piatok 11. októbra 2013

O tom, prečo muž neuvoľní žene miesto v autobuse.

V autobusoch trávim veľa času. Konkrétne dve hodiny každý deň. Stali sa už takmer mojím druhým domovom. Aj tento článok som v mysli písala v autobuse hladiac cez okno na rôznofarebné kytičky stromov.

Táto otázka ma zamestnávala už dlhšie. Nechcela som vytiahnuť túto tému na svetlo Božie bez toho, aby som dobre preskúmala každé hľadisko, aby som to mohla podať čo možno najviac objektívne. Myslím však, že táto téma už vo mne dozrela.

Musím sa priznať, že mi trvalo dvadsať rokov kým som sa sama seba opýtala prečo muž neuvoľní žene miesto v autobuse, prečo ju nepustí v rade pred seba, prečo jej nepodrží dvere a tak ďalej. A to je na zamyslenie. To, že som to až doteraz považovala za úplne normálne. Pritom je to taký istý akt slušnosti ako pozdrav predavačke alebo zaklopanie na dvere pred tým ako vstúpime. (To, že niektorí ľudia nedodržuju ani toto je už na inokedy.) Mala by to v prvom rade opatrovať spoločnosť. Preto je na mieste sa pýtať, prečo to tak nie je. Je naša spoločnosť banda nevychovancov? Neurobila niekde západná civilizácia chybu? Alebo je to vplyv vývoja? Prečo potom tento vývoj nezasiahol aj arabské štáty, najmodernejšiu novodobu spoločnosť? Môžete si byť isté, že Araba na Slovensku spoznáte podľa toho, že vám podrží dvere. Prečo to tam muži vedia a u nás nie?

Ako to už väčšinou býva, vina býva na obidvoch stranách. A keďže aj ja som žena, hľadala som odpoveď na túto otázku u nás, žien. Je niečo čo robíme zle? Môžeme to, ako sa k nám muži správajú, ovplyvniť? Nesieme si vinu za to aj my samy?

Odpoveď znie áno. Zabudli sme na fakt, že opačné póly sa priťahujú. Snažíme sa rozdiely medzi nami zotierať. Prispôsobujeme sa mužom v obliekaní, v gestách, v spôsobe reči. Nosíme nohavice ako oni. Vlasy si čoraz častejšie s obľubou striháme nakrátko ako oni. Nosíme obrovskú športovú neforemnú krikľavú obuv ako oni. Nadávame ako oni. Fajčíme a pijeme ako oni. Nemáme zábrany. Zabíjame v sebe všetku ženskosť.

Ako nás môžu po tomto všetkom ešte považovať za niečo iné ako sú oni sami, za druhé pohlavie, ktoré si zasluhuje prejav úcty?

K horšiemu sa nezmenili muži, boli sme to my a oni sa len prispôsobili.

1 komentár:

  1. Čosi pravdy na tom stieraní rozdielov bude, to je večná téma... Rovnocennosť áno, ale rovnakí byť všetci nemusíme :) Ja si vážim, keď ma niekto pustí prvú alebo podrží dvere, ale možno to niektoré dievčatá zneužívajú, preto to chlapi prestávajú robiť, kto vie :P

    OdpovedaťOdstrániť

Every comment makes my day!