Zobrazujú sa príspevky s označením písanô. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením písanô. Zobraziť všetky príspevky

streda 1. marca 2017

O nepriateľovi.

Napadlo vám niekedy, že jedným z najväčších nepriateľov v našom živote sme my sami?

Posledných pár dní sa akosi často stretávam s témou depresie. Nie, nemyslím to, keď len tak poviete "mám z toho depku" alebo "nedepkárči" (existuje vôbec také slovo?). Myslím tým medicínsky popísanú chorobu. Stav, keď len udržiavanie pri živote vás stojí vrcholné úsilie, stav keď vás nebaví ABSOLÚTNE nič a myslíte si, že už to nikdy neprestane. Pred pár dňami som na túto tému dokonca úplnou náhodou videla veľmi dobrý film Dva dni, jedna noc (stále budem hovoriť, že najlepšie filmy a knihy sú tie, o ktorých vopred neviem nič). 

Ľudia s depresiou na to nemusia mať žiadnu objektívnu príčinu. Nemusia prísť o prácu, o bývanie, o partnera, o dieťa, o všetko. Majú to v génoch a spúšťačom depresie môže byť tá najnepatrnejšia udalosť. Začnú o sebe pochybovať a prestanú sa snažiť, lebo si myslia, že je to aj tak zbytočné. 

Najväčším nepriateľom ľudí s depresiou sú oni sami.

Nie, nemám depresiu, ani som ju nikdy nemala, no ďaleko som od nej tiež už v istom období nemala. Som melancholik, čo je doslova živná pôda depresívnych stavov. Sú obdobia, kedy si neodpúšťam otázky, prečo som, kým som. No vždy je odpoveďou len tá samotná otázka - som, kým som. A nezmením to. Teda, seba meniť môžem, ale stále to budem ja. Budem výsledkom tých procesov, ktoré sa vo mne dejú.

Svojho nepriateľa treba pomenovať, pretože ak to urobíte, hneď sa proti nemu ľahšie bojuje, lebo viete aké zbrane nasadiť. Ako som už spomínala, často sme jedným z najväčších nepriateľov v našom živote my sami. Inak to nie je ani v mojom prípade. Som hráč a zároveň svoj protivník.

To, čo v živote hraje proti mne je moja melancholická, možno až letargická povaha. Moja najčastejšia myšlienka je: aj tak je to zbytočné, nemá to zmysel. Najradšej by som robila veľké veci, zachránila ľudstvo pred ním samým alebo čo. Neviem však ako na to, a tak to nechám tak. Doslova sa mi hnusia hlúpi ľudia, pochybné, malicherné činy, small talk a otrepané frázy. Vidím, koľko toho by bolo treba na svete zmeniť a mám z toho mindráky. Buď chcem existovať naplno, alebo vôbec. Buď chcem robiť veľké veci, alebo nerobiť nič, lebo tie malé činy ma nezaujímajú, sú k ničomu. Toto všetko sa mi prehoní hlavou v jedinej myšlienke za stotinu sekundy raz za pár dní či týždňov. V niektorom období aj viac ráz za deň. To sú tie horšie obdobia. Ktorých je už našťastie čím ďalej, tým menej.

K zmene však nedošlo len tak. Musela som sa k nej dopracovať sama, po naozaj malých krôčikoch. Musela som vstať a začať niečo robiť, akokoľvek malicherná či podľa mňa bezvýznamná činnosť to bola. Nepomohla ľudstvu, pomohla však mne.

Veci, ktoré sa doteraz nestotožňovali so mnou, ktoré nepatrili do mojej komfortnej zóny už nerobím nasilu, mám z toho úprimnú radosť. Musela som sa stať doslova závislou na pocite, že som niečo zvládla, že som vystúpila zo tej komfortnej zóny, že som prekonala samu seba, svoj strach a predsudky, mám otvorenú myseľ a som pripravená biť sa ďalej. Musela som zistiť, že je to jeden z najlepších pocitov, aké môžem v živote zažiť a načo žiť, ak ho nebudem mať možnosť zažívať? 

