O napredovaní.

Mám pocit, akoby som žila v dvoch svetoch. Cez deň žijem väčšinou ten reálny, materialisticky, plný nedôležitých podstatností/nevyhnutností. To je napríklad vtedy, keď sa so spolužiačkami rozprávame o tom, ako nemáme na nič čas a sťažujeme sa na veci od výmyslu sveta, robíme si srandu z učiteľov. Vždy dookola. A pritom moje druhé ja žijúce v druhom svete, tom večernom, to odmieta a doslova sa mu z toho dvíha žalúdok. Rado totižto vidí za oponu. Dôležité sú preňho veci, ktoré "denní" ľudia zvyknú nazývať len hmlistými pojmami.

Netvrdím však, že stretnutia s ľuďmi nemám rada. V posledných týždňoch som si užila tie kamarátske a, prekvapivo, i tie rodinné boli veľmi fajn.

Mám rada múdrych ľudí. Vo význame "sčítany", aj "múdro si počínajúci". Takých ľudí si najviac vážim, takí sú pre mňa najväčšou inšpiráciou. Som rada v spoločnosti ľudí, o ktorých viem, že sa ich môžem spýtať na hocičo a budú mi vedieť odpovedať. Zároveň sa sama takým človekom túžim stať a vždy, keď počujem niekoho hovoriť o niečom, čo nepoznám, neskutočne ma to štve. A takisto aj to, keď zabúdam. Najradšej by som vedela všetko. Moje dve najobľúbenejšie fiktívne postavy všetkých čias, na ktoré nedám dopustiť sú Hermiona z Harryho Pottera a Rory zo Žien z rodu Gilmorovcov, obe múdre knihomoľky. Milujem sa rozprávať o knihách. Vždy hovorím, že v knihách sa skrýva všetka múdrosť sveta, že tam nájdem odpoveď na všetky otázky. Minule som si uvedomila, že mi knihy pomáhajú zistiť, čo sa vo mne skrýva. Keď si o niečom prečítam a objavím to v sebe, znamená to, že som odkryla ďalšiu svoju stránku. A že v konečnom dôsledku, to čo si prečítam, som ja. Lebo to, o čom som si neprečítala, teda to, čo v sebe nepoznám, neviem o tom, že to existuje, vlastne neexistuje. Sama sebe som studnicou nepoznaných pokladov. Povedz mi čo čítaš a ja ti poviem, kto si.

Francúzski preromantisti  Madame de Staël a François-René de Chateaubriand. Ona v rast človeka verila, on nie. Ak by som si mala vybrať, priklonila by som sa na stranu Madame de Staël. Verím, že sa vyvíjam, že napredujem. Učím sa hovoriť o citoch. Nie je to ľahké, ale znie mi to správne. Závidím ľuďom, ktorí doma zažili slová chvály, pocit opory. Na jednej strane po pochvale zúfalo túžim, ako Rory ráno po šálke kávy, na tej druhej sa za ňu hanbím, neviem ju prijať a reagovať na ňu. Nie som naučená dostávať pochvaly. Sama som sa musela naučiť vážiť si samú seba. A stále sa to učím. Viem už však rozoznať situácie a ľudí, ktorí mi škodia. Vtedy sa cítim nepodstatná, hlúpa, zbytočná. Nenechávam však už so sebou tak zaobchádzať. Na to si samú seba vážim až príliš. To je to najdôležitejšie. Takto môžem napredovať.