O fotkách potrebných pre zdravie.

Fotenie je pre mňa forma terapie. Melancholici ľahko upadajú do depresie. Síce som, myslím, ozajstnú depresiu nikdy nemala, často ma z ničoho nič prepadajú pocity zúfalstva, beznádeje, bezútešnosti... jednoducho typická melancholická nálada. A potom uvidím toto a vo mne sa hneď zapne gombík radosti, šťastia a nádeje. Tieto fotky nikdy nevyhrajú žiadnu cenu, pre ľudstvo sú doslova bezcenné. Neukazujú vojnové šialenstvá, ani som sa kvôli nim nevyšplhala na Kilimandžáro. Pre  mňa však majú nevyčísliteľnú hodnotu, lebo vďaka nim si vyvažujem náladu na potrebnú hodnotu.

O umývačkach riadu, kvetináčoch a zubných kefkách.

Keďže som naposledy nič nevedela, dnes budem pre zmenu múdra.

Odkedy je priateľ doma, všetko je nejaké iné. Inak a o iných veciach rozmýšľam, inak trávim čas. Som spokojná. Po dlhom čase opäť zažívam ten pocit, že všetko je v poriadku, stačí, že ho mám nablízku, že som s ním. A tento pocit sa nevyrovná žiadnemu inému na svete! Som si vedomá toho, že obsah posledného článku bol silno ovplyvnený tým, že som od začiatku roka do minulého týždňa bola okrem školy (3x do týždňa), kostola (1x do týždňa) a potravín (a teraz sa podržte!) raz u zubárky a asi dvakrát v nákupnom centre a takisto asi dvakrát v knižnici!!! Úplne vážne! A to, že už som takmer zabudla ako vonia čerstvý vzduch som si uvedomila asi len pred 2 týždňami. Úprimne, ani sa sama sebe nečudujem. V škole sa diali neskutočné veci, normálne som sa cítila previnilo aj za to, že spím. Nič okrem školy pre mňa neexistovalo. A to, že som bola neustále v takmer výhradne ženskom prostredí (keďže našich jediných dvoch chlapcov pred rokom vyhodil učiteľ, ktorý sa 2x pokúsil vyhodiť aj mňa) tomu tiež nepomáhalo. A dnes? Dnes som bola v dvoch kaviarňach a cukrárni. Videla som po veľmi dlhom čase 2 spolužiakov zo strednej (vlastne 3 - ten pocit, keď v prázdnej cukrárni pár stolov za vami s priateľom uvidíte svoju tajnú dávnu lásku s frajerkou), bola som na rande v meste so svojím priateľom. Niečo, čo by mi niekedy pred mesiacom znelo úplne intergalakticky.

Okrem toho, že som bola zdeptaná zo školy, bola som opäť raz zdeptaná aj z nášho sveta, z našej západnej civilizácie. Najprv som to tu nechcela riešiť, ale potom som si povedala, že na škodu veci to určite nebude a aspoň sa verejne po minulotýždňovom ohováraní mojej školy priznám aj k tomu, že predsa len mi niečo dala. O čom hovorím? O (hlavne) 2 dokumentoch Michaela Moora, Fahrenheit 9/11 a Sicko. Dokumentoch o USA, po ktorých sa na túto krajinu, respektíve na náš svet (ak vezmeme do úvahy, že USA o sebe hovoria, že sú výkvet našej záp. civilizácie) už nikdy nebudete pozerať ako predtým. A to nezávisle na tom, či dokumentom uveríte, alebo nie. Donútia vás totiž začať sa nad všetkým zamýšľať. Prečo musím túto vec urobiť takto a nie inak? Prečo toto urobiť nemôžem? Ľudia dnes rozmýšľajú nad ozajstnou podstatou vecí veľmi málo a na jednej strane to chápem (nedá sa na jednom chrbte niesť bremeno celého sveta), ale na druhej strane je mi z toho veľmi smutno, lebo výsledkom toho je svet, v akom žijeme. A to nie je niečo, čo by som zistila len včera. Uvedomujem si to už pár rokov, ale tento blog na riešenie niečoho takého nestačí. Možno raz na to napíšem dlhočizný článok, ale skôr nie, pretože viem, že by nemal záver a bolo by to zbytočné.

(P. S. Ak sa na tie bremená sveta na svojom chrbte necítite, tak dokumenty radšej nepozerajte.)

(P. P. S. Uvedomila som si, že vám to zároveň odporúčam, aj neodporúčam. To svedčí o problematike dokumentov.)

Ale chcela by som sa dostať k veci, ktorú každý z nás ovplyvniť môže, a to hlavne svoju pôsobnosť na sociálnych sieťach. Môj technický zdatný priateľ ma stále informuje o novinkách zo sveta techniky a ja mám stále väčšie obavy zo sveta, v akom budeme v budúcnosti žiť. Nečudujte sa, ak o pár rokov budeme mať umývačky riadu na wifi, kvetináče na wifi, zubné kefky na wifi. Pretože presne tam to všetko sleduje. Budeme po svete chodiť nervózni, lebo každú minútu budeme kontrolovať mobil, email, messenger, instagram v strachu, že nám niečo ujde. Ak nám signál náhodou na chvíľu vypadne, budeme ešte mrzutejší, lebo zrazu sa budeme musieť pozrieť aj vôkol seba a náhodou uvidíme napríklad vtáčika, ktorý preletí okolo.

