štvrtok, 22. mája 2014

O úprimnosti.

Je zaujímavé, aká činná som tu blogu práve vtedy, keď nemám čo povedať. Ale hneď ako sa mojím životom preženie víchrica, zrazu onemiem. Z toho, že mám toho na jazyku toľko, že neviem čím začať. A tak sa na to celé vykašlem a poviem si, že to aj tak nemá zmysel. Nie som smutná, len zmätená a sklamaná. A možno aj trochu bezradná. A môže za to život sám. Rada by som povedala, že ma opäť raz niečím prekvapil, no pravda je taká, že aj túto jeho vlastnosť som už poznala. Azda je to len mojou neschopnosťou pripustiť si to a prijať to také, aké to je.

Minulý týždeň ma bola jedna z najlepších kamarátok pozvať na svadbu a bola to jedna z najsmutnejších udalostí. Poslednýkrát bola v mojej izbe. V izbe, v ktorej sme sa na základnej vždy po škole hrali s Barbie bábikami. A teraz sa sťahuje a všetko bude iné. Ňou to len všetko začína. Ďalšia kamarátka ide na celé leto do Ameriky, a to vám hádam nemusím hovoriť, že ak sa odtiaľ vôbec ešte vráti, už to nebude ona. No a moja najlepšia kamarátka sa s ňou na jeseň minie, a to konkrétne na Erazme. Úprimne, keď si na to všetko pomyslím, chce sa mi plakať. Ale najlepšie na tom je to, že nie z toho, že to všetko toto leto skončí. Ono to už skončilo, len ja som pri tom nebola. Dni, kedy sme sa len tak mohli zobrať a ísť spolu nakupovať, alebo len tak na kofolu už dávno pominuli a ja som si to ani neuvedomila. Svadba bude už len takým pohrebom nášho kamarátstva, a teda našej mladosti. Už viac nebudeme tie dievčatá.

A moja najlepšia kamarátka? Už dlho mám pocit, že od najlepšej má na míle ďaleko. Konkrétne odkedy som si našla priateľa, čo sú dva roky. Pohádali sme sa jediný raz. To hovorí, myslím si za všetko. V každom úprimnom priateľstve musia byť hádky. Problém je však ten, že naše priateľstvo úprimné nie je a neviem či vôbec niekedy bolo. Naša jediná hádka sa odohrala cez fuckbook minulé leto a prišli sme na to, že problém spočíval v tom, že mám priateľa - a ona nie. Áno, prekvapivé, že tá zúfalá nesebavedomá kôpka nešťastia nemá priateľa, však? Odkedy som vo vzťahu, mám pocit, že je prezieravá a vo všetkom kalkuluje. Pozvem ju niekam von, najprv porozmýšľa či je šanca, že tam stretne svojho nastávajúceho a potom pre istotu odmietne. Mám pocit, že sa z nej stáva presne to, čo ukazujú v Zúfalých manželkách či v Sexe v meste. A keď sa v tridsaťpäťke konečne ukáže chlap, ktorý o ňu prejaví čo len sebamenší záujem, rýchlo si ho na prste utiahne.

Tu ma napadá ďalšia vec - uvedomila som si, že sa mi hnusia ženy. Takmer úplne všetky. Byť chlap, ani o nich nezakopnem. Sú prezieravé, ohováračské, pomstychtivé, neúprimné, navzájom si závidia, ohovárajú sa, klamú si, sú výbušné, domýšľavé, náladové, netrpezlivé. (Česť výnimkám.) Keď tak rozmýšľam, oveľa viac si rozumiem s chlapmi. Síce vám povedia všetko narovinu, ale aspoň viete na čom ste. Síce sú jednoduchí, ale sú aspoň úprimní. Síce sa rozprávajú len o technike, športe a sexe, ale lepšie ako o kozmetike a topánkach (dobre, toto bol vtip).

A tu sa dostávam k vyústeniu. Budem úprimná. Nie som šťastná. A to už dlho. Viem, že som nevďačná. Žijem v demokratickej krajine (aspoň naoko), v ktorej je mier (zatiaľ). Mám čo jesť, kde spať a môžem si uspokojiť relatívne všetky potreby. Aj napriek tomu mám však pocit, akoby som hrala v divadle, vo veľmi zlom neúprimnom divadle, ktoré neprospieva nikomu. Cítim, ako ma to zvnútra rozožiera. Priznala som si to však až včera. Včera, keď som bola na mojej lúke za domom, sedela som na zemi v tureckom sede, medzi všetkým tým živým hemžiacim sa a nechala som na sebe dýchať motýľa. Slnko ma zohrievalo svojimi paprskami lúčov a ja som sa cítila konečne po dlhom čase dokonale slobodná. Sedela som tam a bola som na úrovni kvetov, trávy i malých chrobáčikov, ktoré si medzi nimi našli domov. A cítila som splynutie medzi nimi a mnou. Chvalabohu. A keď som si cestou späť ešte nahlas zaspievala (na tom ešte popracujem), povedala som si, že toto bol začiatok a že je predo mnou ešte dlhá cesta, na ktorej konci azda budem spokojná.

