utorok 11. februára 2014

O vyvedenej miere.

Nie je veľa takých chvíľ, kedy si poviem, že mám rada svoje vlasy. Krivdím im. Často je to preto, že sa mi na ne nechce vynaložiť toľko energie. Včera som si však povedala, že tento deň strávim s mojimi vlasmi. Umyla som ich, dala mame podstrihnúť a vyžehlila. Zrazu to boli Vlasy. A boli moje. 

Dnes máme v škole Deň otvorených dverí. K ich otváraniu prispievajú všetci: pobieha tu človek s mopom a vedrom vody, študenti, ktorí premiestňujú stoly, učitelia s kanvicami a štrngajúcimi kľúčmi, pri propagačných stánkoch sa pristavujú študenti, ktorí tu už študujú a tvária sa, že ich to zaujíma len preto, aby dostali zápisník a pero s logom školy zadarmo (akoby túto školu milovali), študenti, ktorí so spomenutými uchmatnutými spomienkovými predmetmi tentoraz hľadajú miesto na sedenie. Dvere lietajú z rúk do rúk. Jednými prejdú desiatky, stovky rúk. Každý rok. Každý rok škola láka záujemcov ako samica pripravená na reprodukciu. Každý rok s iným. Pretože tak to tu chodí. Jeden rok vás príjmu, na druhý už vyhodia, ak jej nie ste dosť dobrý. Potom nastáva situácia ako na včerajšej prvej hodine semestra keď vyučujúci číta mená študentov a pri každom druhom niekto nahlási, že ten človek tu už viac neštuduje. Poviem vám, bolo to smutné aj vtipné zároveň. Aj mne odišiel človek, s ktorým som na túto školu prišla, s ktorým som prežívala začiatočné zmätky, stresy, prvé skúšky, aj sklamania zo skúšok. Tie mu boli tento rok osudné. Odvtedy je to tu už akési iné. Zostalo nás pár statočných, posledných mohykánov. Ale viete, čo je ešte lepšie? Vypočuť si v školskej jedálni v rádiu, že polovicu života si ničíme zdravie zarábaním peňazí a tú druhú polovicu sa zarobenými peniazmi snažíme to zdravie prinavrátiť. V takej chvíli položíte vydličku, ktorú ste sa chystali položiť do úst a máte chuť sa na všetko vykašľať.  

Vtipné to bolo aj včera v autobuse. Na jednej zo zastávok nastúpil človek evidentne opitý. Na tej ďalšej vystúpil, lebo si myslel, že už vystupuje. Ako rýchlo plynie čas keď ste opitý. Vysmiaty nastúpil druhýkrát. Nastúpil aj mladý pár, ktorý rozprával po anglicky. Žena mala opätky, ale také akurát ženské, nie take kurtizánske, a ešte tmavý kabát takisto žensky strihnutý v páse. Mala nádherné vlasy, splývajúce na chrbte, voľné ale pod dozorom, rovné ale nie tak umelo. Pri pohľade na ňu som si spomenula na výrok J. Steinbecka, ktorý som v ten deň prečítala: "Na žene je najkrajšie to, že je žena". O tejto to rozhodne platilo.

Inak čakám už len na chvíľu, kedy sa oteplí dosť na to, aby som vyšla na kopec za domom, sadla si tam pri západe slnka a čítala si utešené opisy L. M. Montgomeryovej.

A pustite si toto. Aj ja si to pustím.

2 komentáre:

  1. Nechodíš ty na UNIPO? Lebo aj my sme mali DOD dnes :D A keby som vedela, že rozdávajú zadarmo reklamné predmety, tak sa pristavím a neutekám tak preč od masy ľudí na prízemí :D (žartujem, tie davy ma zabíjajú) No a veru, niektoré ženy pôsobia tak žensky, že až ja sa musím obzrieť :)

    OdpovedaťOdstrániť

Every comment makes my day!