piatok 26. septembra 2014

O vyznaní lásky.

Keď som predvčerom po prvýkrát odchádzala zo školy, cítila som sa výborne, plná energie a chuti do života. Myslím, že napriek všetkým negatívam, chodiť na univerzitu je super. Najmä na takú, ktorú tvoria učitelia (nie všetci), ktorí vám povedia, že sú tam pre vás, na to, aby ste sa v niečom zlepšili a rozprávajú sa s vami ako so seberovnými. Prenášanie energie, či už negatívnej, alebo v tom lepšom prípade pozitívnej, jednoducho naozaj funguje. A to som sa bola na tú hodinu len pozrieť, a že uvidím, či sa tam niekedy ešte ukážem.

Chodiť na univerzitu je super, po druhé. Úplne najradšej zo všetkého mám čas strávený v študovni. Sadnem si a čítam noviny a mienkotvorné týždenníky. Vtedy sa cítim byť súčasťou diania sveta. Vtedy cítim, že som na pôde inštitúcie, ktorá patrí k tým najnevyhnutnejším pre rozvoj národa. A mrzí ma, že som jedna z veľmi mála študentov, ktorí to takto vnímajú. V minulosti bolo študovať na univerzite niečo. Nie každý si to mohol dovoliť, nie každého tam chceli. Študenti univerzity nehovorili: "študujem psychológiu, manažment, sociológiu...", hovorili: "študujem u pána profesora XYZ" a každý pochopil. Štúdium bolo o tom, aby sa vyriešil nejaký problém, ktorý trápil spoločnosť, jeho cieľom nebolo zaručiť si o pár eur vyššiu výplatnú pásku. Trhá mi srdce keď počujem, že niekto začal študovať len kvôli študentskej zľave na dopravu (áno, krutá realita). Myslím si, že pokiaľ tento problém bude pretrvávať (prípadne sa ešte, nedajbože, prehlbovať), naša spoločnosť môže napredovať len veľmi pomaly a ťažko.

Vráťme sa ale k spomínanému dňu. Cestou domov som si potom v autobuse čítala Pani Dallowayovú. Už pri prvej knihe od Virginie Woolfovej som zistila, že to bude niečo pre mňa. Lúče popoludňajšieho slnka prechádzali oknom a farbili to všetko do zlata. Vôbec prvýkrát som si písala a škrtala do knihy, ktorá bola popísaná a škrtaná už predo mnou. Virginia nie je ľahká autorka a určite nie je pre každého. Buď ju milujete, alebo nenávidíte. Ja som sa do nej asi beznádejne zamilovala a určite to nebude moja posledná kniha od nej. Je dôkazom toho, že aj literatúra je umenie. Básnici by sa od nej mali učiť ako tvoriť metaforu. Jej zmysel pre zachytenie krátkych prchavých momentov je obdivuhodná. Slová vie poskladať tak, že znejú ako hudba a pritom nie sú vôbec bezobsažné. Obnažia človeka tak, že mu vidíte až do vnútorností. Dokazujú, že každý žije vo vlastnom svete, sám si svet vytvára. Druhého potom vidí len vrámci neho, a tak vznikajú priepasti medzi ľuďmi keď nechápu navzájom svoje konanie.

Potom som sa ešte prešla nákupným centrom a nad tou hliníkovo-sklenenou (?) budovou vonku práve zapadalo slnko. Bolo to také krásne, spredu ma ohromovalo toľko svetla, že som musela prižmúriť oči a všetci ľudia boli len čierne figúrky, úplne maličké oproti tomu živlu, ktoré keby len chcelo, pohltilo by všetko ako nič.

Zistila som, že mám rada život. Že to všetko milujem. V Casanovi bol jeden argument proti spáchaniu samovraždy. Povedala som si, že ma úplnú pravdu a že je to zároveň dobrý argument prečo žiť, ale nezapísala som si to. A preto túto chybu nechcem spraviť pri Virginii a tak si zapisujem aspoň: 


"No vie, že po dni príde deň, streda, štvrtok, piatok, sobota, že sa človek ráno zobudí, uvidí oblohu, prejde sa po parku, stretne Hugha Whitbreada, potom sa nečakane zjaví Peter, potom ruže: to stačí. Aká neuveriteľná je po tom všetkom smrť! - že to všetko sa musí skončiť a nikto na šírom svete nebude vedieť, ako to všetko milovala, ako každý okamih..."



"´Preto to robím,´ povedala nahlas životu."



"Ako kto nechtiac pustí z ruky do trávy perlu či diamant a potom veľmi pozorne rozhŕňa vysoké steblá, na jednu stranu, na druhú stranu, a márne hľadá tu aj tam, až napokon zočí perlu celkom dolu pri korienkoch, tak aj Clarissa preberala jedno po druhom..."



(mám toľko fotiek, ktoré vám chcem ukázať, ale musím sa krotiť!)

11 komentárov:

  1. Tohle je tak nádherný článek! Zanechal ve mě hřejivý pocit.
    "Zistila som, že mám rada život. Že to všetko milujem." ... a je krásné uvědomovat si to každý den znova a znova :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. krásný článek a ta fotka je nádherná

    OdpovedaťOdstrániť
  3. velmi pekna fotka (ja vzdy zacinam vsetko od konca :D ach jaj) a ja mam tiez rada nasu (asi mame rovnaku) studovnu. preto stale fnukam, ze nebyvam v danom meste a nemozem tam travit kazde popoludnie. vzdy sa mi tam chcelo ucit, aj pisat prace do skoly aj citat dlhe dlhe dlheeee knihy, nie prave beletrioidne :) a aj tam vonia podla mna :) vsetok ten papier.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. a to so si myslela, že som sama s úchylkou na študovne :D a dakujem :)

      Odstrániť
  4. Pani Dallowayovú sme mali ako povinné čítanie na jednu hodinu minulý rok. Za týždeň sa to popri iných povinnostiach nedalo stihnúť prečítať a ešte aj spracovať, no aj tak ma kniha veľmi zaujala a chystám sa na ňu dlho, že si ju vychutnám úplne. Od Virginie odporúčam aj Vlastnú izbu, hoci to nie je žiaden román, ale esej :) Niekedy v škole prežívam príjemné chvíle, napríklad keď sa bavíme o knihách a zaujímavých veciach, keď to robíme s kamarátkami aj dobrovoľne cez prestávky. Ale bohužial, nietoré spolužiačky mi dosť znechucujú vnímanie dnešných študentov... Ako hovoríš, v minulosti bolo študovať na univerzite niečo. Inak pekne napísané a odfotené :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vlastnú izbu pridávam na zoznam! Ďakujem, som rada, že sa páčilo :)

      Odstrániť
  5. Krásně napsané - souhlasím s ostatními.
    Zcela se s tebou ztotožnuji v lásce k životu ...
    A fotka je také krásná!

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Teda! :) Vážne je to pôžitok to čítať! :) Nemala som ešte česť s Virginiou Wolfovou (a navnadila si ma!!!) :) ale poviem Ti že tie prchavé okamžiky zachytávaš asi rovnako krásne... :))) A s fotkami sa v žiadnom prípade nekroť! :) Moc si Tvoje články užívam! :)

    OdpovedaťOdstrániť

Every comment makes my day!