nedeľa, 8. februára 2015

O zlom sne.

Od posledného článku sa toho toľko zmenilo! Po prvé, bola som opäť v Bratislave, a toho, že sa mi tam už tak nebude páčiť som sa ani najmenej báť nemusela. Bratislávka obstála. Naopak, som rada, že som ju zažila aj takú každodennú, lebo prvý výlet bol až rozprávkovo nereálny. Celý deň bola hmla a zamračené (aj hrad a ufo zmizli), ale čo už. Navštívili sme miesta, na ktoré naposledy nevyšiel čas a ochutnala som svoj doteraz najlepší koláč v živote (veľmi rada mu spravím reklamu - Foxford). Večer som odchádzala veľmi nerada, ale ráno ma na druhom konci krajiny čakala skúška. Skúška, ktorú som nespravila. A tu to všetko začalo.

Posledné obdobie bol jeden zlý sen. Doslova. A stále si nie som istá či skončilo, lebo takmer každý deň príde ďalší úder. Začalo to vlastne v jedno slnečné nedeľné ráno, keď som sa dozvedela, že som nespravila skúšku na prvýkrát. Nič strašné, koľko opravných termínov som už prežila, hovorím si. Lenže keď som videla, že mi chýbalo trištvrte boda a skúšku som nespravila ako jediná, nebolo mi to jedno. Ale keď som ju opäť ako jediná nespravila po druhýkrát, bola som už na dne. Začala som kuť plány na odchod zo školy, venovaniu sa foteniu a tak. Bola som v takom stave ako v prvom ročníku. Neviem, či som to tu na blogu niekedy spomínala, ale z prvého ročníka som prenášala jeden predmet (pôvodne som si myslela, že budú až dva) a bola som na pokraji skoncovania so školou. To boli doteraz asi najhoršie dni môjho života.Teraz išlo o úplne trápny predmet - jediný slovenský! (Študujem dva cudzie jazyky.) Je však zaujímavé, že vtedy som žiadne plány v prípade zlyhania nemala. Teraz mi to bolo jasné - fotka. Ak mám povedať jedno pozitívum tohto obdobia, tak je to odhalenie svojich najhlbších dutín duše. V takomto čase sa človek spozná ako nikdy. V takejto situácii vám totiž nikto nepomôže. Jasné, slová povzbudenia vždy potešia, ale silu pokračovať ďalej musíte nájsť v sebe samom. A k tomu vás nikto neprinúti, to musíte chcieť vy sami. V tom období som mala pocit, že po svete chodím ako taký opustený vyprahnutý bublinový ostrovček. Psychicky som bola úplne zoslabnutá, cítila som sa ako vycucaná dementormi. Aby bolo jasné, tieto stavy zúfalstva neboli spôsobené len touto skúškou. Toto bol už len vrchol ľadovca, kedy sa to všetko prelomilo. Až teraz som si uvedomila koľko sa toho vo mne nakopilo, a že to ma tak vycucala škola a nie dementori. Za toho dva a pol roka som tam zostarla aspoň o desať rokov. A pýtala som sa samej seba (a vlastne sa stále pýtam), či to je normálne. Či je nejaká hranica, podľa ktorej viete, či má ešte ten diplom cenu za zničené psychické zdravie. Lebo keď si pomyslím na to, kedy si najbližšie budem môcť bezstarostne vydýchnuť, som chorá už len z toho. Keď som totiž konečne mala spravenú tú skúšku, bolo sa treba začať seriózne venovať bakalárke. A to až tak, že som kvôli nej jeden deň spala v noci ráno hodinu, na ten ďalší ako naschvál nevedela zaspať a vstávala skoro kvôli ďalšiemu výletu do Bratislavy (áno, ja viem), a na ďalší spala nespala vo vlaku. No, život vie byť niekedy zaujímavý.

A akoby toho všetkého nebolo dosť, môj priateľ je na druhej strane zemegule. A ja mám sto chutí odísť bez všetkého za ním. Keď ja vstávam, on chodí spať. Zavolať si sa nám darí len cez víkend. Verím však, že všetko už bude dobre. Mám nové okuliare, ktoré zo mňa spravili úplne iného človeka a zajtra začína predsa letný semester, ktorý nemôže byť zlý, keď obsahuje slovo "letný". A navyše je aj skrátený. Posťažovať by som sa mohla na to, že začíname už takto skoro a, že na každej normálnej škole majú teraz v 3. ročníku len minimálnu výučbu a ja mám 8 predmetov, ale dosť bolo. Musím začať odznova. A vlastne som aj začala, lebo tento článok by bol ooooveľa depresívnejší, keby som ho písala v nálade, akú som ešte pred pár dňami mala. Neodpustím si to však vo fotkách, ktoré ju úplne vystihujú, a je zaujímavé, že boli fotené pár dní pred tým, ako to celé začalo, kedy som o tom ani netušila.

1 komentár:

  1. Ach, keď som pokašľala prvú skúšku v prvom ročníku, mala som pocit, že je so mnou koniec, že ani nedorobím školu :D Pred pár týždňami som sa cítila podobne (vtedy radšej nepíšem), dokonca mám podobné fotky ovečiek! Aj také chvíľky v živote sú, no našťastie to netrvá večne :)

    OdpovedaťOdstrániť

Every comment makes my day!