O Lúke.

Občas nie je zlé spraviť si deň vďakyvzdania. Nie však ten americký gýčový, ale taký úprimný. Ja som si ho urobila dnes. Rozhodla som, že to v takýto krásny deň to bez poslednej hodiny prežijem a vybrala som sa domov. Lúky za domom milujem. Som veľmi vďačná za to, že som vyrastala a žijem práve tu. To miesto pre mňa predstavuje únik z reality, priestor na úvahy, ale napríklad aj na učenie. Koľko kilometrov som tam už nachodila! Aj napriek tomu, že tu žijem odjakživa, v žiadnom prípade to nemám celkom zmapované, vždy ma vie niektoré miesto tak nádherne prekvapiť, že až nemám slov. Niektoré kúty si však nechávam akoby v zálohe, aby som sa mala na čo tešiť nabudúce. 

Mám takú úchylku - merať energiu a krásu každého miesta. Priateľ sa mi vždy čuduje, keď sme na prechádzke a ja musím zaliezť do každej "diery". Hovorí, že tam nemusím ísť, že som to videla stadiaľto. To je tá najväčšia hlúposť! Keď uvidím miesto, ktoré ma zaujme (nemusí byť hneď pekné, raz som chcela vliezť do opustených ruín nejakého skladu, len v poslednej chvíli ma odtiahol s tým, že tam určite prespáva nejaký bezdomovec), hneď tam bežím, postavím sa a načúvam jeho spevu, koštujem (nie som si istá, či to nie je východniarske slovo, veľmi vzdialené synonymum je ochutnávam), vciťujem a dobýjam sa energiou. Keď ho opúšťam, cítim sa akoby som sa prebudila z krásneho sna, v ktorom to všetko bolo len o fyzikálnych zákonoch energií. 

A lúky! To je kapitola sama o sebe. Keby by ste mi chceli povedať tú najstrašnejšiu novinu, povedzte mi to na lúke. Tam to prežijem. Keď stojím na lúke, všetko ostatné prestáva existovať. Mám krídla. Dýcham. Žijem. Lúka je pre mňa synonymom slobody.

Raz dávno približne o takomto čase som napísala túto básničku. Uvádzam ju takú ako sa narodila, s vráskami poznačenými rokmi.

  

Toto bolo fotené ešte na jeseň, ale pre predstavu :)

Čo sú vaše lúky?