streda, 5. februára 2014

O tom, že láska víťazí nad nenávisťou.

Keď som minule v jednom článku rozoberala svoje detské obavy, niektorí ste mi napísali o svojich obavách terajších. Aj ste sa rozpísali, čo ma teší. Jednou z veci, ktoré som si dala za cieľ na tomto blogu je to, aby som jeho čitateľov "prinútila" zamyslieť sa nad niektorými vecami. V spomínanom článku som sa však svojim aktuálnym obávam vyhla. Preto by som to chcela teraz napraviť.

Rovnako ako je to u niektorých z vás, najväčší strach mám zo zlyhania. A je to vonku. Asi som už však dospela, lebo som odhodlaná sa mu postaviť. V poslednom čase rozmýšľam len nad tým ako nezlyhať, dosiahnuť to, čo v živote dosiahnuť chcem. Mám 20 rokov, som v rozkvete, v plnej sile, teda ideálny čas ukázať, čo je vo mne. V poslednom čase sa na svet pozerám trochu inak. Asi som dospela. Do určitého bodu. Alebo sa zmenila. Veď ľudí mení neustále všetko. Je však isté, že už nie som tým, kým som pred pár rokmi bola. Pohla som sa dopredu. Ako som to zistila? Tak, že niektorí ľudia, ktorí mi boli ešte nedávno veľmi blízki, už nimi viac nie sú. Na jednej strane je to možno smutné, na druhej strane je to fakt. Myšlienkovo sme sa odcudzili tak, že už niet cesty späť. Už sa viac nepozeráme na ten istý cieľ, teda nemáme spoločnú ani cestu. Vždy je smutné keď niekto z vášho života odíde, či už fyzicky alebo mentálne. No aj to je nevyhnutná súčasť života. Ľudia majú ciele, túžby, ktoré sa vyvíjajú a časom ustaľujú. Niekedy zistia, že zrazu ich s nimi ich blízki nezdieľajú. Zo svojho života ich prirodzene vytesnia. Bránia im totiž v dosiahnutí ich snov, potápajú ich ku dnu, nerobia ich šťastnými.

O jedného takého človeka práve prichádzam. A nie je mi to ľúto, lebo viem, že ten človek už viac v mojom živote nemá miesto.

Nie, stop. Toto som napísala niekedy v decembri. Odvtedy už nejaký ten čas ubehol a nechcem povedať, že už s tým vôbec nesúhlasím. Nesúhlasím len s tou poslednou vetou. S tým, že mi to nie je ľúto. Ak som to niekedy napísala, klamala som samu seba. Je/bolo mi to veľmi ľúto. S dotyčným človekom som strávila jedny z najkrajších rokov v mojom doterajšom živote. A to sa nedá len tak vymazať. Aj preto som sa rozhodla zaujať iný postoj. Nepopustila som zo svojich ambícií a túžob, len som si povedala, že budem tolerantnejšia. Rada nad zlato: ak máte s niekým nezhody, privítajte ho u seba doma, preukážte mu zásluhy také ako tomu najcennejšiemu hosťovi. Po tomto už na vás nemôže povedať jediné krivé slovo. Alebo: priateľov si drž pri tele, nepriateľov ešte bližšie.

Som rada, že mi toto celkom spontánne došlo. A ešte radšej, že to bolo predtým ako som si pozrela filmy o Anne Shirleyovej. Tej Anne zo Zeleného domu, ktorá nemá ťažké srdce na žiadneho človeka a je príkladom majstra medziľudských vzťahov. A to je len jedna z vecí, ktoré na tejto hrdinke obdivujem. Neviem sa už dočkať kníh o nej, ktoré sú práve na ceste ku mne!

  

4 komentáre:

  1. Zvláštne, ešte nedávno som bola v podobnej situácii, keď sa mi niektorí ľudia odcudzili a cítila som, že si nerozumieme. Nie žeby som bola odvtedy iná, no akosi som sa takmer s každým udobrila, na zlé zabudla a aj keď viem, že najlepší priatelia nebudeme, mám tak ľahšie na srdci :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Presne tak, ten povestný uzol tam vždy zostane, musíme sa však pokúsiť urobiť všetko, čo je v našich silách :)

      Odstrániť
  2. jaaaj, Anna :) moja najoblubenejsia hrdinka (v puberte), ktora ale ma co povedat stale. nech ta kazda kniha o nej inspiruje :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ďakujem, pár kníh z tejto série som tiež v puberte prečítala, teraz si dám také druhé väčšie kolo :)

      Odstrániť

Every comment makes my day!