streda, 15. februára 2017

O rozprávaní.

Ešte donedávna som si myslela, že ak je niekto skôr tichý, radšej sa vyjadruje písomnou formou. V poslednom čase sa ale presvedčujem o opaku. Nielen že som najNEukacanejší človek, akého ste stretli (akože naozaj - ak vám odpoviem AŽ jednoslovne, môžete si gratulovať), ale už dosť dlho mám problém dokopať sa aj k tomu, aby som niečo napísala. A to tak niekedy nebolo. Jedným z dôvodov je to, že po istých skúsenostiach už nemám potrebu verejne vyjadrovať svoje myšlienky, pocity či názory. Je to totiž ako hádzať hrach na stenu. Nikoho to nezaujíma, lebo každý si žije ten svoj život vo vlastnom svete, má vlastné problémy a myslí si svoje. Ak som sa za svoj doterajší krátky život naučila jednu vec, tak to, že druhého človeka nikdy o svojej pravde nepresvedčíte - má svoju. Druhú mu netreba.

Pravda je však tá, že by mi bolo veľmi ľúto nechať tento imaginárny kus sveta spustnúť. Tvorím ho predsa už takmer 4 roky (vážne už toľko?!), rástla a dospievala som v ňom. Všetci poznáme ten pocit, keď si musíme priznať, že niečo už dávno skončilo bez toho, že by sme si to všimli a len podvedome sme to umelo udržiavali pri živote. "Najlepšie časy" má tento blog dávno za sebou. Časy, keď som bola ešte v puberte a potrebovala som si vytvoriť priestor, kde by som zdieľala svoje názory, myšlienky, pocity... všetko to, čo mi dnes už príde ako zbytočné. Dospela som z toho, dnes sú už pre mňa dôležitejšie skutky namiesto rečí. Teraz to poviem dosť hnusne, ale dnes mi už písanie blogu pripadá ako strata času.

Keď som v predposlednom článku písala, že som minulý rok tak často neprispievala preto, že som nevedela nájsť tie správne slová, nebolo to klamstvo. Vtedy som si však ešte neuvedomovala to, o čom dnes píšem. Že sa tento blog asi pomaly, ale isto rúti k záhube.

Nebojte sa, blog neruším. Dokonca ani neplánujem prestať prispievať. Nechávam to plynúť. Neviem, ako dlho sa mi ešte bude dariť držať ho pri živote, no minimálne dovtedy, kým nedopíšem tento článok, ktorý vlastne len teraz začína.

Rok 2017 je zatiaľ veľmi zaujímavý. V januári (a ešte na začiatku februára) som si pomaličky dorobila všetkých sedem povinných predmetov. Bolo to moje posledné skúškové v živote, a zároveň asi aj to najpohodovejšie. Až tak, že som si počas neho stihla na pár dní odbehnúť do Brna. Keďže tento rok som konečne (a naposledy) bola strojcom svojho skúškového, skúšky som si rozvrhla tak, aby som mala na každú skúšku pekných pár dní. Mám pocit, že po takmer 5 rokoch na vysokej škole som prišla na to, ako sa učiť. Áno, počujete dobre. Teraz, keď si už len na štátnice zopakujem jeden predmet a dovi dopo. Treba ale povedať, že to bolo hlavne tým, že som konečne mala na učenie čas. Našťastie si už nikdy nezažijem ten pocit, keď máte v jednom až dvoch týždňoch tak osem predmetov, niekedy aj dve až tri v jeden deň. To bola jedna nespravodlivosť, ktorú som na svojej škole pociťovala, a ktorú som vďaka Erasmu porazila.

Prežila som si teda poslednú skúšku v živote. Vôbec by mi nenapadlo, že na nej pôjdem profesorke kúpiť do bufetu občerstvenie, budem s ňou kecať o tom, koho zo spolužiakov by som odporučila na doktorandské štúdium či dokonca zapisovať z toho predmetu známku sebe aj spolužiakom do systému. Po skúške som sa už ponáhľala do práce, do môjho milovaného kníhkupectva, do ktorého som sa v ten deň po polročnej pauze vrátila. Aké symbolické, ísť z poslednej skúšky v živote rovno do práce. Inak, hádajte, čo zháňal môj prvý zákazník - kamasutru.

Okrem toho som počas tohto môjho posledného skúškového upevnila vzťahy s jedným úžasným človekom, ktorého som spoznala minulý rok, a som rada, že môžem povedať, že je to učiteľ. Je to veľmi inteligentný človek s estetickým cítením, ktorý má navyše srdce na tom správnom mieste. Keď som sa až vo Francúzsku dozvedela, že učí povinný predmet, bolo mi veľmi ľúto, že zmeškám jeho hodiny, lebo som sa na žiaden iný predmet netešila tak, ako na ten jeho. Osud to však zariadil ešte lepšie, lebo som vďaka Erasmu s ním mala pár súkromných hodín, vďaka ktorým sme stále v kontakte. Och, minulý rok som spoznala až príliš veľa ľudí, ktorí by mohli byť za istých okolností nebezpeční, ak viete čo tým myslím.

