štvrtok 17. septembra 2015

O opustencoch.

Tak som si prežila prvú vlakovú scénu. Bola presne ako z filmu, len s tým rozdielom, že náš film tým nekončil, ale začínal. Bolo slnečné pondelkové ráno. Slzy mi tiekli ešte pol hodiny po tom. Otočila som sa k oknu, aby ich nikto nezbadal, ale aj tak mám pocit, že sa na mňa pozeral jeden chlap. Ale ako povedal Macko Pú "How lucky I am to have something that makes saying goodbye so hard". Stále som presvedčená, že takto to bude najlepšie. Vo viac ako trojročnom vzťahu začínalo byť už priveľa stereotypu a to predsa nikto nechce. Takto si spoločne strávené chvíle budeme musieť užívať, lebo ich bude veru máličko.  

V centre som nakoniec fotila, ale aj tak som sa rozhodla ukázať vám iba pár fotiek, ktoré sú mi najbližšie. Opustený vtáčok v mori oblakov, polorozpadnutá továreň pri západe slnka, strašidelný dom či niektoré veci, pri pohľade na ktoré neveríte, že ste v meste. A nakoniec jedna z cesty domov.

P. S: Tiež máte sklony obľúbiť si najopustenejšie, najrozpadnutejšie budovy, lebo máte pocit, že tie potrebujú najviac lásky?

4 komentáre:

  1. Tie fotky sú krásne... A veta, ktorú si citovala, to asi úplne vystihuje, hoci je z rozprávky. :) Opustené alebo polorozpadnuté budovy mám tak akosi automaticky veľmi rada - sama by som to lepšie nenapísala :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem :) Ten citát mi pomohol aj v tej chvíli a aj v iných, kedy mi začínalo byť smutno :) Je v ňom veľa pravdy.

      Odstrániť
  2. ó áno - chcem si nájsť nejaký starý opustený barák a stráviť v ňom hodiny...pokojne aj po tme a v tichu...a nachádzať cenné zbytočnosti. to by sa mi páčilo...asi tak, ako tieto fotky, hlavne tá s električkou a posledná :)

    OdpovedaťOdstrániť

Every comment makes my day!