sobota 1. augusta 2015

O maličkosti a smiešnosti.

Svet navôkol sa neustále mení. Ak sa nezmeníte vy, on áno. Ja patrím k ľuďom, ktorým ak vyhovuje momentálny stav, nemajú dôvod niečo meniť. Ale to nie je dobre. A ani to tak dlho nezostane.

Niekedy si prajem, aby som nebola taká, aká som. Žilo by sa mi oveľa ľahšie. ak by som nemala sklony veci nafukovať, vedela sa uvoľniť, ak by som nebola perfekcionistka, a hlavne beznádejná sentimentálna melancholička. Kant vraj povedal, že melancholici sú smutní aj z pohľadu na niečo pekné, teda na niečo čo im prináša radosť. Že sú smutní z radosti, z krásy. Svoju povahu by som nevyjadrila lepšie. Myslím si, že ja nikdy nebudem šťastná. Nie pre vonkajšie okolnosti, pretože už dávno viem, že tie šťastie nerobia. Šťastie je vnútorný stav mysle. Myslím si, že ja nikdy nepocítim také to bezprostredné šťastie. Že budem vždy všetko riešiť. Všimla som si svoj sklon aj v šťastnej chvíli myslieť na to, že o chvíľu bude po všetkom. A síce viem, že po nej príde niečo ďalšie pekné, ale mne je ľúto každého, aj najmenšieho pekného okamihu. Človek je taký maličký a smiešny...

Tento rok som veľa rozmýšľala o minulosti. O detstve i dospievaní, o strednej škole, o prvých platonických láskach. Možno preto, že som už pripravená tú etapu v mojom živote uzavrieť. A tak som spomínala a hodnotila. Pri upratovaní som našla aj svoj notes s príbehmi. Prvý príbeh som napísala ako 8-ročná. Žiaden Hemingway to, samozrejme, nebol. Snehuliak sa vydal hľadať večnú zimu, aby si jeho tvorca, Andrej, uvedomil, že má zimu vlastne rád, lebo vtedy môže so Snehuliakom byť. Iný príbeh vznikol keď som nedostala knihu, ktorú som veľmi chcela - začala som ju písať sama. Praktický každý deň pred spaním som vymýšľala nový príbeh. Niektorý to dotiahol až na papier, niektorý ostal navždy zabudnutý v mojej hlave. Ako som tak čítala svoje výtvory, pýtala som sa samej seba, prečo som s tým prestala. Ale vzápätí som si uvedomila, že v súčasnej situácii by som nemohla napísať nič. Veď som ešte nič nezažila, takmer nikde som ešte nebola, nepoznám TÝCH inšpirujúcich ľudí. O čom by som, prepána, písala?! A potom mi napadlo aspoň aké-také riešenie. To som ešte nevedela, že hneď ráno sa mi to aj splní. 

Posledný mesiac. Vedela som, že do konca leta sa môže stať čokoľvek. A aj sa jedno "čokoľvek" stalo. Snažím sa na tom hľadať pozitíva. Vlastne, hľadať ich nemusím - sú tam. Konečne začnem žiť také svoje menšie dobrodružstvo. Často budem pohľadom pohládzať naše kopce, vrchy, doliny. Často budem sedieť za oknom vlaku, či autobusu a čítať si, alebo len tak rozmýšľať, čo mám tak rada. Často sa budem vedľa neho zobúdzať a potom si uvaríme kávu a dáme čerstvé pečivo, budeme sa v tom peknom meste prechádzať. Často však budem aj sama, závidieť všetkým zamilovaným párom na ulici, sedieť pri zamrznutom okne a hľadať pohľadom jeho bývalý domov na vedľajšej ulici. Tri roky nám bolo dopriate to, čo nie je až také samozrejmé. Teraz sa začne nová etapa. Verím, že to bude krok vpred. Musím, inak by som na to nepristala, hoci to najprv tak veľmi bolelo.




Fotky sú z jedného pekného rána, kedy som vstala a vybrala sa do dedinky, ktorú som celé mesiace obdivovala z okna vlaku po ceste do školy.

