sobota, 26. apríla 2014

O smiešnosti, sklamaní aj nádeji.

Dobre, toto je už smiešne. Píšem na blog častejšie ako by som chcela. Hovorím, že smiešne. Väčšinu blogerov trápi skôr opak. Môj problém je však, že poprvé: vlastne nepíšem, v poslednom čase je to len o fotkách. Síce mám pár vecí, ktoré som začala písať, všetko však ostáva nedokončené, a teda nepublikovateľné. A po druhé: riadim sa heslom, že kvalita nad kvantitu.Ale mne to jednoducho nedá. V poslednom čase fotím toľko ako nikdy a čo s fotkami, všakže? Šup s nimi do toho víru internetovej galaxie!

No dobre, aby som sa s niečím aj podelila - mám uzavretý prvý predmet z 11. Predstavte si nasledovnú situáciu: ani za svet sa neviete sústrediť na učenie na skúšku, večer o desiatej sa vám konečne podarí sa ako-tak na tri hodiny dostať do tej správnej vlny. A potom zasiahne osud v spojení pár otázok, ktoré sa vám podarilo tesne pred písomkou získať a tých zvyšných, na ktoré by ste vedeli odpovedať aj keby ste sa neučili vôbec a vy dostanete A. No nenaštve to? Alebo najviac pre človeka urobíte keď mu prejavíte dôveru. Táto písomka však svedčila iba o dvoch veciach - buď ju učiteľka zostavovala veľmi unavená, alebo si myslela, že sme veľmi hlúpe (chlapcov už bohužiaľ nemáme). Mňa to A sklamalo viac ako keď som dostala minule C s tým, že som sa na písomku učila asi dva dni. Som ozaj podctivka, no a čo? Neprávom získané A mi smrdí a nie som naňho hrdá. Inak ešte v poslednom čase v každej voľnej chvíli kontrolujem mailovú schránku či sa tam náhodou nezjavia výsledky z nejakých súťaží, do ktorých som sa prihlásila - stále nič. Ale je to taký spokojný pocit vedieť, že z mojej strany som urobila všetko, môj osud je už v iných rukách. 

2 komentáre:

Every comment makes my day!