pondelok, 30. mája 2016

O tom, ako mi znel život posledné mesiace.

Ako sa začína článok po takmer pol roku ticha? Ťažko. O to viac, že sa za ten čas toho toľko udialo a zmenilo. Opäť som o trochu iný človek. Kde však začať? Najlepšie od začiatku. Teda od konca. Konca roka 2015, ktorý bol pre mňa novým začiatkom.

Minulý rok bola jedna katastrofa. Taká moja malá osobná. Súviselo to hlavne so školou a tým, že som bola v končiacom ročníku. S odstupom času chápem, že som si za to možno mohla aj sama, že to potrestanie som si vybavila sama a bolo potrebné. Ďalší zvrat minulého roka súvisel s tým, že som sa dala na vzťah na diaľku. Obe tieto veci sa utriasli a dokonali na konci leta a potom som cítila, že potrebujem nový začiatok. Prvý krok, ktorý som na jeseň urobila, bol ten, že som si popri škole, v ktorej som sa rozhodla pokračovať, našla brigádu, prácu, volajme to akokoľvek. A od tohto momentu všetko nabralo stúpajúcu pozitívnu tendenciu. Už som síce nemala takmer žiadny voľný čas a keď sa aj naskytol nejaký deň voľna, využila som ho na dvesto percent. Začala som sa však opäť cítiť šťastná a hlavne akási vyvážená, pokojná a spokojná. Ani som si nepamätala, kedy naposledy som sa tak cítila. Nemala som čas rozmýšľať nad hlúposťami, nemala som čas robiť hlúposti. Začala som robiť to, čo som mala a mne sa to zapáčilo, neprekážalo mi to, neprotestovala som. Odškrtla som si jednu vec na zozname a hneď začala pracovať na ďalšej. Moja dobrá nálada vyvrcholila niekedy v januári, kedy som si len tak nahlas púšťala veselú, bezstarostnú hudbu a spievala si. Neviem, kedy naposledy som robila niečo také. Nebolo to preto, že by som v tom období mala bezstarostný život. Naopak, vo vnútri som sa bála napríklad medzinárodného dvojtýždňového pobytu v Česku, ktorý ma čakal vo februári. No prehltla som to kdesi hlboko, hlboko a nemyslela na to. Nebola som to ja. S odstupom času môžem povedať, že to bolo akési moje nové ja, akokoľvek klišoidne to znie.

V januári som prežila krásnych pár zimných dní v Brne, nechala sa tam očariť tajomným vesmírom a domov sme si priniesli psíka (psíka!). Od februára, kedy som odcestovala na spomínaný pobyt sa začalo jedno nestíhacie peklo. Toto bol ďalší zlomový okamih, ktorý mi určil osud na tento rok. Tomuto pobytu určite venujem pár článkov, pretože okrem toho, že sme sa v Českých Budejoviciach vzdelávali, boli sme aj na pár výletoch. Vrátila som sa však až keď semester už bežal a vtedy sa začalo najväčšie nestíhacie obdobie v mojom živote. Najväčším problémom bolo, že som sa nemala čas vyspať, a teda som bola úplne nesústredená, mala som preto problémy udržať si pozornosť na dlhšie ako 3 minúty, na hodine v škole som zaspala priemerne 4-krát, vo vlaku som zaspala v sekunde, kedy som si doň sadla. No aj napriek tomu, alebo vlastne práve preto, som toho stihla veľa: stihla som sa opäť prihlásiť na dve prekladateľské súťaže, na Erasmus, byť v televízii, pracovať a v škole nevynechávať až tak veľa hodín z dôvodu nedostatku času na prípravu. V tomto momente mi to už trochu začalo prekážať (kvôli bolestiam hlavy, neschopnosti sa sústrediť, zaspávaniu...). Počas toho najzaneprázdnejšieho víkendu som to už nevydržala a vypustila to von. Bolo to zaujímavé, lebo som v podstate bola šťastná, pretože som nemala čas myslieť na hlúposti kvôli tomu, že som stále niečo robila, na druhej strane to už však moje telo fyzicky nezvládalo a to začalo pôsobiť aj na moju psychiku. Po víkende, kedy som dva noci po sebe nespala kvôli účinkovaniu v televízii na druhom konci krajiny (vo vlaku sa spať nedá) som ešte bola v práci a na ďalší deň niekoľko hodín počúvala kedy bude priateľova mama babka od jej bývalého šéfa, ktorého som videla prvýkrát v živote (?!). Po tom, čo som sa priateľovi vyplakala v ramenách, že už mám všetkého dosť a nemám kedy a ako s ním byť, som ešte do noci robila najnevyhnutnejšie úlohy do školy na ďalší deň, potrebovala sa pripraviť na pohovor na Erasmus takisto na ďalší deň (rozpoloženie ideálne na tento pohovor) a ten ďalší medzi prestávkami v škole a v autobuse do večera dokončovala preklad do súťaže, ktorý som poslala pol hodinu pred záverečnou na najväčšej pošte v druhom meste.

