štvrtok, 27. apríla 2017

O roadtripe po strednom Slovensku.

Minulý rok som bola na roadtripe rovno dvakrát. Na jeseň vo Francúzsku (z čoho ste už pár článkov mohli vidieť), ale ešte v júli sme boli s priateľom na jednodňovom roadtripe po strednom Slovensku. Jedno ráno sme sadli do auta s tým, že ideme do Vydrovskej doliny (o ktorej tiež bude článok), no keď sme už tam sedeli, dali sme si takú menšiu okružnú jazdu stredom našej krajiny. Východ už predsa relatívne dobre poznáme a obaja radi objavujeme, tak prečo nie?

Milujem cestovať s priateľom, lebo on sa nenahnevá, ale poslušne zastaví, keď zrazu zakričím, že si musím odfotiť ten strom, alebo že musíme zastať, lebo tu je pekne. A na híkanie "pozor vtáčik" si už zvykol nielen on, ale aj kamaráti. Lebo predsa ak by sme boli prešli vtáčika, nemohla by som sa na seba pozrieť v zrkadle.

Pri prezeraní týchto fotiek som si opäť raz uvedomila, že po svete chodím ako taký teplomer. Každé pekné miesto by som najradšej "okoštovala". Postavila sa tam, alebo si sadla, a vnímala charizmu, energiu a krásu toho miesta. A to so zatvorenými očami, pretože hoci ma tam priviedli oči, tú krásu je tam doslova cítiť. Na každé také miesto by som sa najradšej nasťahovala. Milujeme sa s priateľom rozprávať o tom, kde všade budeme bývať. V tôni každého obrovského stromu, pri každom roztomilom potôčiku a pod každým kúzelným lesom.

Veronika, vezmeš si ma?


štvrtok, 16. marca 2017

O roadtripe po Francúzsku #4 (Rigny-Ussé)

Zámok Ussé v obci Rigny-Ussé je od Chinonu, kde sme začali druhý deň nášho roadtripu, vzdialený len asi 10 km. Hneď pred zámkom tečie rieka Indre (podľa nej dostal názov aj department Indre-et-Loire, ktorý sa mimochodom spomínal v preklade, ktorý som len deň predtým poslala učiteľovi - taká modernejšia verzia školy v prírode, však?). Práve týmto zámkom sa v 19. storočí inšpiroval jeden z najznámejších francúzskych rozprávkarov Charles Perrault pri písaní Šípkovej Ruženky. Tým, že je dnes zámok v súkromnom vlastníctve, je tam trošku drahšie vstupné ako v iných zámkoch na Loire, no vidno to aj na interiéri, ktorý je kompletne zariadený, obsahuje obrovské množstvo dobových figurín (z tých som do článku vybrala len pár ukážok) a v donjone sa nachádza výstava k samotnej rozprávke. Aj celý areál zámku je veľmi pekne upravený, takže zámok určite stojí za návštevu.

Po prehliadke zámku sme už opäť nasadli do auta a vydali sa smerom späť do Bretónska. Po približne dvoch hodinách sme prišli do jeho hlavného mesta, Rennes. Keďže bola už tma a všetci sme mali dosť, mesto sme si nechali na nasledujúce ráno. Týmto sme ukončili druhý deň nášho roadtripu.


streda, 1. marca 2017

O nepriateľovi.

Napadlo vám niekedy, že jedným z najväčších nepriateľov v našom živote sme my sami?

Posledných pár dní sa akosi často stretávam s témou depresie. Nie, nemyslím to, keď len tak poviete "mám z toho depku" alebo "nedepkárči" (existuje vôbec také slovo?). Myslím tým medicínsky popísanú chorobu. Stav, keď len udržiavanie pri živote vás stojí vrcholné úsilie, stav keď vás nebaví ABSOLÚTNE nič a myslíte si, že už to nikdy neprestane. Pred pár dňami som na túto tému dokonca úplnou náhodou videla veľmi dobrý film Dva dni, jedna noc (stále budem hovoriť, že najlepšie filmy a knihy sú tie, o ktorých vopred neviem nič). 

Ľudia s depresiou na to nemusia mať žiadnu objektívnu príčinu. Nemusia prísť o prácu, o bývanie, o partnera, o dieťa, o všetko. Majú to v génoch a spúšťačom depresie môže byť tá najnepatrnejšia udalosť. Začnú o sebe pochybovať a prestanú sa snažiť, lebo si myslia, že je to aj tak zbytočné. 

Najväčším nepriateľom ľudí s depresiou sú oni sami.

Nie, nemám depresiu, ani som ju nikdy nemala, no ďaleko som od nej tiež už v istom období nemala. Som melancholik, čo je doslova živná pôda depresívnych stavov. Sú obdobia, kedy si neodpúšťam otázky, prečo som, kým som. No vždy je odpoveďou len tá samotná otázka - som, kým som. A nezmením to. Teda, seba meniť môžem, ale stále to budem ja. Budem výsledkom tých procesov, ktoré sa vo mne dejú.

Svojho nepriateľa treba pomenovať, pretože ak to urobíte, hneď sa proti nemu ľahšie bojuje, lebo viete aké zbrane nasadiť. Ako som už spomínala, často sme jedným z najväčších nepriateľov v našom živote my sami. Inak to nie je ani v mojom prípade. Som hráč a zároveň svoj protivník.

