utorok 3. júna 2014

O pelíškoch.

“Love does not consist of gazing at each other, but in looking outward together in the same direction.” Saint-Exupéry
Minule sme boli u kamarátov (ona a on, aby nedošlo k nezrovnalostiam), ktorí sa pred pár rokmi vzali. Svoje hniezdočko lásky našli v bytíku síce maličkom, zato útulnom a vkusne zariadenom. Ako som ich tam tak pozorovala, šťastných, spokojných, uživajúcich si prítomnosť toho druhého v kruhu priateľov, musím povedať, že som im miestami až závidela. Viem, že človek sa na druhého pozerá vždy v tom lepšom svetle, porovnáva ho so sebou a svojou situáciou v kritériách, ktoré sa obmedzujú na čas, miesto a okolnosti, ale aj tak mi to nedalo. Nie žeby som žiarlila na cit, veľmi čistý a nesebecký, ktorý k sebe navzájom prechovávajú. Dovolím si tvrdiť, že som taktiež jeho hrdou majiteľkou. Bolo to to hniezdočko lásky, ktoré som im v dobrom závidela. Aké pekné musí byť zdieľať domov s mužom svojho srdca! Aké utešení by bolo ozdobiť ho spoločnými fotkami a spomienkami! Aké milé by bolo vypekať a vyvárať samé dobroty, ktoré si môžme spoločne vychutnať! (Uvedomujem si, že tu už dostatočne pôsobím ako žienka domáca, ktorou, ako sa mi páči vyhlasovať, nebudem, ale whatever) Aké milé by bolo prijímať u seba milých a núkať ich čajom a domácimi koláčikmi a pritom odpovedať na otázku odkiaľ je ten nádherný obraz! A keď hostia odídu zababušiť sa spolu na pohovke v teplej deke s horúcim kakaom a zapíjať ho horúcimi bozkami! Ách, aj tie časy raz prídu!

Myslím, že to bolo práve noc predtým čo sa mi sníval sen o našom pelíšku. Pre logické nezrovnalosti ešte raz zdôrazňujem, že to bol sen. Mali sme sa sťahovať. Náš dom sa nachádzal za dedinou (mestom?) uprostred lesa a len pár metrov za ním stál Dumbledorov dom. Nikde navôkol nič iné, len vysoké štíhle jedle a hustý porast. Dom bol vysoký, s hranatou strechou a celý z dreva. Viedla k nemu len strmá cesta hore kopcom. Žiaden asfalt, iba štrkom lemovaná cestička. Hneď pri dome bola autobusová zastávka, z ktorej autobus odchádzal len trikrát denne, z toho ráno len o 5. Nemala som vodičák, takže som bola odkázaná len naňho. Viem, že som z toho celého bola na jednej strane vystrašená, no na tej druhej, som to brala, tak ako všetko - ako výzvu.

Každopádne, toto všetko sú predstavy krásne, ale skreslené a aj preto som musela svojho milého schladiť keď si predstavoval, že svoji budeme už budúci rok.


P.S: je neoceniteľné, keď človek náhodou zistí, že príspevok, ktorý večer predtým napísal sa zrazu zázračne stratil. Ešteže existuje niečo také ako pamäť cache!

4 komentáre:

  1. Ani nevíš jak moc s tebou soucítím. O společném bydlení - hnízdečku lásky - sním téměř neustále. Myslím, že by na to měl být zákon, že lidé kteří se opravdu milují mohou žít spolu - nějaká podpora na byt z lásky! :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nádherné fotky, jsem z nich naprosto unešená:)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Mne sa raz o našom pelíšku tiež snívalo. Teda viackrát, ale iba jeden považujem za pravý :) No je to ťažké v dnešnej dobe s tým bývaním, nie žeby človek nechcel, však :)

    OdpovedaťOdstrániť

Every comment makes my day!