám pripravili krušné chvíle. Aj keď na druhej strane, aby som nebola až taká kritická, vo verejnej doprave s tým počítať treba tak či tak.

No ale pohnime sa ďalej. Celí vystresovaní a nevyspatí sme sa z vlakovej stanice konečne (tie bratislavské emhádečky stoja fakt na každom kroku) dostali na bratislavské letisko. Tam to už išlo podstatne lepšie. Keďže som letela prvýkrát, bola som zvedavá ako to vlastne bude celé prebiehať. Na počudovanie môžem povedať, že vybavovačky okolo toho boli nič v porovnaní s tým čo sme si pred cestou čítali a čo sme teda čakali. Osobne som si predstavovala nejakých policajtov (alebo aspoň niekoho v uniforme), ktorí nám prezrú batožinu a skontrolujú rozmery. Privítali nás však mladíci v rifliach. Leteli sme Ryanairom čo najlacnejšia nízkonákladovka. Letenky nás vyšli na 30 eur na osobu. Do budúcnosti - čím skôr si ich zabookujete, tým lacnejšie vás výjdu. V cene letenky je však iba príručná batožina, ktorá má mať rozmery max 20 x 40 x 55 cm a 10 kíl. Po príchode ku gatu však bolo vidieť kto je už skúsený letec. Niektorí tam totiž mali príručnú batožinu vo veľkosti našich obidvoch. Nielenže nekontrolovali veľkosť ale ani váhu. Dokonca som na palube videla aj vodu, ktorá je zakázaná. Čo sa týka celkovo tekutín (aj šampóny, sprchové gély...), povolené množstvo je 1 liter po desiatich 100 ml fľaškách. No čo už, nabudúce budeme múdrejší.

Teraz k samotnému letu. Usadili sme sa v lietadle a (aspoň ja) som si to užívala. Pozorovali sme prácu letušiek a hovorila som si, že chcem byť tiež letuška, haha. Za tých pár minút kým sme usedení čakali v lietadle na odlet som v mysli zanalyzovala ich prácu ale hlavne som žasla nad prácou pilotov. Akú obrovskú zodpovednosť majú v rukách! Odrazu som chápala kamaráta, ktorý je celý zbláznený do lietadiel a všetkého s tým spojeným. To, že človek vymyslel spôsob lietania v oblakoch je jednoducho uchvacujúce. A zrazu som v lietadle sedela aj ja a žasla som. Je to jedna z tých chvíľ (ako to dobre opísal Boris Filan v New Yorku) keď človek len ticho pozerá a pyšne si hovorí, že my, ľudia, sme to dokázali.

No späť k letu. Hovorí sa, že najhoršia časť je keď sa lietadlo odpúta od zeme a vzlietne, poprípade pristávanie. Hlúposť. Vzlet bol ľahučký a ani som nevedela ako a boli sme hore. Zatiaľ však ešte nie v oblakoch. A tu to prišlo. Najhoršia časť je, vážení, dostávanie sa do potrebných výšok. Lietadlo ide vtedy hore v 45 stupňovom uhle. Brr. Počas celého letu som sa už z toho nedostala, a tak som celý čas len zhlboka dýchala. Let trval asi hodinu, 20 minút a boli sme v Bergame. V konečnom dôsledku môžem skonštatovať, že lietanie bol zážitok. Či už kladný alebo záporný, to ešte ani sama neviem.

Ďalšia časť bude z Milána, mesta módy a biznisu.