Som na odrazovom mostíku pripravená na skok.

Odchádzam v 5. ročníku štúdia večer domov z práce a čítam si odpovede z jednej praxe, druhej praxe, pracovnej ponuky a pozvánku na erasmácky výlet (ktorého sa už žiaľ nezúčastním). A dnes som mala stáť pred ktovie koľkými ľuďmi a novinármi a tlmočiť na vernisáži (prijala som to, a to sa počíta).

To nie som ja. 
Ale som. 
Porazila som ťa, Veronika. Teraz si moja.

pondelok 5. októbra 2015

O hĺbke a výške reality.

Mám rada leto a mám rada noc. A úplne najviac mám rada letné noci. To je moja živná pôda. Vtedy sa cítim nekonečná. Vtedy vo mne vrú všetky možné emócie. Vtedy sa cítim byť najviac živá, nie v tej krutej dennej realite. Vtedy mám pocit, že všetko je možné. Vtedy som šťastná, najradšej takým tým svojim smutným spôsobom. Vtedy mi neprekáža, že som odsúdená na zánik.

Niekedy keď idem po ulici v prúde veľkého davu, mám pocit, akoby sme sa všetci ticho dohodli na spoločnom klamstve. Klamstve, že záleží na šatách, na počte titulov, na tom, aby sme stihli najbližší autobus. A viete čo? Podľa mňa to vie každý. Niekde v hĺbke duše. Problém však je, že sa tam veľa ľudí často nepozerá. Dostať sa do hĺbky vyžaduje čas a námahu. Preto radšej väčšina zostáva na povrchu. Povrchných ľudí nemám rada. Ja sa rada hrabem pod povrchom, ale úplne najradšej sa vznášam vysoko nad ním. V detstve sa mi niekoľko rokov sníval vždy ten istý sen - lietala som. Doteraz cítim, aké to je, presne si viem vybaviť ten pocit vzlietnuť. Všetky veci, ktoré ma zväzujú na zemi sa mi protivia. Netúžim po materiálnych veciach. Túžim po okamihoch a myšlienkach. Mám rada široké lúky, kde môžem vystrieť ruky. Tam sa cítim slobodná. Ale mám rada i vysokánske katedrály, kde sa cítim maličká. Mám rada dedinu a jej pokoj. Ale v poslednom čase som si obľúbila aj mesto a jeho ruch. Poletujú tam ľudské príbehy a pulzuje tam energia.

pondelok 22. júna 2015

O hyenách.

My ľudia sme veľmi slabé bytosti. Sme zraňovaní a sami zraňujeme. Navzájom si ubližujeme. Nevieme zastaviť ten bludný kruh. Niekto nám ublíži a my potom cítime potrebu ublížiť tiež. Nie však nevyhnutne tomu, kto ublížil nám. Jednoducho len potrebujeme vyrovnať ščerenú hladinu. A tak sa kruh zväčšuje.

Ublížiť sa dá nielen slovom či činom, ale aj nečinnosťou, či nevyslovením, toho, čo od toho druhého čakáme. Očakávanie, ak bolo nenaplnené, je jedným z najväčších špúšťačov zla. Cítime, že na niečo máme právo, že si to zaslúžime a keď to nedostaneme, stávame sa hyenami. Požierame ostatné šťastné bytosti a tým aj tú časť v nás, ktorá je schopná citu. Vďaka nemu totiž cítime toľkú bolesť. Chceme si to vyrvať z tela, ale cítime, kde to je, ak už nič necítime?

piatok 20. marca 2015

O tom, ako by nám znel život, keby sme ho počúvali.

Keď budeš robiť stále to isté, nemôžeš očakávať iné výsledky.

