Na prvú ozajstnú prechádzku som Huga zobrala v polovici marca, keď mal tri mesiace a, poviem vám, bol to boj. Buď sa bál, alebo sa mu nechcelo, ale zastavovať sme museli každé dva metre. Stále sa pýtal na ruky, alebo na mňa skákal nech zastavím. Nakoniec sme však konečne dorazili na "moju" lúku. Po hektických dňoch, keď som bola stále niekde zavretá vnútri, bol trochu šok zrazu stáť na obrovskej otvorenej lúke, dýchať čerstvý vzduch a sledovať západ slnka. A ešte aký! Bola to asi tá najkrajšia nebeská šou, akú som videla.
Úplne čarovné fotky! Najmä tie s Hugom pri západe slnka, to ti fakt vyšlo :)
OdpovedaťOdstrániť