počúvať ako život znie.: O Verone.

Po skorých rýchlych, ale zato výborných raňajkách v Miláne sme sa vlakom presunuli do Verony. Cesta nám trvala asi 70 minút. Pri talianskych vlakoch sa ale pristavím. Už pred cestou sme si prečítali, že na cestu po Taliansku sa autobusy kvôli nedochvíľnosti a nespoľahlivosti neodporúčajú. Talianske vlaky, to je už iná káva! Vyskúšali sme si ten najlacnejčí regionálny aj "frecciovský", o triedu vyšší, no musím povedať, že sa to s našimi vlakmi ani zďaleka porovnávať nedá. V každom bola klíma (no popravde je to tam nutnosť ako som písala), pohodlíčko a sršalo to novotou. Žiaden smrad ako v tých našich. No treba povedať, že ľudia sú tam schopní si za to aj priplatiť. V skratke, čo dáš, to aj máš. U nás síce budú na to ľudia nadávať, ale ak by im niekto povedal, že dobre, budú mať čo chcú, ale budú si za to musieť pár eur priplatiť, tak to už nie. To sme celí my, Slováci.

No ale späť k Verone. Po príchode na stanicu sme sa vybrali hľadať cestu. Môj drahý sa suverénne vybral opačným smerom ako bolo treba ísť, a tak sme si to trošku skomplikovali, ale nakoniec to dopadlo dobre a nestratili sme až tak veľa času. Celkovo sme mali na Veronu vyčlenené dve hodiny (viem, to je dosť málo, no v podstate sme za ten čas stihli celú prehliadku mesta, vrátiť sa a nasadnúť na vlak do Benátok). Neviem či niekomu niečo hovorí toto mesto. Mne osobne bolo už predtým známe balkónom, pod ktorým Rómeo vyznával Júlii lásku. To bol pôvodne dôvod, pre ktorý sme sa tam vydali. No krátkou exkurziou po internete sme sa dozvedeli, že Verona má toho oveľa viac. Celkovo je to také to typické talianske mesto aké si bežný človek hneď predstaví. Úzke kamenné uličky, balkóny plné kvetov, okenice, rôznofarebné domčeky. Okrem toho sa môžu obyvatelia Verony popýšiť zachovalou stredovekou arénou, mostom a pevnosťou (na ktorej sme ale neboli). Nakoniec môžem povedať, že Verona je aj z rýchlika nádherná.

Teraz však už nechám prehovoriť fotky.