Fotenie je pre mňa forma terapie. Melancholici ľahko upadajú do depresie. Síce som, myslím, ozajstnú depresiu nikdy nemala, často ma z ničoho nič prepadajú pocity zúfalstva, beznádeje, bezútešnosti... jednoducho typická melancholická nálada. A potom uvidím toto a vo mne sa hneď zapne gombík radosti, šťastia a nádeje. Tieto fotky nikdy nevyhrajú žiadnu cenu, pre ľudstvo sú doslova bezcenné. Neukazujú vojnové šialenstvá, ani som sa kvôli nim nevyšplhala na Kilimandžáro. Pre mňa však majú nevyčísliteľnú hodnotu, lebo vďaka nim si vyvažujem náladu na potrebnú hodnotu.
Sú krásne :) A vieš čo? Neviem, či to už nebude znieť trápne, ale ja to mám úplne rovnako. Niekedy normálne pociťujem deficit fotenia, cítim, že to potrebujem. A to je podľa mňa hlavné, keď fotenie robí radosť - ostatným ľuďom, no najmä tomu, kto fotí :)
OdpovedaťOdstrániťOh krásne fotky!:)
OdpovedaťOdstrániťúplne chápem a prežívam podobne. a aj tvoje obrázky a slová ma veľmi tešia :)
OdpovedaťOdstrániť