Neviem, čím to je, ale uvedomila som, že za posledné roky som vždy v období apríl - jún prežila nejakú krízu. Na pohľad najkrajšie obdobie v roku, všetko sa prebúdza k životu, vonku je to plné zelenej, žltej, ružovej a bielej a ja si zúfam. Po niečom takom mám vnútornú potrebu začať niečo robiť inak. A tentoraz som sa rozhodla práve pre sociálne siete. Sociálne siete majú veľa pozitív. Viete sa pomocou nich spojiť so svojimi priateľmi, nájsť si nových priateľov... bla bla bla, všetci vieme. Ja si však v poslednom čase uvedomujem jedno ich veľké negatívum, a to, že ma oberajú o veľké množstvo času. Času, za ktorý som už mohla mať napísanú bakalárku, či knihu, alebo som mohla viac času tráviť vonku v prírode. Zoberme si taký Facebook. Vedeli ste, že vždy, keď tam niečo napíšete, alebo nahráte fotku, je to už navždy vlastníctvom Facebooku, aj keď to o minútu nato zmažete? Vedeli ste o možnosti stiahnuť si kópiu všetkého, čo "na vás" Facebook má (Stiahnutie svojich informácií)? Vedeli ste, prečo tak každej spoločnosti, stránke atď záleží na tom, aby boli na Facebooku? Vedeli ste, že vždy keď niečo "lajknete", uľahčujete tým internetu priniesť vám reklamu ušitú na mieru? To je tá fráza "Je to bezplatné a vždy bude." Jasné, že je to zadarmo, za používanie Facebooku dobrovoľne platíme duševným vlastníctvom. Nečudovala by som sa, ak by ľudstvo vymrelo preto, že sa už nič nepestuje, lebo Facebook (a aj ďalšie spoločnosti) potrebovali stále viac miesta na uskladňovanie údajov, ktoré o vás zhromaždili. Nehovorím ale, že odtiaľ teraz všetci máme odísť. Postačí, ak sa nabudúce chvíľu zamyslíte pred tým, ako tam niečo postnete, alebo lajknete. Existuje aj také niečo ako News Feed Eradicator for Facebook. Je to doplnok do Chromu, ktorý vás zbaví strácania času na Facebooku tým, že vám zmaže news feed, teda hlavnú stránku s novinkami od priateľov a stránok. Ak vás ozaj bude zaujímať, ako sa váš priateľ má, jednoducho si kliknete na jeho profil, alebo mu napíšete a spýtate sa ho! Neuveríte, ale dozviete sa tak viac, ako z toho, že zdieľal obrázok s mačiatkom. Alebo pre tých, ktorí sa cítia už na vyšší level, využite Facebook na to, aby ste sa dohodli, že sa stretnete! Ja som s odúčaním sa od sociálnych sietí začala postupne, a to najprv s Facebookom tým, že som si odtiaľ skoro všetko zmazala (aj keď viem, že som tým nič nezískala), snažím sa tam chodiť už len vtedy, ak mi niekto napísal, alebo chcem napísať niekomu ja. To až také ťažké nebolo, už dávnejšie ma to tam prestalo baviť. Ťažšie to bude napr, s takým instagramom, ktorý ma chytil len nedávno, ale budem sa snažiť.

Dnes večer som sa v tomto utvrdila. Aké nádherné je namiesto starania sa o náš virtuálny profil, všímať si svet navôkol! Ak by som dnes po ceste domov čumela do mobilu, nevšimla by som si žiariaci mesiac a hviezdy a ježka, ktorý predo mnou prebehol po chodníku. 

O vyznaní lásky.

Keď som predvčerom po prvýkrát odchádzala zo školy, cítila som sa výborne, plná energie a chuti do života. Myslím, že napriek všetkým negatívam, chodiť na univerzitu je super. Najmä na takú, ktorú tvoria učitelia (nie všetci), ktorí vám povedia, že sú tam pre vás, na to, aby ste sa v niečom zlepšili a rozprávajú sa s vami ako so seberovnými. Prenášanie energie, či už negatívnej, alebo v tom lepšom prípade pozitívnej, jednoducho naozaj funguje. A to som sa bola na tú hodinu len pozrieť, a že uvidím, či sa tam niekedy ešte ukážem.

Chodiť na univerzitu je super, po druhé. Úplne najradšej zo všetkého mám čas strávený v študovni. Sadnem si a čítam noviny a mienkotvorné týždenníky. Vtedy sa cítim byť súčasťou diania sveta. Vtedy cítim, že som na pôde inštitúcie, ktorá patrí k tým najnevyhnutnejším pre rozvoj národa. A mrzí ma, že som jedna z veľmi mála študentov, ktorí to takto vnímajú. V minulosti bolo študovať na univerzite niečo. Nie každý si to mohol dovoliť, nie každého tam chceli. Študenti univerzity nehovorili: "študujem psychológiu, manažment, sociológiu...", hovorili: "študujem u pána profesora XYZ" a každý pochopil. Štúdium bolo o tom, aby sa vyriešil nejaký problém, ktorý trápil spoločnosť, jeho cieľom nebolo zaručiť si o pár eur vyššiu výplatnú pásku. Trhá mi srdce keď počujem, že niekto začal študovať len kvôli študentskej zľave na dopravu (áno, krutá realita). Myslím si, že pokiaľ tento problém bude pretrvávať (prípadne sa ešte, nedajbože, prehlbovať), naša spoločnosť môže napredovať len veľmi pomaly a ťažko.