Keď si píšem so svojím milým, je to zvláštny pocit, lebo tu je večer a tam dnešné ráno. Správy posielam v podstate do minulosti, a on mne do budúcnosti. Paradox je, že sme obidvaja v tej istej chvíli, ale aj nie sme. A mám také sentimentálne nutkanie napísať mu, aby si vážil každý okamih, keď si spomeniem na to, ako som ja premrhala deň a on má zatiaľ čistý štít. Poviem si, že zajtra už využijem každú minútu naplno, ale pokračuje to takisto. A potom mi raz tak minule preplo a z ničoho nič som sa rozhodla pustiť si film. Ktorý mi príde pod ruku. Veď v zozname ich mám toľko! A ruka mi padla na About time. Verím, že v živote náhody neexistujú, a vtedy sa mi to len potvrdilo. About time je film o vážení si každého okamihu a tešení sa z maličkostí. Je to jeden z najkrajších filmov, aký som kedy videla, ak nie vôbec najkrajší. Taký milý, utešený, optimistický, jednoduchý, ale zároveň veľký. Už dlho vo mne žiaden film nezanechal takú veľkú odozvu a bol to jeden z mála filmov (veľmi veľmi mála - myslím, že taký bol len jeden), ktoré ma až rozplakali. A ignorujte na ČSFD komentáre niektorých expertov, že je to sladká naivná hlúposť. Je to prvý film, ktorý nepropaguje rozvody, neveru a rozvrátené rodiny. Chvalabohu.

Potom som minule išla do školy. Bolo pravé poludnie, slnko pripekalo tak, že som si rozopla kabát a pozorovala som chlapca, ktorý sa hral s bielym šteniatkom. A zrazu som vedela čo musím urobiť - vydržať týždeň bez počítača a internetu. Napriek ich nepopierateľným kladom mám v poslednom čase čoraz silnejší pocit, že mi internet a sedenie pri počítači nerobí dobre (aké prekvapivé!). Preto som sa to rozhodla riešiť takto radikálne. Týždeň nie je večnosť, takže verím, že to hravo zvládnem. Jednoducho viem, že toto teraz potrebujem. Chcem viac žiť, chcem si vychutnávať každú chvíľu, chcem čítať dobré knihy a byť spokojná. A ak to niekto cíti podobne, budem veľmi rada ak sa pridá! Garantujem vám, že tým zlepšíte svet. Aspoň ten svoj.

Keďže musím s priateľom na druhej strane planéty nejako komunikovať a aj bakalárku musím na niečom napísať (zaujímalo by ma, kto ju naposledy napísal na písacom stroji) nezačínam hneď, ale 17.4. Už sa na to teším!




Teraz to bude vyzerať tak, že si protirečím, ale vytvorila som si ešte jeden blog tu. Chcela by som naň písať len o knihách, takže sa mi to tu nehodilo. Dúfam, že ma to prinúti viac čítať a lepšie kriticky rozmýšľať. Veľa tam toho zatiaľ nie je, a možno ani nebude, ale ak si naňho sem-tam kliknete, budem len rada. 

pondelok 16. februára 2015

O vnútri a zovňajšku.

Čo bude o rok, o desať rokov, o štyridsať, to neviem. Viem však, že chcem mať čas na ovoniavanie kvetov, chcem veriť, že čerešňové stromy dávajú energiu keď ich objímete, chcem mať knihy namiesto nočného stolíka a chcem neznámym kývať z vlaku. Niekedy sú predstavy také krásne, že musíte zavrieť oči, aby zostali v bezpečí.



piatok 17. októbra 2014

O napredovaní.

Mám pocit, akoby som žila v dvoch svetoch. Cez deň žijem väčšinou ten reálny, materialisticky, plný nedôležitých podstatností/nevyhnutností. To je napríklad vtedy, keď sa so spolužiačkami rozprávame o tom, ako nemáme na nič čas a sťažujeme sa na veci od výmyslu sveta, robíme si srandu z učiteľov. Vždy dookola. A pritom moje druhé ja žijúce v druhom svete, tom večernom, to odmieta a doslova sa mu z toho dvíha žalúdok. Rado totižto vidí za oponu. Dôležité sú preňho veci, ktoré "denní" ľudia zvyknú nazývať len hmlistými pojmami.

