pondelok 5. januára 2015

Bola tma a snežilo.

Keď som to vyslovila nahlas, znelo to rovnako smiešne, za aké to všetci považovali - idem do Bratislavy do divadla. Idem cez celé Slovensko kvôli divadlu. Ale presne to sa mi na tom páčilo. 

Bola tma a snežilo. Snežilo tak husto, že nebolo vidno na cestu. Keď sme na stanici vystúpili, vo vzduchu sa rozliehal pokoj. Taký ten keď po dlhom čase zrazu nasnežia tony snehu. Mala som takú dobrú náladu, ako už dávno nie. Nemyslela som na nepríjemné veci, čo ma čakajú, ako zvyčajne. Tých pár dní nie. O 6 ráno Bratislava ešte hlboko spala. 

Bola tma a snežilo. A snežiť v ten neprestalo. Napriek tomu bolo na stanici rušno. A mokro. Vydali sme sa do ulíc Bratislavy. Ako sme sa tak túlali, bola nám čoraz väčšia zima a uvedomili sme si, že vlastne nemáme kam ísť. Prezidentský palác, ani hrad osvetlené neboli. Michalská brána. Jediný pohyb na ulici boli zásobarske dodávky a smetiari. Hviezdoslavovo námestie. Tam sme to vzdali a chvíľu len čakali v podchode. Lepšie miesto sme si vybrať ani nemohli. Naskytol sa nám dokonalý impresionistický obraz. Odmŕzali mi končatiny, začali pretekať topánky, ale vnútri ma hrialo. Nasledovala návšteva nákupného centra (konečne teplo a máme ho celé len pre seba!), Slovenskej národnej galérie a ďalšieho centra (kratučké nákupy a vynikajúce cestoviny). Hrad sme si nakoniec pozreli aj zvnútra (počas prezerania si portrétov zapadalo nad Bratislávkou slnko a všetko malo nádherný ružovo-modrý nádych), čo sme nemali robiť. Z penziónu sme sa potom nedostali načas a zablúdili sme, takže sme takmer zmeškali divadlo. 

Bola tma a ani som si nevšimla či snežilo. Celou cestou sme utekali a predbiehali ľudí. Boli sme nervózni, ale hovorila som, že to stihneme. A tak sa aj stalo. Nebudem klamať, ak poviem, že Madame Bovary (ktorej knižnú predlohu som len večer predtým dočítala) bol jeden z najlepších zážitkov uplynulého roka. Táňa Pauhofová bola presne taká, akú som si ju predstavovala. A o tom, že budem len pol metra od nej by mi ani vo sne nenapadlo! Počas prestávky sme si dali ružové víno. Cestou späť sme sa zastavili v nádhernej reštaurácii s najlepšou pizzou a pri sviečke, reggae melódiách a vôni mäty sme sa o predstavení rozprávali. Uvedomila som si, že mám toho s Madame Bovaryovou veľa spoločného. A v ten večer som aj mať chcela. Ráno sme ležali v posteli do pol desiatej a potom sme takmer zmeškali vlak domov. Od Ružomberka bola cesta taká čarovná, že hoci som bola unavená, jednoducho som nemohla zatvoriť oči. Vždy som rada, keď sa môžem opäť raz presvedčiť o krásach našej krajiny. Nevedela som, na ktorú stranu pozrieť skôr. Na jednej tmavá, mohutná hora ihličnatých stromov vyvolávala mrazivý rešpekt, na tej druhej vrcholky hôr osvetľovalo ružovkasté svetlo pri západe slnka. 

Už nebola tma a nesnežilo.


(Bratislávka, ďakujem za odkrytie tvojho vnútra.)

 

4 komentáre:

  1. Znie to celé veľmi pekne :) Hlavne, že ste to nakoniec stihli, a že ste si užili výlet :) A pekné fotky!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakuejm :) bol to veľmi pekný výlet a tak som sa ho snažila aj opísať :)

      Odstrániť
  2. No teda! :) V Bratislave som celý život, ale tieto fotky... vidíš ju oveľa krajšiu ako ja! :))) Moc som si ich užila :) A hurá že bolo vidno aj Vás dvoch! :))) Moc krásny párik :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vidíš, ľudia asi často nevidia čo majú pod nosom. Bratislava je veľmi pekné mesto a je mi ľúto, že to veľa ľudí nevidí. A ďakujeme :)

      Odstrániť

Every comment makes my day!