Vráťme sa ale k spomínanému dňu. Cestou domov som si potom v autobuse čítala Pani Dallowayovú. Už pri prvej knihe od Virginie Woolfovej som zistila, že to bude niečo pre mňa. Lúče popoludňajšieho slnka prechádzali oknom a farbili to všetko do zlata. Vôbec prvýkrát som si písala a škrtala do knihy, ktorá bola popísaná a škrtaná už predo mnou. Virginia nie je ľahká autorka a určite nie je pre každého. Buď ju milujete, alebo nenávidíte. Ja som sa do nej asi beznádejne zamilovala a určite to nebude moja posledná kniha od nej. Je dôkazom toho, že aj literatúra je umenie. Básnici by sa od nej mali učiť ako tvoriť metaforu. Jej zmysel pre zachytenie krátkych prchavých momentov je obdivuhodná. Slová vie poskladať tak, že znejú ako hudba a pritom nie sú vôbec bezobsažné. Obnažia človeka tak, že mu vidíte až do vnútorností. Dokazujú, že každý žije vo vlastnom svete, sám si svet vytvára. Druhého potom vidí len vrámci neho, a tak vznikajú priepasti medzi ľuďmi keď nechápu navzájom svoje konanie.

Potom som sa ešte prešla nákupným centrom a nad tou hliníkovo-sklenenou (?) budovou vonku práve zapadalo slnko. Bolo to také krásne, spredu ma ohromovalo toľko svetla, že som musela prižmúriť oči a všetci ľudia boli len čierne figúrky, úplne maličké oproti tomu živlu, ktoré keby len chcelo, pohltilo by všetko ako nič.

Zistila som, že mám rada život. Že to všetko milujem. V Casanovi bol jeden argument proti spáchaniu samovraždy. Povedala som si, že ma úplnú pravdu a že je to zároveň dobrý argument prečo žiť, ale nezapísala som si to. A preto túto chybu nechcem spraviť pri Virginii a tak si zapisujem aspoň: 

"No vie, že po dni príde deň, streda, štvrtok, piatok, sobota, že sa človek ráno zobudí, uvidí oblohu, prejde sa po parku, stretne Hugha Whitbreada, potom sa nečakane zjaví Peter, potom ruže: to stačí. Aká neuveriteľná je po tom všetkom smrť! - že to všetko sa musí skončiť a nikto na šírom svete nebude vedieť, ako to všetko milovala, ako každý okamih..."

"´Preto to robím,´ povedala nahlas životu."

"Ako kto nechtiac pustí z ruky do trávy perlu či diamant a potom veľmi pozorne rozhŕňa vysoké steblá, na jednu stranu, na druhú stranu, a márne hľadá tu aj tam, až napokon zočí perlu celkom dolu pri korienkoch, tak aj Clarissa preberala jedno po druhom..."

(mám toľko fotiek, ktoré vám chcem ukázať, ale musím sa krotiť!)

O lete, ktoré sa prelialo cez okraj.

Leto začalo a leto aj skončilo. Oficiálne to teda bude až zajtra, no myslím, že počasie je smerodajnejšie. Asi po prvýkrát môžem s čistým svedomím povedať, že na jeseň sa teším. Hreje ma hlavne pri pomyslení na rôznofarebnú krajinu. Leto však bolo pekné. Nebolo až také teplé a slnečné ako by si to mnohí (vrátane mňa) priali, no aj tak to hovorím. Áno, veľa vecí som nestihla, napríklad kúpanie sa na hrádzi, alebo stanovanie a veľmi som si neužila ani večerné rozhovory a potulovanie sa. Ale boli aj veci, za ktoré som rada. Navštívila som krajinu, v ktorej som ešte nebola. Prvýkrát som jedla arašidové maslo a nemalo to žiadnu chuť. Prvýkrát som jedla avokádo a malo to zvláštnu chuť. Prvýkrát som si obľúbila nejakú mačku (našu). Prvýkrát som bola na svadbe niektorej z mojich kamarátok (ach jaj, už nám to začína...). Konečne som si kúpila zrkadlovku. Takmer som vstúpila do strany. Našla som záľubu v kosení trávnika a strihaní ruží. 

