utorok 10. septembra 2013

O kruhu života.

Jedna z mojich najlepších kamarátok sa zasnúbila a ja som sa to dozvedela z fakebooku.

Môj priateľ chce ísť na rozličné zahraničné stáže. 

Prečo mám pocit, že každý sa pohybuje v inom látkovom zložení vesmíru, len ja stojím na mieste? Včerajšie zistenia vlastne neboli až také prekvapujúce. Už dlhšie som o tom takpovediac vedela. Až včera ma však dostihli. V plnej sile. Prebudenie. Život sa mení. Moving on. Len ja akosi stojím a pozerám sa na to všetko navôkol. Zasnúbenie. Len včera sme boli na základnej škole. Každý deň sme spolu chodili domov. Po ceste sme sa zastavili pri potoku. Pri kaderníctve sme sa rozlúčili a každý už išiel svojou cestou. Mám sa zmieriť s tým, že to už takto pôjde ďalej? Že sa do pár rokov postupne povydáva každý z mojich rovesníkov? Že budú mať prácu a auto a deti a hypotéky a záhrady a oslavy? Že si vyberú z práce vďaka ktorej splácajú hypotéku dovolenku, aby išli autom s deťmi k doktorovi a potom ich vyzdravenie na záhrade oslávia? A to, že mi môj drahý povie, že chce ísť na zahraničné stáže, aby mal lepšie ohodnotenie v budúcej potencionálnej práci? Nie je to o tom istom? Život plynie naozaj rýchlo a nikto ho nezastaví. Nikto to ani nechce. Som asi jediná.


2 komentáre:

  1. poznám. človek sa teší, ako si pomaly zariaďuje a chráni to čo má a pritom sa veci okolo menia ľubovôľou tak, že im nestíhame. moja rada je trochu sebecky ale predsa myslieť aj na vlastné sny a ciele, kedy si pri podobných rozhodnutiach iných môžeš povedať, no veď dobre, ja mám toto... ale v tom sa tiež mám ešte čo učiť, lebo inak myslím skôr na iných a na to, čo oni budú robiť a ako zmením ja ich svet, keď si niečo vymyslím (ako sa odsťahovať na rok do moskvy, otehotnieť počas štúdia, alebo čo i len nedodržať deadline...)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Neide o to, že by som druhému nejakým spôsobom závidela. Chcela som tým skôr poukázať na ten kruh života. Na to, že kým je človek mladý a pozerá sa na "dospelakov" hovorí si, že on tak určite neskončí a zrazu sa ani nenazda ako a ocitne sa na jeho mieste. No to je prirodzene, príroda to tak zariadila že od určitého veku sa chce človek pohnúť ďalej. A chtiac-nechtiac sa tam vlastne ocitne tiež. Ja som teraz v období ked mám chvíle, že si hovorím, ze to tiež chcem, dieťa, vlastná rodina, dom atď a hneď nato sa zľaknem, ze ako som sa to prepana do toho štádia dostala :D veď len včera som chodila na základnú školu. Preto potom asi ľudia robia veci ako ze odídu do zahraničia atď...

    OdpovedaťOdstrániť

Every comment makes my day!