Netvrdím však, že stretnutia s ľuďmi nemám rada. V posledných týždňoch som si užila tie kamarátske a, prekvapivo, i tie rodinné boli veľmi fajn.

Mám rada múdrych ľudí. Vo význame "sčítany", aj "múdro si počínajúci". Takých ľudí si najviac vážim, takí sú pre mňa najväčšou inšpiráciou. Som rada v spoločnosti ľudí, o ktorých viem, že sa ich môžem spýtať na hocičo a budú mi vedieť odpovedať. Zároveň sa sama takým človekom túžim stať a vždy, keď počujem niekoho hovoriť o niečom, čo nepoznám, neskutočne ma to štve. A takisto aj to, keď zabúdam. Najradšej by som vedela všetko. Moje dve najobľúbenejšie fiktívne postavy všetkých čias, na ktoré nedám dopustiť sú Hermiona z Harryho Pottera a Rory zo Žien z rodu Gilmorovcov, obe múdre knihomoľky. Milujem sa rozprávať o knihách. Vždy hovorím, že v knihách sa skrýva všetka múdrosť sveta, že tam nájdem odpoveď na všetky otázky. Minule som si uvedomila, že mi knihy pomáhajú zistiť, čo sa vo mne skrýva. Keď si o niečom prečítam a objavím to v sebe, znamená to, že som odkryla ďalšiu svoju stránku. A že v konečnom dôsledku, to čo si prečítam, som ja. Lebo to, o čom som si neprečítala, teda to, čo v sebe nepoznám, neviem o tom, že to existuje, vlastne neexistuje. Sama sebe som studnicou nepoznaných pokladov. Povedz mi čo čítaš a ja ti poviem, kto si.

Francúzski preromantisti  Madame de Staël a François-René de Chateaubriand. Ona v rast človeka verila, on nie. Ak by som si mala vybrať, priklonila by som sa na stranu Madame de Staël. Verím, že sa vyvíjam, že napredujem. Učím sa hovoriť o citoch. Nie je to ľahké, ale znie mi to správne. Závidím ľuďom, ktorí doma zažili slová chvály, pocit opory. Na jednej strane po pochvale zúfalo túžim, ako Rory ráno po šálke kávy, na tej druhej sa za ňu hanbím, neviem ju prijať a reagovať na ňu. Nie som naučená dostávať pochvaly. Sama som sa musela naučiť vážiť si samú seba. A stále sa to učím. Viem už však rozoznať situácie a ľudí, ktorí mi škodia. Vtedy sa cítim nepodstatná, hlúpa, zbytočná. Nenechávam však už so sebou tak zaobchádzať. Na to si samú seba vážim až príliš. To je to najdôležitejšie. Takto môžem napredovať.

pondelok 30. júna 2014

Trochu o mojom chlapovi.

V objatí sme ležali v posteli. Povedal mi, že som ako besný psík. Že nikdy nevie kedy kusnem. Potom sa mi na chvíľu pozeral do oči pohľadom, ktorý bolel láskou. Povedala som mu, aby mi napísal báseň. Spýtal sa či musí. Odpovedala som, že hej a že nech to neskúsi stiahnuť z netu a len prepisať meno, že si to overím. (Dodnes to neurobil.) Naša komunikácia by sa dala charakterizovať ako sarkastická, ironická, niekedy to zachádza až do čierneho humoru. Uťahujeme si navzájom zo seba. Ja mu poviem, že ma veľké brucho, on mne že mám malé prsia. Ja sa ohradim, že z toho si môžem uťahovať iba ja. Nechá ma vyhrať - som predsa žena. A má ma rád. Aj napriek tomu, že sme spolu už 2 roky a 5,5 mesiaca. Keď som to teraz napísala, až ma striaslo. Nemôže to už byť predsa tak dlho. Na druhej strane mám však pocit akoby som ho poznala odjakživa.