Našťastie (!!!) na Veľkú noc prišlo pár dní voľna, kedy som aj odmietla ísť do práce (ja a rebelka?), pretože by som asi bola skolabovala. Miestami som mala obrovský problém vnímať a spracovávať všetko, čo sa dialo. Lenže veci okolo nás sa nedejú vtedy, keď nám to vyhovuje. Keď som si myslela, že sledujem posledné sekundy života jednej z našich mačičiek, ktoré som videla tak raz za týždeň na dve minúty, naštvalo ma to. Najprv ma to veľmi naštvalo, potom mi to bolo ľúto a potom mi bolo smutno. Z toho, že som nemala čas žiť, aj napriek tomu, že práve v tom období som žila najviac. To je paradox života.

Po spomínaných prázdninách počas semestra, veci nabrali trochu pomalšie tempo. Vďaka výdobytkom modernej techniky a občasnej prítomnosti wifi signálu som sa v prestávkach medzi hodinami a vo vlaku stíhala pripravovať do školy. Dokonca som nejakým záhadným spôsobom stíhala čítať aj knihy! Vlastne nič záhadné na tom nebolo. Zaslúžila sa na tom trištrtehodinová cesta vlakom, prípadné polhodinové čakanie na stanici a následná polhodinová cesta autobusom. A každý deň si to vynásobte dvomi. Ak som nechcela, aby ma porazilo z toho, aká strata času to je, a ak mi to dovoľovala iba mierna bolesť hlavy, čítala som. Čítala som o osamelosti prvočísiel, čítala som o dievčati vo vlaku a čítala som o milencovi.

A čo sa týka vzťahu, ako som už naznačila, hlavne tieto posledné mesiace to bola bieda. Keď vidím páriky prechádzať sa na ulici za ruky, alebo počúvam, že len tak spolu trávia večery, pripadá mi to ako z inej galaxie. Nepamätám sa už, aký je to pocit, pretože sa nepamätám kedy naposledy sa niečo také stalo. A neviem ani kedy to bude možné. Začínam vzťah na diaľku nezvládať. Neviem prečo sa to vlastne volá vzťah, ale naisto viem, že vzťah to nie je. Je to duch niečoho čo bývalo, ťahajúci sa a vznášajúci sa cez veľa kilometrov, niekde nad dedinami a mestami, ponad autami vo dne či v noci. Svojho priateľa vidím tak raz, dvakrát za mesiac na pár hodín, v tom lepšom prípade ak idem ja za ním strávim s ním tých pár dní celých. Počas semestra som mu nestíhala ani len zavolať, nieto ešte s ním byť. Nestíhala som mu povedať nič okrem odpovede na otázku ako sa mám a že zajtra sa neuvidíme ani len na tú polhodinu na Skype, lebo pracujem. Nestíhala som mu povedať milú príhodu z autobusu. A keď tu počas semestra bol, bola som taká unavená, že jeho prítomnosť som nebola schopná ani vnímať.