Tento post je poriadne chaotický, koniec koncov, také sú aj pocity. Nikdy necítite len smútok, alebo len strach, vždy je to ich mix. A je zbytočné ich pomenúvať, sú to predsa len slová. (Ale o slovách už nabudúce.)

A ešte jedna vec - založila som si niečo ako portfólio. Nájdete ho tu. Teda, netvárim sa ako nejaký fotograf, niekomu to však možno spraví pekný deň. Ahoj!

4 komentáre:

  1. Život a vztahy mezi lidmy, to je snad to nejchaotičtější, co může na světě být. Sama jsem se přesvědčila, že dětské přátelství málo kdy vydrží a je to tím, že se cesty lidí rozdělí a oni se potom změní díky svému okolí. Pokud ale člověk najde pravé přátelství nebo alespoň dobré přátelství, má vyhráno. Jedno jediné mi vydrželo ze základní školy a jedno jediné mi vydrželo ze střední školy. Ale obě za to stojí a překvapivě, možná se trochu popichujeme, ale jsou bez hádek.

    Není čeho se bát, pokud člověk chce a snaží se, manželstvím se nic nemění, i po stěhování můžete být dobré kamarádky a upřímně, co horšího se může stát, že ve svém životě poznáš nové lidi a budeš mít další kamarády? :)

    A pokud jde o vnitřní štěstí, to bude trochu tvrdý oříšek a na dlouhé lokte, protože je to věc, kterou se člověk musí stále učit. Tak držím pěsti, ať tu svoji cestu k tomu být šťastná brzy najdeš. A potom se jí drž zuby nehty.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Vždy som rozmýšľala, ako asi vyzerá osôbka, ktorej články mi hovoria z duše :) Vďaka za úprimnosť, si veľmi sympatická :) Opäť raz musím len kývať hlavou, že všetko, čo si napísala, dobre poznám a úplne to chápem. Mávam občas také dni, kedy mám až príliš veľa myšlienok, potrebu napísať o všetkom, ale je toho tak veľa, že si to nechám na neskôr a žiadne neskôr už nie je. A čo sa týka priateľstiev, tomuto veľmi dobre rozumiem. Po strednej som sa cez letné prázdniny naplakala, že vlastne nikoho nemám, žiadnu kamarátku. S najlepšou zo strednej sme sa pred koncom roka poriadne pohádali, a hoci sme sa o niekoľko mesiacov "udobrili", už to nikdy nemôže byť ako predtým. Stretneme sa pár krát za rok, aj to náhodne, prehodíme pár slov a ja radšej zabudnem, v čom všetkom som sa v nej sklamala a snažím sa spomínať len na tie lepšie chvíle. Keď som sa na strednej kamarátila s chlapcami, ľudia zvykli pokukovať a mali sprosté reči, čo som fakt nechápala. Našťastie som na výške spoznala osoby, s ktorými si veľmi rozumiem a môžem ich nazvať ozajstnými priateľkami, hoci ich nie je veľa, nanajvýš dve. Ale to stačí. A súhlasiť musím aj s tým, že ženy a ženské kolektívy vedia byť riadne falošné a zákerné. Keďže v mojom študijnom odbore sú hlavne ženy, denne som svedkom toho, aké vedia byť. A ja sa čudujem, lebo som bola asi naivná, ale vážne som si nemyslela, že vedia byť niekedy až také zlé. No a niečo pozitívne na záver, fotky máš niektoré veľmi pekné, len tak ďalej :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem obom za vyčerpávajúce komentáre, vážim si to :) a Sonja, ja som ťa videla asi dvakrát v škole, takže je možné si ma zazrela tiež, len si nevedela, že som to bola ja :D

      Odstrániť
    2. Však toto! :D To aby som si dávala pozor, ako sa správam, aby som pôsobila reprezentatívne! :D

      Odstrániť

Every comment makes my day!