Rád hovorí, že spolu chodíme. Že MY, narozdiel od ostatných párov, ktoré sa spolu len vyvážajú, spolu naozaj chodíme. Nie je ani trochu žiarlivý, práve naopak. Keď sme spolu v obchode, ukáže na tú najpriesvitnejšiu, najviac neónovo svietiacu, najkratšiu vec a povie, že s tým opantám každého chlapa. Keď mu poviem, že ma na ulici pozdravili neznámi chalani, len sa spokojne usmeje. Berie ma ako svoju trofej, životnú výhru.

Na slávnostné príležitosti nosí také hnusné nohavice farby rozloženého hnoja z otrasného syntetického materiálu. Vždy keď mu poviem, aby sa ich už nikdy viac neopovážil vytiahnuť, len sa potmehúdsky usmeje, akoby mi to robil naschvál. To je však našťastie jediný kúsok, ktorý si nedá, v ostatných veciach módy si dá poradiť (jednu vec chlapovi nechať musíte ako spomienku na život bez vás). Teraz už bezo mňa nenakupuje. Necháva si radiť a môj verdikt je jeho ortieľom. 

Celé hodiny vieme spolu rozoberať filozofické otázky ako fungovanie sveta, viera, ľudská podstata, dejiny spoločnosti, osud, zmysel života. Variť vie lepšie ako ja. Je beznádejný romantik. Keď sa mu niečo podarí, teší sa ako malé dieťa. Nenávidí futbal (!!!). Keď rozpráva o chybách svojich rodičov, stiahne chvost, skloní hlavu a vyhýbajúc sa pohľadu pozerá do strán. Je veľmi zodpovedný. Raz sme sa takmer rozišli preto, že som si v zime odmietla dať na hlavu čiapku. Inak sa nikdy nehádame a v živote sme na seba nekričali.

Tak takéhoto ja (ešte nie doma) chlapa mám.

utorok 29. apríla 2014

O dvoch chlapíkoch.

Viete, keď človek ozaj chce, námety na písanie nájde kdekoľvek. Jednou z najhlbších studníc inšpirácie je nepochybne škola. Čím väčšia, tým lepšia, najlepšie univerzita. Medzery medzi hodinami tomu len napomáhajú. Sadnete si na rušnú chodbu či do auly a predstavenie sa môže začať. Niekedy je to pekná komédia.

Predstavím vám Borisa. Boris je študent biológie (som Veronica Mars, čo vám budem hovoriť), ktorý v prestávkach medzi hodinami brázdi chodby. Nie však len takým obyčajným spôsobom, to by si nezaslúžil, aby sme o ňom hovorili. Vyberie si veľký prázdny priestor, v ktorom sa prechádza do kruhu. Pláva po pevnej hladine podlahy primeraným tempom, presne vypočítanými pohybmi. Tie mu očividne prinášajú uspokojenie, vrchol potešenia. Niekedy zrýchli, inokedy len tak kĺže nohami po zemi. Keď mu niekto vojde do cesty, zastaví na mieste, užasnuto pozerá na dotyčného, čaká a potom pokračuje ďalej. Na perách mu ihrá potmehúdsky úsmev, akoby to, čo robí, chápal len on sám. Tmavohnedou kučeravou hlavou si pozerá na nohy. Takto vydrží hodiny. Občas keď sa unaví, zastane, oprie sa na chvíľu o stenu a založí ruky, alebo si čupne. Čo je na ňom sympatické je to, že nikdy sa nestará o druhých. Nestane sa, žeby si sadol a pozoroval ľudí navôkol. To on sa nevedome (alebo je to vedome?) stará o program iným.