9 komentárov:

  1. Mám pocit, že ti tak veľmi rozumiem. Hoci mám dobré chvíľky a dokážem sa z niečoho aj bezprostredne radovať, často som práve ten melancholik, čo sa rozplače od radosti a preto, že je niečo také krásne (a že to raz skončí). Rovnako by som tak veľmi chcela písať, ale sčasti sa cítim, že nemám o čom presne pre ten istý dôvod ako ty - že som nič poriadne nezažila. Na jednej strane chcem byť šťastná, a na druhej zažívať inšpirujúce veci, ktoré robia život tak zaujímavý. Ale vieš čo? Inšpirácia sa dá hľadať všade, aj v tých melancholických náladách, aj v obavách. Raz som počula o Charlotte Brontë, že sa nikdy nedostala zo svojho rodného mesta a písala preto, lebo o všetkých tých veciach fantazírovala. (Nie som si tým ale na 100% istá.) A taký Bukowski začal písať až okolo 50-ky. Takže možno nie sme také stratené. :) Rozhodne ale píš, aj keď si myslíš, že nemáš o čom, už len tvoje články na blogu sa čítajú tak dobre. Celkom som nepochopila, aké zmeny ťa čakajú, ale verím, že si z toho zoberieš to najlepšie a že ťa to bude inšpirovať. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za milý komentár, to vždy poteší :) Áno, súhlasím, že inšpirácia sa dá nájsť všade. Ja som si napr. všimla, že najväčšiu chuť písať mám vtedy, keď som smutná, alebo vystresovaná. Ale teraz cítim, že potrebujem ešte aj niečo iné... zažiť niečo silné. Nie som si istá, či nasledujúce obdobie také bude, ale verím, že bude aspoň trochu inšpirujúce. :)

      Odstrániť
  2. Rebeka toto bolo tak krásne. Melancholické :) Že aj mne nemelancholikovi z toho ostalo smutno pri srdci :) Smutno - krásne :) Veľmi pekne si to vystihla. A ten príbeh o snehuliakovi mi prišiel ako výborný nápad! :) Vážne. Ani by som neverila ze ho vymyslelo dieta... :))) Nádherné fotky. A... nech je ten koniec o čomkoľvek (rovnako ako Sonska som celkom nepochopila) :) tak moc želám aby dobre dopadol. A aby to bol krok k ďalším etapám a ďalším príbehom :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za ďalší krásny komentár :)

      Odstrániť
  3. Poslední dobou mám taky pocit, že nikdy nebudu vážně šťastná. Že budu ve čtyřiceti sedět a - bude to stejný všechno jako teď. Nebo alespoň moje pocity. Ale vím, že ještě nedávno jsem pocity štěstí měla. A velký, klidně i z maličkostí. Kam se ztratily???!
    A mimoto - vždycky, když jsem něco napsala a zdálo se mi to jako největší hrouda (teď promiň, že tím slovem znesvětím tvůj blog) hoven, tak jsem to pak nechala v konceptech, jenže s odstupem času jsem se na to podívala, přečetla a zjistila, že to vlastně není špatný. Vůbec jak jsem si myslela. Že ty věci jsou snad i lepší, než to ostatní.
    - To byl jen takovej dodatek :) Ovšem taky jsem chtěla vždycky napsat knížku. Ale já si myslím, že až na to přijde čas, napíšem jí. Třeba se v našem životě ještě něco stane. Něco o čem bude stát za to psát. Ale člověk taky neví, jestli čekat. Aby si nemyslel, že přijde něco lepšího a nenechával ty správný momenty za sebou.
    No, nejspíš je nám souzeno být navěčnost smutnými.
    (Achjo, hamba mě fackuje za to, jak se tenhle komentář úplně vymyká článku a všemu... :( )

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za pekný komentár, vážim si ho :) No, my melancholici to máme ťažké... A znesvätenie nehrozí :D

      Odstrániť
  4. Great post!i like your blog , maybe you would like to follow each other? let me know and i follow you back! kiss

    OdpovedaťOdstrániť
  5. rada navštevujem a čítam tento blog :) s novými vecami, premenami a zmenami to častokrát nie je ľahké, ale istotne to zvládneš a bude to napokon krásne, verím tomu. a držím palce!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Naozaj? Tak to si cením, ja mám tvoj blog veľmi rada! :) Ďakujem!

      Odstrániť

Every comment makes my day!