Určite však poznáte ten pocit, keď sa aj v tej najnevinnejšej situácii zrazu niečo pokazí. V mojom prípade konkrétne prechádzka presne týždeň pred spomínanou poslednou skúškou. Predstavte si situáciu, že sa idete prejsť so svojím psíkom tak dvesto metrov za dom na lúku. Vy skončíte na infekčnom a on pod chirurgickým nožom. Presne to sa nám totiž stalo. 

Z nás dvoch má z toho väčšiu traumu určite on, no aj ja si to nabudúce dvakrát rozmyslím, kým s ním niekam pôjdem. Tá situácia nebola ničím iná - klasicky mi odbehol, asi 10 minút som naňho kričala, vôbec som sa však oňho nebála, lebo to ani zďaleka nebolo prvýkrát. To, čo po tých pár minútach nasledovalo, však neprajem zažiť nikomu. Začula som ako na pár sekúnd srdcervúco zakňučal. Okamžite som k miestu, odkiaľ som ho počula, bežala a len sa modlila, aby som ho našla živého. To sa aj stalo - našla som ho na začiatku lesa, len tak tam otrasene stál na troch labkách a na prvý pohľad bolo na ňom vidno, že utrpel šok. Radosť z toho, že ho vidím živého to však prebila. Ale ako som ho na rukách rýchlo niesla domov, všimla som si, že z pár miest na tele krváca. To som sa už zľakla druhýkrát. Položila som ho na zem a zavolala mame, aby sme s ním čo najskôr pre istotu išli k veterinárke. Kým som doma na ňu čakala, len som pozerala ako na mňa psík zhypnotizovane pozerá. Jednoznačne prežil niečo traumatické. Mama sa však Hugovi postarala o jednu noc plnú zbytočnej bolesti tým, že rozhodla neísť k našej veterinárke, ktorá je poriadne drahá, ale k prvému najbližšiemu veterinárovi, ktorého sme našli. Ten mi bol podozrivý od prvej chvíle. Nevedela som sa rozhodnúť, či je len akýsi retardovaný, či opitý. Navyše to vyzeralo tak, že vo svojej ordinácii aj prespáva. Na Huga sa poriadne nepozrel, jedným ohmataním labky rozhodol, že nie je zlomená a na otázku, či mu neurobí rontgen odpovedal: a načo? Aj napriek tomu sme však domov odchádzali už s lepším pocitom. Ale po noci, počas ktorej sa nevyspal nie len on, ale ani ja kvôli jeho kňučaniu som mamu presvedčila, aby sme predsa len zašli k našej veterinárke. Tá ho hneď poslala na rontgen do ambulancie svojich žiakov, ktorí boli veľmi milí, ale zároveň profesionálni. Verdikt znel, že Hugo utrpel dvojitú zlomeninu labky po stretnutí pravdepodobne s diviakom, to sa však už nikdy nedozvieme, keďže psy nerozprávajú. Domov som si doniesla psíka stále pod vplyvom narkotík, ktorý mal už o pár dní na to naplánovanú operáciu. Dva dni pred mojou poslednou skúškou v živote. Keďže však už viete, že skúška dopadla dobre, je zrejmé, že tak dopadla aj operácia a doterajšia regenerácia. Od operácie už ubehli dva týždne a do ďalšej, počas ktorej mu vyberú platničku, ktorú mu tam vložili pre zrastenie kosti, zostávajú tiež dva. Hugo je silný (a nezbedný) psík! 

A aby som nezabudla, na infekčnom som ja skončila preto, že som sa ho ešte v ten večer snažila nabádať, aby niečo zjedol, on však bol ešte stále v šoku a tak ma, chudák, pohrýzol. Podľa veterinárky som bola, rovnako ako Hugo, zo zákona povinná ísť na vyšetrenie. Tak som musela zájsť k doktorke, ktorá ma poslala na infekčné, kde mi povedali, že psík určite nie je besný. Hugo však, chudák,  musel okrem aj tak častých návštev veterinára absolvovať aj tri vyšetrenia proti besnote.

Keďže, ako viete, verím, že všetko sa deje z nejakého dôvodu, doteraz rozmýšľam z akého sa malo stať toto. Ak na to raz prídem, dám vám vedieť ;)

To by bol tak v skratke môj prvý mesiac a pol nového roka. Fotky, ktoré vidíte nižšie sú z januárového Brna, kde som sa prevažne len pripravovala na skúšky, cez víkend sme však vybehli prejsť sa hneď (rada by som povedala za dom) za bytovku do Brňákom určite známeho kameňolomu Hády. V ten deň bolo ozaj krásne počasie, len ten výhľad kvôli smogu nebol tip-top.