To, čo v živote hraje proti mne je moja melancholická, možno až letargická povaha. Moja najčastejšia myšlienka je: aj tak je to zbytočné, nemá to zmysel. Najradšej by som robila veľké veci, zachránila ľudstvo pred ním samým alebo čo. Neviem však ako na to, a tak to nechám tak. Doslova sa mi hnusia hlúpi ľudia, pochybné, malicherné činy, small talk a otrepané frázy. Vidím, koľko toho by bolo treba na svete zmeniť a mám z toho mindráky. Buď chcem existovať naplno, alebo vôbec. Buď chcem robiť veľké veci, alebo nerobiť nič, lebo tie malé činy ma nezaujímajú, sú k ničomu. Toto všetko sa mi prehoní hlavou v jedinej myšlienke za stotinu sekundy raz za pár dní či týždňov. V niektorom období aj viac ráz za deň. To sú tie horšie obdobia. Ktorých je už našťastie čím ďalej, tým menej.

K zmene však nedošlo len tak. Musela som sa k nej dopracovať sama, po naozaj malých krôčikoch. Musela som vstať a začať niečo robiť, akokoľvek malicherná či podľa mňa bezvýznamná činnosť to bola. Nepomohla ľudstvu, pomohla však mne.

Veci, ktoré sa doteraz nestotožňovali so mnou, ktoré nepatrili do mojej komfortnej zóny už nerobím nasilu, mám z toho úprimnú radosť. Musela som sa stať doslova závislou na pocite, že som niečo zvládla, že som vystúpila zo tej komfortnej zóny, že som prekonala samu seba, svoj strach a predsudky, mám otvorenú myseľ a som pripravená biť sa ďalej. Musela som zistiť, že je to jeden z najlepších pocitov, aké môžem v živote zažiť a načo žiť, ak ho nebudem mať možnosť zažívať? 

Som na odrazovom mostíku pripravená na skok.

Odchádzam v 5. ročníku štúdia večer domov z práce a čítam si odpovede z jednej praxe, druhej praxe, pracovnej ponuky a pozvánku na erasmácky výlet (ktorého sa už žiaľ nezúčastním). A dnes som mala stáť pred ktovie koľkými ľuďmi a novinármi a tlmočiť na vernisáži (prijala som to, a to sa počíta).

To nie som ja. 
Ale som. 
Porazila som ťa, Veronika. Teraz si moja.

streda, 15. februára 2017

O rozprávaní.

Ešte donedávna som si myslela, že ak je niekto skôr tichý, radšej sa vyjadruje písomnou formou. V poslednom čase sa ale presvedčujem o opaku. Nielen že som najNEukacanejší človek, akého ste stretli (akože naozaj - ak vám odpoviem AŽ jednoslovne, môžete si gratulovať), ale už dosť dlho mám problém dokopať sa aj k tomu, aby som niečo napísala. A to tak niekedy nebolo. Jedným z dôvodov je to, že po istých skúsenostiach už nemám potrebu verejne vyjadrovať svoje myšlienky, pocity či názory. Je to totiž ako hádzať hrach na stenu. Nikoho to nezaujíma, lebo každý si žije ten svoj život vo vlastnom svete, má vlastné problémy a myslí si svoje. Ak som sa za svoj doterajší krátky život naučila jednu vec, tak to, že druhého človeka nikdy o svojej pravde nepresvedčíte - má svoju. Druhú mu netreba.

Pravda je však tá, že by mi bolo veľmi ľúto nechať tento imaginárny kus sveta spustnúť. Tvorím ho predsa už takmer 4 roky (vážne už toľko?!), rástla a dospievala som v ňom. Všetci poznáme ten pocit, keď si musíme priznať, že niečo už dávno skončilo bez toho, že by sme si to všimli a len podvedome sme to umelo udržiavali pri živote. "Najlepšie časy" má tento blog dávno za sebou. Časy, keď som bola ešte v puberte a potrebovala som si vytvoriť priestor, kde by som zdieľala svoje názory, myšlienky, pocity... všetko to, čo mi dnes už príde ako zbytočné. Dospela som z toho, dnes sú už pre mňa dôležitejšie skutky namiesto rečí. Teraz to poviem dosť hnusne, ale dnes mi už písanie blogu pripadá ako strata času.

Keď som v predposlednom článku písala, že som minulý rok tak často neprispievala preto, že som nevedela nájsť tie správne slová, nebolo to klamstvo. Vtedy som si však ešte neuvedomovala to, o čom dnes píšem. Že sa tento blog asi pomaly, ale isto rúti k záhube.

Nebojte sa, blog neruším. Dokonca ani neplánujem prestať prispievať. Nechávam to plynúť. Neviem, ako dlho sa mi ešte bude dariť držať ho pri živote, no minimálne dovtedy, kým nedopíšem tento článok, ktorý vlastne len teraz začína.

pondelok, 9. januára 2017

O januárovej prechádzke.

Dnes som to už doma nemohla vydržať, preto som si povedala, že musím aspoň na chvíľu vypadnúť na čerstvý vzduch (spojenie čerstvý vzduch v týchto dňoch nadobúda úplne nové rozmery). Veď vonku bolo len mínus šesť a keď som si počkala, kým trochu ustal vietor rýchlosti 35 metrov za sekundu, na tú hodinku sa to dalo vydržať. A tak som sa popoludní, čo v zime znamená pred zotmením, aj s Hugom vybrala na krátku prechádzku na známe miesta za domom. On si to to užil a ja... no povedzme, že som zas šťastne doma.