Niekedy sa so školou, prácou, psíkom a priateľom cítim ako medzi dvomi štyrmi mlynskými kameňmi. Každý z týchto elementov si nárokuje na môj čas a pozornosť. A pritom sú také odlišné. Sú týždne kedy sa venujem výlučne len škole, jún som takmer celý strávila v práci a keď mám priateľa doma, musím deliť pozornosť medzi jeho a Huga, ktorému by bolo málo aj keby som s ním bola každú minútu dňa. Neviem, či to je dobré, ale vždy keď sa určité obdobie sústredím na niektorý z týchto elementov, na tie zvyšné prakticky zabudnem.
A tak sa stalo to, že som si prežila menšiu krízu vo vzťahu. Vzťahu na diaľku. Keď som doňho išla, zostávalo mi len veriť, že sa nič nepokazí. Prvé mesiace som dokonca mala pocit, že sme urobili dobre. Od jari to však išlo dole vodou. Tým, že sme sa videli veľmi máličko, ochladlo to medzi nami. To by po 4 rokoch vzťahu síce prišlo asi aj tak, nie ale niekedy som si celé týždne ani nevšimla, že s niekým vlastne chodím. Lebo som s ním naozaj nikam nechodila. Nemali sme už spoločné zážitky. Každý si žil vo svojom svete. Začali sa dokonca diať také čudné veci, že som mu pred oslavou najlepšej kamarátky vynadala za to, čo má na sebe a tak sme si pokazili celú oslavu. A ja som sa nakoniec ako vždy rozplakala. Dôvodom pravdaže nebolo nejaké oblečenie, na tom som si to len vybila. Ak viem, že mám raz za čas na milovaného človeka pár hodín, silou mocou sa ich snažím tak veľmi využiť, až si ich vôbec neužijem. Čas bude vždy mojím úhlavným nepriateľom. Naviac prišiel do môjho života nečakane Hugo a kúsok z mojej schopnosti milovať si nepochybne ukradol.
Keď teraz prišiel priateľ domov na dva a pol týždňa, zas som si samozrejme vybrala nejakú hlúposť na ktorej sme sa pohádali a ja som sa rozplakala. A opäť som plakala preto, že som nevedela na čom som, kam smerujeme, či sa ešte máme radi, či ideme ďalej. Tentoraz však už s trochu iným nádychom. Pochopila som, že všetko to vzniklo preto, že sme za posledný pol rok spolu strávili veľmi málo času. Byť spolu aspoň týždeň vkuse každý deň. Toto sa od januára stalo až teraz, na začiatku júla. A urobilo to divy. Teda také aké sú vo vzťahu na diaľku možné. Ten Damoklov meč nad nami bude nepochybne visieť až kým sa tá diaľka nezmenší. Ešte aspoň rok sa budeme pri lúčení jeden kvôli druhému tváriť odvážne. Ešte aspoň rok si budem pri každom pomyslení na to, že sa musí(m) vrátiť nechávať rozorvávať srdce.
Po takmer roku neviem o vzťahu na diaľku o nič viac ako ktokoľvek iný. Neviem ani nič o živote. Viem len, že ho treba žiť a treba využiť všetky možnosti, ktoré sa človeku núkajú. Prijímať všetko také, aké je a bojovať za to, za čo sa oplatí bojovať.
A tak sa stalo to, že som si prežila menšiu krízu vo vzťahu. Vzťahu na diaľku. Keď som doňho išla, zostávalo mi len veriť, že sa nič nepokazí. Prvé mesiace som dokonca mala pocit, že sme urobili dobre. Od jari to však išlo dole vodou. Tým, že sme sa videli veľmi máličko, ochladlo to medzi nami. To by po 4 rokoch vzťahu síce prišlo asi aj tak, nie ale niekedy som si celé týždne ani nevšimla, že s niekým vlastne chodím. Lebo som s ním naozaj nikam nechodila. Nemali sme už spoločné zážitky. Každý si žil vo svojom svete. Začali sa dokonca diať také čudné veci, že som mu pred oslavou najlepšej kamarátky vynadala za to, čo má na sebe a tak sme si pokazili celú oslavu. A ja som sa nakoniec ako vždy rozplakala. Dôvodom pravdaže nebolo nejaké oblečenie, na tom som si to len vybila. Ak viem, že mám raz za čas na milovaného človeka pár hodín, silou mocou sa ich snažím tak veľmi využiť, až si ich vôbec neužijem. Čas bude vždy mojím úhlavným nepriateľom. Naviac prišiel do môjho života nečakane Hugo a kúsok z mojej schopnosti milovať si nepochybne ukradol.
Keď teraz prišiel priateľ domov na dva a pol týždňa, zas som si samozrejme vybrala nejakú hlúposť na ktorej sme sa pohádali a ja som sa rozplakala. A opäť som plakala preto, že som nevedela na čom som, kam smerujeme, či sa ešte máme radi, či ideme ďalej. Tentoraz však už s trochu iným nádychom. Pochopila som, že všetko to vzniklo preto, že sme za posledný pol rok spolu strávili veľmi málo času. Byť spolu aspoň týždeň vkuse každý deň. Toto sa od januára stalo až teraz, na začiatku júla. A urobilo to divy. Teda také aké sú vo vzťahu na diaľku možné. Ten Damoklov meč nad nami bude nepochybne visieť až kým sa tá diaľka nezmenší. Ešte aspoň rok sa budeme pri lúčení jeden kvôli druhému tváriť odvážne. Ešte aspoň rok si budem pri každom pomyslení na to, že sa musí(m) vrátiť nechávať rozorvávať srdce.
Po takmer roku neviem o vzťahu na diaľku o nič viac ako ktokoľvek iný. Neviem ani nič o živote. Viem len, že ho treba žiť a treba využiť všetky možnosti, ktoré sa človeku núkajú. Prijímať všetko také, aké je a bojovať za to, za čo sa oplatí bojovať.
okolie hradu Slanec. archeologický komplex v Nižnej Myšli
Síce som vzťah na diaľku nezažila, ale tak veľmi ti rozumiem. Ja som hotová, keď sa s priateľom nevidíme len pár dní a tiež sa pre to občas zbytočne pohádame. Tak som schopná si pokaziť aj chvíle, na ktoré sa tak veľmi teším. Každopádne, čo prežívaš ty, je asi trochu iné... A je len na tebe (teda na vás), ako to zvládnete a aké pocity budeš mať, keď sa k sebe opäť priblížite. Ja ti držím palce, nech to zvládneš a nech si šťastná ♥ (Mimochodom, krásne fotky, akosi dopĺňajú atmosféru celého článku.)
OdpovedaťOdstrániťmáš tu nádherné zábery! ja som prežívala vzťah na diaľku pomerne často... počas strednej a vysokej som mala priateľa, s ktorým som bývala prakticky len cez víkendy.. a vybralo si to svoju daň... aj keď sme sa obaja snažili, zatúžila som ísť inou cestou pretože povedzme si na rovinu, vzťah na diaľku je hlavne o obete a kompromisoch... ja som na takéto činy bola vtedy ešte v plienkach a musela som sa "vyblbnúť" pretože som myslela, že mi niečo uteká... V súčasnom vzťahu som tiež absolvovala dve dlhšie obdobia na diaľku keď som bola pracovne odcestovaná v zahraničí. BOlo to však už o niečom inom. Dospela som a prežili sme to v pohode. Všetko je to o ľudoch a o tom, či ti za to stoja :) Držím palce
OdpovedaťOdstrániťLadyinBlack