Druhým človekom, ktorý stojí za zmienku je hrôzostrašný casanova. Je to študent zatiaľ nezisteného odboru. Popravde, neviem či tu vôbec študuje, vždy ho vídam po celom areáli školy ako číha na slobodné devy. Dovoľte mi ho ale najprv opísať. Ak si predstavíte muža v čiernom bez kravaty, tak to je on. S tým rozdielom, že tú čiernu časť odevu nepredstavuje oblek od Armaniho ako v tom filme, ale neforemná bunda a nohavice, ktoré sú mu veľké. Samozrejme, nechýbajú ani okuliare, ktoré tomu celému dodávajú punc tajomnosti. Chodí vždy so svojím kamarátom - čiernym kufríkom. To, čo nosí v ňom radšej vedieť nechcem. Takto vyfešákovaný sa prechádza po chodbách a hľadá obete. Za tie roky si vybudoval celý komplex známostí. Nie som síce odborník na vzťahy, myslím však, že poznám dôvod, pre ktorý si mŕtvu nevestu Tima Burtona ešte nenašiel - môže za to najmä ten výraz na tvári, hrôzostrašný škeriaci sa úsmev vábiaci obeť.

nedeľa 6. apríla 2014

O zime pred dvomi rokmi, na ktorú nikdy nezabudnem.

Chodili sme do kina. Chodili sme do lesa. Chodili sme vedľa seba s ubíjajúcou túžbou dotknúť sa toho druhého. Ani jeden sa však nevedel odhodlať. Milovala som ten pocit keď mi na obrazovke mobilu zasvietilo: Nová správa. Cítila som keď to bolo od neho. Niekedy som na to len tak niekoľko minút mlčky pozerala a hádala, čo asi píše. To očakávanie, tie sekundy pred tým, ako som správu otvorila, boli ako predohra. A keď už bolo po tom, každé jedno jeho písmenko som si v hlave prehrávala a analyzovala. Ležala som na posteli pod rúškom tmy, cez okno prechádzali len slabé lúče pouličného osvetlenia a dumkala, predstavovala, hútala som. Spaľovala ma túžba vedieť, či sa to vôbec stane. Nie, verila som v to. Nič iné mi nezostávalo. Malo to klasickú kompozíciu divadelnej hry. Nevinné stretnutie, nečakané zistenie, relatívne hladký priebeh a potom bum. Čas na peripetiu. Po prekonaní poslednej prekážky to už však išlo strmo do výšin neba zaľúbencov.

Bolo to počas pravého zimného nedeľného večera. Napadol čerstvý voňavý sneh, bolo ho viac ako za celú zimu dokopy. Vládol anjelský pokoj. Keď nie teraz, tak už nikdy. Na zasneženú kapotu auta napísal prstom moje meno. Usmiala som sa. Chce ma. Pozorne som počúvala každé jeho slovo, no reagovať sa mi nechcelo. Dovtedy sme si to užívali, veď neišlo o nič (a pritom o tak veľa), no začínali sme byť čoraz viac nervóznejší. Zrazu ma však nakopla záhadná sila a naznačila som mu, aby ma chytil za ruku. Pevne som mu ju stláčala, opatrovala som si ju, pýšila som sa ňou pred zatúlanými okoloidúcimi. Odviezol ma domov a na zvyšok večera sa vôbec nepamätám.

piatok 22. novembra 2013

O mojich detských obavách.

Ako mala som sa bála troch vecí. Premýšľala som nad nimi každý večer, akoby som skúšala či som na rovnakom čísle, či z nich mám stále strach, či som už náhodou konečne nedospela. Rozmýšľala som nad ich podstatou. Prečo sa ich vlastne bojím? Môj detský mozog skonštatoval len toľko, že to tak jednoducho je a basta. Že ako dieťa na to mám právo. Ako som však na tom po rokoch? Poďme sa na to pozrieť.

Po prvé, bála som sa toho, že sa nikdy nenaučím po anglicky. V tom čase som s tým začínala a ani za svet mi do tej detskej hlavičky nechceli vojsť ani len farby. Dnes, hoci angličtinu študujem, sa toho istým spôsobom bojím tiež. Som perfekcionistka, a pokiaľ ju nebudem ovládať ako native speaker, nebudem so sebou spokojná.

Moja druhá obava bola podobného charakteru, bála som sa, že sa nenaučím kde sa píše i a y. Dnes mi to ako študentke prekladateľstva, ktorá pravopis materinského jazyka musí ovládať dokonale, pripadá smiešne. Druhá obava teda prekonaná.

