Trochu o mojom chlapovi.

V objatí sme ležali v posteli. Povedal mi, že som ako besný psík. Že nikdy nevie kedy kusnem. Potom sa mi na chvíľu pozeral do oči pohľadom, ktorý bolel láskou. Povedala som mu, aby mi napísal báseň. Spýtal sa či musí. Odpovedala som, že hej a že nech to neskúsi stiahnuť z netu a len prepisať meno, že si to overím. (Dodnes to neurobil.) Naša komunikácia by sa dala charakterizovať ako sarkastická, ironická, niekedy to zachádza až do čierneho humoru. Uťahujeme si navzájom zo seba. Ja mu poviem, že ma veľké brucho, on mne že mám malé prsia. Ja sa ohradim, že z toho si môžem uťahovať iba ja. Nechá ma vyhrať - som predsa žena. A má ma rád. Aj napriek tomu, že sme spolu už 2 roky a 5,5 mesiaca. Keď som to teraz napísala, až ma striaslo. Nemôže to už byť predsa tak dlho. Na druhej strane mám však pocit akoby som ho poznala odjakživa.

Rád hovorí, že spolu chodíme. Že MY, narozdiel od ostatných párov, ktoré sa spolu len vyvážajú, spolu naozaj chodíme. Nie je ani trochu žiarlivý, práve naopak. Keď sme spolu v obchode, ukáže na tú najpriesvitnejšiu, najviac neónovo svietiacu, najkratšiu vec a povie, že s tým opantám každého chlapa. Keď mu poviem, že ma na ulici pozdravili neznámi chalani, len sa spokojne usmeje. Berie ma ako svoju trofej, životnú výhru.

Na slávnostné príležitosti nosí také hnusné nohavice farby rozloženého hnoja z otrasného syntetického materiálu. Vždy keď mu poviem, aby sa ich už nikdy viac neopovážil vytiahnuť, len sa potmehúdsky usmeje, akoby mi to robil naschvál. To je však našťastie jediný kúsok, ktorý si nedá, v ostatných veciach módy si dá poradiť (jednu vec chlapovi nechať musíte ako spomienku na život bez vás). Teraz už bezo mňa nenakupuje. Necháva si radiť a môj verdikt je jeho ortieľom. 

Celé hodiny vieme spolu rozoberať filozofické otázky ako fungovanie sveta, viera, ľudská podstata, dejiny spoločnosti, osud, zmysel života. Variť vie lepšie ako ja. Je beznádejný romantik. Keď sa mu niečo podarí, teší sa ako malé dieťa. Nenávidí futbal (!!!). Keď rozpráva o chybách svojich rodičov, stiahne chvost, skloní hlavu a vyhýbajúc sa pohľadu pozerá do strán. Je veľmi zodpovedný. Raz sme sa takmer rozišli preto, že som si v zime odmietla dať na hlavu čiapku. Inak sa nikdy nehádame a v živote sme na seba nekričali.

Tak takéhoto ja (ešte nie doma) chlapa mám.