Hm, a veľa nechýbalo a dnes by som sa ozývala ako nezadaná. Po dva a pol roku sme s priateľom prežili zatiaľ najväčšiu krízu (neviem ako to nazvať). Počas tých pár dní som si uvedomila niekoľko vecí. Napríklad, že by mi neprekážalo byť na chvíľu nezadaná. Väčšinu času som rada, že mám niekoho, o kom viem, že mu môžem kedykoľvek zavolať a vyrieši so mnou (takmer) každú krízu. Som rada, že keď chcem ísť na nejakú akciu hoci aj umeleckého zamerania, mám priateľa, ktorého povinnosťou je tam so mnou ísť, však? (dobre, teraz žartujem) Uvedomila som si však, že som už dlho nebola len sama so sebou, akokoľvek čudne to znie. A že by taký oddychový čas nebol zlý. V srdcervúcom filmovom rozhovore sme si však veci (hádam už raz a navždy) vysvetlili a povedali si, že nechceme zahodiť to, čo máme. Ešte však neviem čo si o tom celom mám myslieť. Neviem, je lepšie nad tým ešte uvažovať, alebo to nechať tak? Lebo mám pocit, že už si nie som ničím istá. V živote som sa dostala do bodu, kedy musím začať robiť zásadné kroky, ale kto vie, ktoré sú tie správne? Každopádne, sama so sebou som sa zhodla na tom, že najlepšie asi bude, keď o rok budem už niekde inde. V inom štáte. V inej pozícii, z ktorej uvidím veci z iného uhla pohľadu a potom sa uvidí...

Jednou vecou som si istá: z nakupovania kníh sa nikdy nevyliečim. Odkedy som vám naposledy začiatkom leta ukazovala môj zoznam na leto a najnovšie prírastky, pribudla mi ďalšia várka. Na svoju obranu musím ale povedať, že každá kniha stála 30 centov. Čo sa týka môjho zoznamu, prečítala som z neho 8 kníh plus ešte dve iné a momentálne čítam Pani Dallowayovú a zbierku poviedok Číslo do nebe vo francúzskom preklade..

O nosení (sa). + video

Tento článok sa chystám napísať od začiatku leta, no konečne sa mi to podarilo až teraz. Chcela som povedať toho tak veľa, až som nevedela kde začať, a tak som to vždy odkladala. Tretí pokus o skultúrnenie blogu: obliekanie, móda a štýl. Odporúčam spraviť si kávu/čaj, pretože toto bude veľmi dlhé.

Mnohí odsudzujú známy výrok, že šaty robia človeka. Ja musím nesúhlasiť.

Po prvé, to, k akej spoločenskej vrstve človek patrí sa odzrkadľuje aj v tom, čo má na sebe oblečené. Viem to z vlastnej skúsenosti - keď sa po ulici prejdem v saku a opätkoch, hneď odo mňa niekto pýta peniaze na autobus, pretože si myslí, že som podnikateľka či niečo také. Je to už raz tak, že ak má niekto na konte milióny, nebude predsa chodiť v rifliach od vietnamcov. A naopak - od tých menej majetnejších sa neočakáva, že budú mať kabelku značky Prada. To je aj dôvod, pre ktorý by som si fejk nikdy nekúpila. Všade sa hovorí len o tom, že sa tým znižuje dizajnérova práca a je to voči nim nefér. Do kelu s nimi, tí tým vôbec nič nestrácajú. Povedala by som, že je to len pocta, že to so svojou prácou dosiahli tak ďaleko. Ktorý návrhár by nechcel byť taký úspešný? Dôvod prečo sa mi fejky hnusia je ten, že človek, ktorý si ho kúpi sa hraje na niečo čo nie je a v konečnom dôsledku to väčšinou dopadne strašne. Drahé dizajnérske dielne boli vyvinuté na to, aby sa nimi ľudia, ktorí v nich nakupujú, odlíšili. Áno, je to kruté a nespravodlivé, ale je to tak. Predsa aj v prírode existuje potravinový reťazec a všetky zvieratá si nie sú roveň. A toto si ľudia, ktorí si kúpia fejk neuvedomujú. Je mi ľúto ak som teraz niekomu zruinovala ružové predstavy o fungovaní sveta, ale this is how it works. A navyše, nedá mi nedodať, že v mnohých prípadoch dopadne celkový look s fejkom katastrofálne. Keď na ulici vidím dievča v neónovo-ružových Adidasoch, obtiahnutých čiernych legínach, mikine a v ruke si hrdo nesie Louis "Vitton"-ku, až ma pichne pri srdci. Taká osoba si nemôže vážiť samú seba, nehovoriac o tom, že to nemá kus vkusu. Veľa ľudí si pritom neuvedomuje, že to, akí štýloví sú, to nerobí drahá značka, ale úsudok a vkus. Aj keby tá kabelka pravá bola, takto skombinovaná by jej cenu podstatne znížila. A pritom  ani netreba študovať tašku a na základe švov a neviem čoho určovať jej pravosť. Stačí jeden pohľad na legíny a viem, že v lete bola dotyčná na peknej dovolenke v Turecku.