To však nie je prípad môjho posledného strachu. Ten sa týkal asi klasickej témy, a to posmrtný život. Zaujímalo ma, čo sa so mnou stane, keď budem tento svet opúšťať. Dokonca som sa dostala až tak ďaleko, že som si lámala hlavu nad tým, čo bude ak tento svet raz nebude. Postupom času, ako prvé dve obavy mizli, táto otázka zostávala. A trvá to dodnes. Vždy keď nad tým rozmýšľam, zrazu zistím, že mám v mysli akýsi blok. Hranicu, za ktorú sa už pohnúť neviem. Ale viete čo? Potešila som sa. Síce ma táto otázka bude fascinovať asi navždy, prišla som k záveru, že nemusím vedieť všetko. Niektoré veci by sme mali nechať pre Toho hore. Ak sa vás niekto spýta na dôkaz Boha, tak mu len povedzte nech si predstaví svet bez sveta. A prečo by mal? Lebo veď všetko raz končí. A ak skončí všetko to, čo poznáte, čo vám zostane? Len nádej veriť. V Toho, ktorý je tam hore a stará sa.

Ako ste na tom s obavami vy?

štvrtok 17. októbra 2013

O lúčení.

Lúčenie. Jedna z tých situácii, ktorej sa chcete stoj čo stoj vyhnúť, no na druhej strane niekde vnútri viete, že to potrebujete. Že to tak má byť. Nechať si nemilosrdne rozorvať srdce. Oddať sa tomu bezmocnému pocitu, že čo ak je to naposledy kedy tohto človeka vidím. Len tak tam stáť a sledovať zápas emócií, ktoré ste už zabudli používať. Človek je veľký herec a miluje uslzené úlohy. Vôbec to nie je tak ako raz dávno povedal Descartes, že myslí, teda je. Človek je, ak vie vyjadriť city, oddať sa im, plávať s nimi. A užívať si to.

Lúčenie. Jedna z tých situácií, na ktorú sa nedá pripraviť. Môžete si nacvičiť reč, no vypadne z vás len zlomok toho, čo by ste chceli povedať. Dávaj na seba pozor. Skoro sa vráť. Ozvi sa keď dorazíš. Prázdne frázy, ktoré aj tak chcete vysloviť. Lebo sa to patrí. Lebo niečo povedať musíte. Namiesto toho však pošepnete len dve slová. Najdôležitejšie na svete. A na ničom inom nezáleží.

štvrtok 13. júna 2013

O tom, ako som to pochopila.

Tak nejak som to v marci 2013 pochopila. O čom to tu celé je. Keď to príde, určite to spoznáte. Pravda. Viem, je trúfalé povedať to. Možno ju ešte nepoznám celú. Možno je ako skladačka a nemám ešte každý jeden kúsok, no to je už len otázkou času, lebo už mám v hlave predstavu obrázka. A možno slony hrajú vo voľnom čase futbal.

Bol to mrazivý pocit. Chvíľu trvalo kým som sa s tým zmierila a prijala to. No poviem vám, bol to teda oslobodzujúci pocit! Na svet sa pozerám už trochu inak. Inak sa aj správam. A možno aj nie. Koho to trápi keď si občas kúpim komerčné čipsy v komerčnom obchode s úmyslami propagovanými komerciou. A čo je to vlastne politika? Je to veda, je to činnosť? Pre mňa je to výmysel. Milujem bodky. A stále viac a viac.

Medzi predkami som musela mať nejakého umelca. Alebo aspoň filozofa. To čo pochopili dávali len na papier, zatiaľčo tí prví menovaní to aj zašifrovali, aby na to po nich prichádzajúci mohli prísť sami. Pravda. Jedno slovo a obsahuje tak veľa.

A tak nejak som s začala opäť učiť písať písaným písmom. Bodky s ním vyzerajú elegantnejšie. Kiežby ste to mohli vidieť. Cítim sa ako prváčik. Prváčik, ktorý to už pochopil.