Teraz však už semester skončil, skúšky mám za sebou a žijem z toho, čo všetko sa počas tých šialených mesiacov stalo. Nič z toho neľutujem, pretože ma všetky veci, ktorým som venovala čas, bavili či posúvali. A hlavne ma robili šťastnou, aj keď som už niekedy fyzicky, a tým pádom aj psychicky nevládala. Mám psíka, čomu doteraz nemôžem uveriť. Bola som v televízii, čo bol úžasný zážitok a za tie dve prebdené noci to stálo. Vyhrala som tretie miesto aspoň v jednej z dvoch súťaží, do ktorých som sa hlásila (hoci diplom stále nemám doma a ktovie či ho vôbec mať budem - výsledok perfektnej organizácie). A v septembri odchádzam na takmer štyri mesiace do Francúzska.

Uvedomujem si, že je to najdlhší príspevok a možno aj trochy nezrozumiteľný, lebo som toho chcela napísať tak veľa, ale ešte veľa sa tu toho nezmestilo. Tak niekedy najbližšie...

5 komentárov:

  1. Bude to znieť asi divne alebo hlúpo, ale rozmýšľala som, čo je s tebou, keď tak dlho žiaden článok :) Chápem ťa, aké to musí byť nemať na nič čas. Vlastne od začiatku letného semestra sa môj život točí okolo školy a ja som ani nemala chuť o niečom písať, lebo som mala pocit, že by to bolo stále to isté dookola. A to som ani nemala prácu! Očividne som oveľa slabšia, lebo také vypätie, aké opisuješ, by som asi nezvládla. Mne totiž nedostatok spánku spôsobuje nespavosť, a teda ešte väčší nedostatok spánku. Obdivujem ťa a držím palce vo všetkom, čo ťa čaká! Mimochodom, zrejme sme sa zúčastnili rovnakej súťaže (len ja v inej kategórii), lebo tiež čakám na diplom za tretie miesto :) A rozmýšľam, či ešte niekedy dorazí :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Niekedy je človek hodený len tak do vody a musí sa naučiť plávať... Áno, ja som ťa zaznamenala v školských novinách (?). Aj tebe nech sa darí a teším sa aj na tvoj nový článok :)

      Odstrániť
  2. Veľmi pekne napísaný článok. V niektorých častiach sa viem nájsť, keďže som nedávno zmaturovala. Aj keď sa hovorí, že matura je nič oproti vysokej, dalo mi to zabrať ako z tej fyzickej tak aj z psychickej stránky. No a teraz keď to mám za sebou, sa mi konečne splnilo to čo som si tak dlho priala - sťahujem sa do Bratislavy.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Rebeka toto bolo úžasné!!! :) Vždy sa bojím písať na blog niečo osobnejšie. Skôr to tak balím do náznakov. :)) Ale musím povedať, že ma NESKUTOČNE BAVILO čítať si konkrétne detaily!!! :) Užívala som si, že si ich nevynechala (ani tie vzťahové) :) Píš takéto články častejšie, veľmi veľmi sa mi páčili :) A tie fotky... rob si portréty častejšie!!! :) Sú krásne. Si krásna :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Osobné veci si dovoľujem písať preto, že je to osobný blog, nečíta mi ho nikto známy (aspoň dúfam). A čo sa týka detailov, uznala som za vhodné, aby tu boli, lebo bez nich by bol tento článok len suchým konštatovaním toho, že som nemala čas. To hovorí každý a vždy, stáva sa to už ustálenou frázou. A detaily píšem asi najmä kvôli sebe, aby som na to ani o 20 rokov nezabudla. Každopádne, ďakujem za pekný komentár :)

      Odstrániť

Every comment makes my day!