Druhý dôvod je ten, že to, čo má človek na sebe hovorí aj o jeho povahových vlastnostiach.To, akí sme dávame svetu najavo viacerými spôsobmi - správaním, gestami, spôsobmi a v neposlednom rade aj vzhľadom. Niekto sa oblieka tak, aby nevybočil z radu, kde by ho bolo náhodou vidieť - nohavice, tričko, bunda a niekto berie obliekanie ako hru - telo ako čisté nepomaľované plátno a oblečenie ako farby a štetce. Kombinuje materiály, vzory, farby. Nebojí sa. A možno sú aj extrémy, kde si niekto oblečie niečo čo sa nepáči ani jemu, len aby silou-mocou zaujal. To je však v poriadku. Nie sme všetci rovnakí a nie sme všetci majstri sebavedomia a príkladu druhým. Sivé myšky síce do sveta módy neprinesú nič svieže, kým sa však oblečú s vkusom, myslím si, že je to v poriadku.

Prejdime k móde a štýlu. Mnoho ľudí si ešte dnes myslí, že sú to synonymá. To je chyba. Rozdiel medzi módou a štýlom by som opísala asi takto: stretnete na ulici človeka oblečeného podľa aktuálnej módy (dajme tomu, že teraz sú to skorty, slip ony, oversized svetre, čipka). A potom stretnete človeka s vlastným unikátnym štýlom, ktorý síce môže obsahovať prvky aktuálnej módy, ale vždy je tam príchuť niečoho nového, nejakého nápadu, možno vlastne vyrobený kúsok, alebo niečo zo sekáča, čo sa nosilo v časoch vašej babky, ale skombinuje to s niečím aktuálnym a na svete je inšpiratívny outfit. A teraz mi povedzte, za ktorým z nich by ste sa otočili? Zaujímavé pritom je, že takto vzniká móda. Vždy sa inšpiruje niečím prevratným, na čo sa najskôr pozeralo s odporom. Príkladom sú minisukne, či nohavice, ktoré ženy nosia len od minulého storočia.

Prejdem k sebe. V žiadnom prípade sa neodvažujem radiť k tej hŕstke inšpiratívnych ľudí. Priznávam, že nie som žiaden trendsetter. V obliekaní mám rada jednoduchosť - čisté línie, jednofarebné veci (maximálne dvoj), jednoduché strihy, bez nápisov, všelijakých smiešnych ozdôb, flitrov a podobne. Niekedy si to však niečo pýta, a tak sa snažím mať v zálohe aj nejakú drobnosť, ktorou celý outfit poporastie. Vždy sa však snažím držať pravidla, že keď niekde pridám, inde musím ubrať. Teda napr. ak si dám slušnú sukňu, zoberiem si k tomu voľné tričko na každý deň, aby to nepôsobilo až príliš škrobene.
Ešte nedávno som chodila takmer celá v čiernom, prípadne tmavom. Dnes ma viac bavia farby (aj keď skôr asi chladné), tmavé veci nosím prevažne v zime, vtedy si, popravde, inú farbu ani predstaviť neviem.
Posledné roky nakupujem viac v sekáčoch ako v "bežných" obchodoch. Už len vojsť tam znamená prežiť dobrodružstvo, lebo nikdy neviete, s čím nakoniec odídete. Plus jedinečnosť kúsku v tom čase a na tom mieste zaručená. 

Pozorujem u seba, že odkedy chodím na vysokú, obliekam sa až podozrivo elegantne a slušne. V topánkach bez opätku som tam za dva roky bola dokopy asi mesiac. A to sa denne prejdem 40 minút len do školy a späť a každý sa pýta, kde sa tak ponáhľam. Na opätky som si už jednoducho zvykla, sú moje druhé nohy. Toto teraz vyznie smiešne, ale aj napriek tomu ich nenosím tak často, ako by som chcela. Moja predstava dokonalého outfitu sú ihličkové opätky, čierne nohavice cigaretového strihu a maslová voľná blúzka. Škoda len, že takéto topánky nie sú robené na dlhé chodenie, takže si ich užijem väčšinou len v nedeľu v kostole. Toto leto som sa však z Londýna vrátila s teniskami, ktoré som vám ukazovala a verte či nie, odvtedy im akosi prispôsobujem celý šatník a najradšej by som ich ani nevyzula. Dokonalý príklad toho, ako môže jeden úlet premeniť celý šatník. Uvidím, ako to dopadne...

A aby ste nepovedali, že mám len veľké reči, tak vám predvediem aj niečo konkrétne čo nosím.

Disclaimer: je to môj názor, tak ako aj priestor, na ktorom ho zverejňujem, takže ak sa niekto cíti byť dotknutý, alebo s niečím nesúhlasí, nech sa páči, má na to právo. A nebojte, neplánujem tu z toho teraz spraviť ďalší fashion blog. Len som sa chcela vyjadriť aj k tejto téme.

napísala Rebeka

O vyvedenej miere.

Nie je veľa takých chvíľ, kedy si poviem, že mám rada svoje vlasy. Krivdím im. Často je to preto, že sa mi na ne nechce vynaložiť toľko energie. Včera som si však povedala, že tento deň strávim s mojimi vlasmi. Umyla som ich, dala mame podstrihnúť a vyžehlila. Zrazu to boli Vlasy. A boli moje. 

