O úprimnosti.

Je zaujímavé, aká činná som tu blogu práve vtedy, keď nemám čo povedať. Ale hneď ako sa mojím životom preženie víchrica, zrazu onemiem. Z toho, že mám toho na jazyku toľko, že neviem čím začať. A tak sa na to celé vykašlem a poviem si, že to aj tak nemá zmysel. Nie som smutná, len zmätená a sklamaná. A možno aj trochu bezradná. A môže za to život sám. Rada by som povedala, že ma opäť raz niečím prekvapil, no pravda je taká, že aj túto jeho vlastnosť som už poznala. Azda je to len mojou neschopnosťou pripustiť si to a prijať to také, aké to je.

Minulý týždeň ma bola jedna z najlepších kamarátok pozvať na svadbu a bola to jedna z najsmutnejších udalostí. Poslednýkrát bola v mojej izbe. V izbe, v ktorej sme sa na základnej vždy po škole hrali s Barbie bábikami. A teraz sa sťahuje a všetko bude iné. Ňou to len všetko začína. Ďalšia kamarátka ide na celé leto do Ameriky, a to vám hádam nemusím hovoriť, že ak sa odtiaľ vôbec ešte vráti, už to nebude ona. No a moja najlepšia kamarátka sa s ňou na jeseň minie, a to konkrétne na Erazme. Úprimne, keď si na to všetko pomyslím, chce sa mi plakať. Ale najlepšie na tom je to, že nie z toho, že to všetko toto leto skončí. Ono to už skončilo, len ja som pri tom nebola. Dni, kedy sme sa len tak mohli zobrať a ísť spolu nakupovať, alebo len tak na kofolu už dávno pominuli a ja som si to ani neuvedomila. Svadba bude už len takým pohrebom nášho kamarátstva, a teda našej mladosti. Už viac nebudeme tie dievčatá.

A moja najlepšia kamarátka? Už dlho mám pocit, že od najlepšej má na míle ďaleko. Konkrétne odkedy som si našla priateľa, čo sú dva roky. Pohádali sme sa jediný raz. To hovorí, myslím si za všetko. V každom úprimnom priateľstve musia byť hádky. Problém je však ten, že naše priateľstvo úprimné nie je a neviem či vôbec niekedy bolo. Naša jediná hádka sa odohrala cez fuckbook minulé leto a prišli sme na to, že problém spočíval v tom, že mám priateľa - a ona nie. Áno, prekvapivé, že tá zúfalá nesebavedomá kôpka nešťastia nemá priateľa, však? Odkedy som vo vzťahu, mám pocit, že je prezieravá a vo všetkom kalkuluje. Pozvem ju niekam von, najprv porozmýšľa či je šanca, že tam stretne svojho nastávajúceho a potom pre istotu odmietne. Mám pocit, že sa z nej stáva presne to, čo ukazujú v Zúfalých manželkách či v Sexe v meste. A keď sa v tridsaťpäťke konečne ukáže chlap, ktorý o ňu prejaví čo len sebamenší záujem, rýchlo si ho na prste utiahne.

Tu ma napadá ďalšia vec - uvedomila som si, že sa mi hnusia ženy. Takmer úplne všetky. Byť chlap, ani o nich nezakopnem. Sú prezieravé, ohováračské, pomstychtivé, neúprimné, navzájom si závidia, ohovárajú sa, klamú si, sú výbušné, domýšľavé, náladové, netrpezlivé. (Česť výnimkám.) Keď tak rozmýšľam, oveľa viac si rozumiem s chlapmi. Síce vám povedia všetko narovinu, ale aspoň viete na čom ste. Síce sú jednoduchí, ale sú aspoň úprimní. Síce sa rozprávajú len o technike, športe a sexe, ale lepšie ako o kozmetike a topánkach (dobre, toto bol vtip).

A tu sa dostávam k vyústeniu. Budem úprimná. Nie som šťastná. A to už dlho. Viem, že som nevďačná. Žijem v demokratickej krajine (aspoň naoko), v ktorej je mier (zatiaľ). Mám čo jesť, kde spať a môžem si uspokojiť relatívne všetky potreby. Aj napriek tomu mám však pocit, akoby som hrala v divadle, vo veľmi zlom neúprimnom divadle, ktoré neprospieva nikomu. Cítim, ako ma to zvnútra rozožiera. Priznala som si to však až včera. Včera, keď som bola na mojej lúke za domom, sedela som na zemi v tureckom sede, medzi všetkým tým živým hemžiacim sa a nechala som na sebe dýchať motýľa. Slnko ma zohrievalo svojimi paprskami lúčov a ja som sa cítila konečne po dlhom čase dokonale slobodná. Sedela som tam a bola som na úrovni kvetov, trávy i malých chrobáčikov, ktoré si medzi nimi našli domov. A cítila som splynutie medzi nimi a mnou. Chvalabohu. A keď som si cestou späť ešte nahlas zaspievala (na tom ešte popracujem), povedala som si, že toto bol začiatok a že je predo mnou ešte dlhá cesta, na ktorej konci azda budem spokojná.

Tento post je poriadne chaotický, koniec koncov, také sú aj pocity. Nikdy necítite len smútok, alebo len strach, vždy je to ich mix. A je zbytočné ich pomenúvať, sú to predsa len slová. (Ale o slovách už nabudúce.)

A ešte jedna vec - založila som si niečo ako portfólio. Nájdete ho tu. Teda, netvárim sa ako nejaký fotograf, niekomu to však možno spraví pekný deň. Ahoj!