O nevyfotených fotkách.

Dnes prinášam fotky zo dňa, kedy som po dlhom čase mala deň voľna, takže som hneď vedela čo s ním. S kamarátom sme sa vybrali k neďalekej priehrade. Jeseň bola práve vo svojej najväčšej kráse. Po dlhom čase som mala v rukách aj foťák, takže som fotila ostošesť. (Preto dnes tak veľa fotiek.) Musím povedať, že asi aj preto sa mi to už trochu zunovalo. Niekedy mám pocit, že je pravdivý argument ľudí v mojom okolí na to, prečo nefotia. Vraj si tak potom ten okamih neužijú. Ja som na to vždy odpovedala, že ja si to cez hľadáčik fotoaparátu užijem rovnako - a následne sa môžem z fotiek tešiť aj doma. V poslednom čase však začínam uvažovať o tom, že možno majú pravdu. Svoje urobilo možno aj to, že som tento rok prežila mnoho vlakových ciest a doslova ma iritovalo to, že nemôžeme zastaviť, aby som si spravila fotku. Mohla som len nečinne sledovať tú krásu z okna. A v duchu som zúfalo počítala, o koľko pekných fotiek prichádzam. Minule som však stála na záhrade a všimla som si úžasný západ slnka nad lesom s dvíhajúcou sa hmlou. Najprv som automaticky chcela bežať po foťák. Potom si však hovorím, že kým sa s ním vrátim, už to nebude ono. A tak som tam asi pol hodinu len tak stála a nevedela som sa vynadívať. Bol to asi najkrajší západ slnka. A možno práve vďaka tomu, že som so sebou nemala foťák.