Dnes máme v škole Deň otvorených dverí. K ich otváraniu prispievajú všetci: pobieha tu človek s mopom a vedrom vody, študenti, ktorí premiestňujú stoly, učitelia s kanvicami a štrngajúcimi kľúčmi, pri propagačných stánkoch sa pristavujú študenti, ktorí tu už študujú a tvária sa, že ich to zaujíma len preto, aby dostali zápisník a pero s logom školy zadarmo (akoby túto školu milovali), študenti, ktorí so spomenutými uchmatnutými spomienkovými predmetmi tentoraz hľadajú miesto na sedenie. Dvere lietajú z rúk do rúk. Jednými prejdú desiatky, stovky rúk. Každý rok. Každý rok škola láka záujemcov ako samica pripravená na reprodukciu. Každý rok s iným. Pretože tak to tu chodí. Jeden rok vás príjmu, na druhý už vyhodia, ak jej nie ste dosť dobrý. Potom nastáva situácia ako na včerajšej prvej hodine semestra keď vyučujúci číta mená študentov a pri každom druhom niekto nahlási, že ten človek tu už viac neštuduje. Poviem vám, bolo to smutné aj vtipné zároveň. Aj mne odišiel človek, s ktorým som na túto školu prišla, s ktorým som prežívala začiatočné zmätky, stresy, prvé skúšky, aj sklamania zo skúšok. Tie mu boli tento rok osudné. Odvtedy je to tu už akési iné. Zostalo nás pár statočných, posledných mohykánov. Ale viete, čo je ešte lepšie? Vypočuť si v školskej jedálni v rádiu, že polovicu života si ničíme zdravie zarábaním peňazí a tú druhú polovicu sa zarobenými peniazmi snažíme to zdravie prinavrátiť. V takej chvíli položíte vydličku, ktorú ste sa chystali položiť do úst a máte chuť sa na všetko vykašľať.  

Vtipné to bolo aj včera v autobuse. Na jednej zo zastávok nastúpil človek evidentne opitý. Na tej ďalšej vystúpil, lebo si myslel, že už vystupuje. Ako rýchlo plynie čas keď ste opitý. Vysmiaty nastúpil druhýkrát. Nastúpil aj mladý pár, ktorý rozprával po anglicky. Žena mala opätky, ale také akurát ženské, nie take kurtizánske, a ešte tmavý kabát takisto žensky strihnutý v páse. Mala nádherné vlasy, splývajúce na chrbte, voľné ale pod dozorom, rovné ale nie tak umelo. Pri pohľade na ňu som si spomenula na výrok J. Steinbecka, ktorý som v ten deň prečítala: "Na žene je najkrajšie to, že je žena". O tejto to rozhodne platilo.

Inak čakám už len na chvíľu, kedy sa oteplí dosť na to, aby som vyšla na kopec za domom, sadla si tam pri západe slnka a čítala si utešené opisy L. M. Montgomeryovej.

A pustite si toto. Aj ja si to pustím.

O tom, že láska víťazí nad nenávisťou.

Keď som minule v jednom článku rozoberala svoje detské obavy, niektorí ste mi napísali o svojich obavách terajších. Aj ste sa rozpísali, čo ma teší. Jednou z veci, ktoré som si dala za cieľ na tomto blogu je to, aby som jeho čitateľov "prinútila" zamyslieť sa nad niektorými vecami. V spomínanom článku som sa však svojim aktuálnym obávam vyhla. Preto by som to chcela teraz napraviť.

Rovnako ako je to u niektorých z vás, najväčší strach mám zo zlyhania. A je to vonku. Asi som už však dospela, lebo som odhodlaná sa mu postaviť. V poslednom čase rozmýšľam len nad tým ako nezlyhať, dosiahnuť to, čo v živote dosiahnuť chcem. Mám 20 rokov, som v rozkvete, v plnej sile, teda ideálny čas ukázať, čo je vo mne. V poslednom čase sa na svet pozerám trochu inak. Asi som dospela. Do určitého bodu. Alebo sa zmenila. Veď ľudí mení neustále všetko. Je však isté, že už nie som tým, kým som pred pár rokmi bola. Pohla som sa dopredu. Ako som to zistila? Tak, že niektorí ľudia, ktorí mi boli ešte nedávno veľmi blízki, už nimi viac nie sú. Na jednej strane je to možno smutné, na druhej strane je to fakt. Myšlienkovo sme sa odcudzili tak, že už niet cesty späť. Už sa viac nepozeráme na ten istý cieľ, teda nemáme spoločnú ani cestu. Vždy je smutné keď niekto z vášho života odíde, či už fyzicky alebo mentálne. No aj to je nevyhnutná súčasť života. Ľudia majú ciele, túžby, ktoré sa vyvíjajú a časom ustaľujú. Niekedy zistia, že zrazu ich s nimi ich blízki nezdieľajú. Zo svojho života ich prirodzene vytesnia. Bránia im totiž v dosiahnutí ich snov, potápajú ich ku dnu, nerobia ich šťastnými.

O jedného takého človeka práve prichádzam. A nie je mi to ľúto, lebo viem, že ten človek už viac v mojom živote nemá miesto.