P.S: Ak by ste ma hľadali na Insta som tu. Niekedy okolo Vianoc som si zrušila účet, lebo som si chcela dať pauzu a pred pár dňami som si založila nový účet. Neviem však ešte či tam budem aj prispievať.

4 komentáre:

  1. Beki Beki URCITE to tu nezatvaraj!!!! Ani nevies ako moc som sa potesila ked som zbadala ze zas pises!:) Uplne s nadsenim som z celeho zoznamu veci na citanie otvorila prvy Tvoj blog!:) Bola by to neskutocna skoda! Viem ze sa vsetci menime a vyvijame, ale je to ako dennik. Ked vidis prve pismenka a ked vidis tie teraz... Ako velmi si sa posunula! A vsetky male vitazstva! A ako si sa zlepsila vo foteni! Ty si kreativna dusicka, vzdy sa budes mat potrebu nejako vyjadrit. Mozno potrebujes spravit ciaru, mozno prestavku, ale mne by si naozaj velmi VELMI chybala ak by si ju spravila celkom :( A som naozaj rada ze si dala odkaz na instagram. Aj tam si mi chybala. A som velmi rada ze to s Hugom dopadlo dobre!:) Prezila som nieco podobne, moj psik zazil plno zbytocnej bolesti a dopadlo to zle. Bola to hrozna bezmocnost a dlho som na to nedokazala ani pomysliet. A aj teraz viac spomibam na to pekne a Ty mas stastie ze Hugo je taky bojovnik a vylizal sa z toho :) Nakoniec su aj tie smutne veci krasne, ked dobre koncia :) A mas noveho ucitela:) A tolko dovodov sa tesit a byt vdacna a zdielat ich :) Ach ja budem velmi rada ak este napises a mozno casom znovu zacnes vesiat fotky :)
    P.S. Pisem to z mobilu a prsty hlave nestihaju tak... Snad tam nie je privela chyb:)) Moc krasny vikend uzi :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Tak toto je asi najdlhší komentár na tomto blogu :D Ale ďakujem, veľmi potešil a vyčaril mi úsmev na tvári.
    Ako som písala, blog neruším, neboj :) Najviac zo všetkého by mi chýbal asi práve ten priestor na fotky, pretože ak by som ich nepublikovala tu, zbierali by sa len do šuflíka. Dúfam však, že z toho bolo jasné, že blog neruším, nechcela som si spôsobiť zástavu srdca alebo niečo podobné :D
    To s tým psíkom je mi veľmi ľúto :(
    Ďakujem ešte raz za komentár a maj sa pekne :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Úplne ti rozumiem, čo sa týka toho rozprávania, teda písania. Som na tom rovnako, prakticky mám resty ešte z minulého roka, lebo som nevedela, čo napísať k mojim obľúbeným fotkám, tak som radšej nenapísala nič. Ja mám zase pocit, že dookola píšem a fotím to isté, a či to vôbec niekoho ešte zaujíma? :D No taktiež by mi bolo ľúto všetko to nechať tak, po čase mi vždy chýbal ten pocit, že ukazujem svetu (či skôr drobnému okruhu ľudí) svoje fotky. Z príjemného čítania o tom, ako sa ti vo všetkom darilo a čo všetko ťa tešilo, som až s miernym strachom prechádzala do riadkov, v ktorých sa to začalo schyľovať k horšiemu. Muselo byť hrozné prežiť niečo také, no som za teba rada, že to napokon dobre dopadlo. Asi sa začnem báť chodiť sama do lesa! :/ Nech sa Hugovi a ani tebe už nič podobne nepríjemné a stresujúce neudeje! Fotky sú príjemné ako vždy a ja sa už teším na ďalší príspevok, keď nájdeš tie správne slová. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Pocit, že dookola píšem a fotím to isté, mám aj ja. To však neznamená, že by si (sme) mala prestať. Každý máme predsa svoj príbeh, ktorý žijeme celý život (alebo naratív, ako by povedal sociológ). V tom spočíva naša originalita. Ak by si zrazu začala fotiť alebo písať niečo diametrálne odlišné, ľudia, ktorí navštevovali tvoj blog by odišli sklamaní, lebo po takom čase si už u teba na niečo zvykli a to, že sa stále vracajú je dôkazom toho, že majú prečo :) Dúfam, že som to vyjadrila dobre :)
      O strachu z lesa mi radšej ani nehovor, už sa tam asi nikdy nebudem cítiť tak, ako doteraz...

      Odstrániť

Every comment makes my day!