Nie, stop. Toto som napísala niekedy v decembri. Odvtedy už nejaký ten čas ubehol a nechcem povedať, že už s tým vôbec nesúhlasím. Nesúhlasím len s tou poslednou vetou. S tým, že mi to nie je ľúto. Ak som to niekedy napísala, klamala som samu seba. Je/bolo mi to veľmi ľúto. S dotyčným človekom som strávila jedny z najkrajších rokov v mojom doterajšom živote. A to sa nedá len tak vymazať. Aj preto som sa rozhodla zaujať iný postoj. Nepopustila som zo svojich ambícií a túžob, len som si povedala, že budem tolerantnejšia. Rada nad zlato: ak máte s niekým nezhody, privítajte ho u seba doma, preukážte mu zásluhy také ako tomu najcennejšiemu hosťovi. Po tomto už na vás nemôže povedať jediné krivé slovo. Alebo: priateľov si drž pri tele, nepriateľov ešte bližšie.

Som rada, že mi toto celkom spontánne došlo. A ešte radšej, že to bolo predtým ako som si pozrela filmy o Anne Shirleyovej. Tej Anne zo Zeleného domu, ktorá nemá ťažké srdce na žiadneho človeka a je príkladom majstra medziľudských vzťahov. A to je len jedna z vecí, ktoré na tejto hrdinke obdivujem. Neviem sa už dočkať kníh o nej, ktoré sú práve na ceste ku mne!

  

O tom, že to nie je o nás.

Vo včerajšej Lampe sa spomínalo na Jana Palacha, mladého študenta, ktorý sa v Prahe po príchode spojeneckých vojsk verejne upálil. Prečo to spravil? Pre vyššie ciele. Hodnoty. Ideály. Toto povedali starší, vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Čakala by som to skôr z úst beznádejného romantika, človeka, ktorého označujú za patetického a smiešne zmýšľajúceho. Že vyššie ideály! Kto to kedy videl?! Treba ti vedieť variť, postarať sa o domácnosť, o deti a nie tam dumať a čítať knihy! Z toho ešte nikto nevyžil! S týmto názorom sa vo svojom okolí stretávam. Mysli len na seba. A na najbližšiu rodinu. Never nikomu. Čo robia ostatní, to ti môže byť ukradnuté. Toto celé desaťročia učil socializmus našich rodičov a starých rodičov. Robiť niečo viac bolo zakázané. Socializmus je dokonalý mechanizmus, ktorý nepotrebuje pomoc od nikoho, všetko je v ňom do bodky vymyslené, viac sa už vylepšiť nedá. Preto sa staraj o to, aby si doňho zapadol. Tým mu pomôžeš. To myslíte vážne, že sa dnes niekto pýta, prečo sa každý správa ako samostatná jednotka?

Áno, starať sa len o svoje prežitie je jedna zo základných pudov človeka už od praveku. My však už nie sme pravekí ľudia. Sme ľudia, ktorí si vymysleli vzdelávacie inštitúcie, umenie, filozofiu. Sme ľudia, ktorí hovoria o láske, o kráse. Čo je krása? A čo je láska? Myslím, že veľmi pekne by na túto otázku vedel odpovedať Remarque (Kútiku snov):

„Milujem, to je všetko.“

„Milujete?“

„Nie však tak, ako sa toto slovo bežne chápe. Milujem všetko: prírodu, ľudí, stromy, oblaky, utrpenie, smrť- slovom celý život! Som optimista a extrémista vo veciach lásky.“

Každý človek by mal mať hodnoty.

Prečo keď sa pár rozhodne spolu intímne žiť bez svadby, je vyzdvihované ich právo na to? Prečo sa nevyzdvihuje ich právo na hodnoty? A prepáčte, keď sebecké naplnenie svojich chúťok nepovažujem za hodnotu. Takíto ľudia si nevážia samých seba. Prečo keď žena nechcene otehotnie, je vyzdvihované jej právo na interrupciu? Prečo sa nevyzdvihuje právo dieťaťa na život? Prečo sa hovorí o práve a nie o právach? Prečo sa vždy vyzdvihuje iba jedno? To, ktoré sa tomu-ktorému človeku hodí? To, ktoré je pohodlnejšie? Ján Palach dokázal, že nie je pohodlným človekom.

To je dilema, ktorú som v sebe vždy riešila. Mám byť šťastná ja, alebo svet? Doteraz som si myslela, že sa to vylučuje. Našťastie som zistila, že sú ľudia, ktorí medzi tým našli prienik.

Follow my blog with Bloglovin

O ničom a o všetkom.

Nechápem ako je možné mať počas skúškového na blogu zvýšenú aktivitu. Napriek tomu sa jej mnohí tešíte. Ja sa horko-ťažko dostávam k napísaniu aspoň tohto príspevku. Veci sa u mňa majú tak, že ma čaká už len posledná skúška (najťažšia). A to až o týždeň. Bola by som bez seba nebyť jednej veci, a to tej, že na skúšku z minulého roka mám už len dva pokusy. Prečo ten prvý nevyšiel rozoberať nebudem, len by som sa zas zbytočne rozčúlila.

Keď som si prečítala niekoľko blogových novoročných predsavzatí, nikde som nenašla: pozerať viac filmov, zatiaľčo: čítať viac kníh bolo v každom jednom. Úprimne, nechápem, ak by som si predsavzatia dávala, napísala by som si: dokopať sa k pozretiu aspoň jedného filmu týždenne. Ale viete čo z toho vyplýva? Pre väčšinu ľudí je pozeranie filmov jednoduchšie ako čítanie kníh. U mňa je to naopak. A viete čo ešte? Toto vôbec nemusí byť pravda, lebo je vedecky dokázané, že väčšina ľudí si myslí, že nie je väčšina ľudí. Ale viete čo ešte? Americkí vedci vraj najnovšie zistili, že ľudia veria všetkému čo americkí vedci zistili. Takže kde som to bola?

Nedávno som si uvedomila, že vysoká škola ma naučila myslieť "konštruktívne" (ak sa to dá takto povedať), pozrieť sa na všetko z toľkých hľadísk, koľko som len schopná nájsť. Má to aj negatíva. Už neviem k ničomu zaujať postoj. Už neviem povedať či s niečím súhlasím, alebo nie, lebo ak o niečom začnem rozmýšľať, po minúte sa dostanem k prapodstate všetkého a tým som skončila, lebo ďalej už ľudská myseľ nepúšťa. A že rozmýšľam vždy nad niečím! Prišlo vám napr. niekedy čudné, že keď prší, každý vytiahne dáždniky? Mne vždy, a to aj napriek tomu, že to spravím tiež. Ale aké pochabé to je! Veď dážď je tá najprirodzenejšia vec na svete! Vtedy sa zastavím a pozerám na tú čudnosť a v duchu sa smejem. Viem, že by to nikto nepochopil. Čo z toho všetkého vyplýva? Som tolerantnejšia, ale bez názoru (respektíve s príliš veľa názormi), čo vysvetľuje predchádzajúci odsek (odstavec je nespisovný, to len tak na okraj).

Vedeli ste, že desiata sa prejavuje nižšou chuťou kvôli vyššiemu obsahu chlebovej zložky. Ja som nad tým hútala snáď odjakživa a minule som na to konečne prišla!

A ešte sa mi minule zapáčil jeden citát. "Ospravedlnenie neznamená, že priznávate, že ste sa mýlili, ale že si vzťah s tým človekom vážite viac ako svoje ego." A tiež ešte tento, ale ten určite poznáte.

Ešte viem: "Chráňte sa pred človekom, ktorý prečítal iba jednu knihu."

O tom, prečo muž neuvoľní žene miesto v autobuse.

V autobusoch trávim veľa času. Konkrétne dve hodiny každý deň. Stali sa už takmer mojím druhým domovom. Aj tento článok som v mysli písala v autobuse hladiac cez okno na rôznofarebné kytičky stromov.

Táto otázka ma zamestnávala už dlhšie. Nechcela som vytiahnuť túto tému na svetlo Božie bez toho, aby som dobre preskúmala každé hľadisko, aby som to mohla podať čo možno najviac objektívne. Myslím však, že táto téma už vo mne dozrela.

Musím sa priznať, že mi trvalo dvadsať rokov kým som sa sama seba opýtala prečo muž neuvoľní žene miesto v autobuse, prečo ju nepustí v rade pred seba, prečo jej nepodrží dvere a tak ďalej. A to je na zamyslenie. To, že som to až doteraz považovala za úplne normálne. Pritom je to taký istý akt slušnosti ako pozdrav predavačke alebo zaklopanie na dvere pred tým ako vstúpime. (To, že niektorí ľudia nedodržuju ani toto je už na inokedy.) Mala by to v prvom rade opatrovať spoločnosť. Preto je na mieste sa pýtať, prečo to tak nie je. Je naša spoločnosť banda nevychovancov? Neurobila niekde západná civilizácia chybu? Alebo je to vplyv vývoja? Prečo potom tento vývoj nezasiahol aj arabské štáty, najmodernejšiu novodobu spoločnosť? Môžete si byť isté, že Araba na Slovensku spoznáte podľa toho, že vám podrží dvere. Prečo to tam muži vedia a u nás nie?

Ako to už väčšinou býva, vina býva na obidvoch stranách. A keďže aj ja som žena, hľadala som odpoveď na túto otázku u nás, žien. Je niečo čo robíme zle? Môžeme to, ako sa k nám muži správajú, ovplyvniť? Nesieme si vinu za to aj my samy?

Odpoveď znie áno. Zabudli sme na fakt, že opačné póly sa priťahujú. Snažíme sa rozdiely medzi nami zotierať. Prispôsobujeme sa mužom v obliekaní, v gestách, v spôsobe reči. Nosíme nohavice ako oni. Vlasy si čoraz častejšie s obľubou striháme nakrátko ako oni. Nosíme obrovskú športovú neforemnú krikľavú obuv ako oni. Nadávame ako oni. Fajčíme a pijeme ako oni. Nemáme zábrany. Zabíjame v sebe všetku ženskosť.

Ako nás môžu po tomto všetkom ešte považovať za niečo iné ako sú oni sami, za druhé pohlavie, ktoré si zasluhuje prejav úcty?

K horšiemu sa nezmenili muži, boli sme to my a oni sa len prispôsobili.