O nepriateľovi.

Napadlo vám niekedy, že jedným z najväčších nepriateľov v našom živote sme my sami?

Posledných pár dní sa akosi často stretávam s témou depresie. Nie, nemyslím to, keď len tak poviete "mám z toho depku" alebo "nedepkárči" (existuje vôbec také slovo?). Myslím tým medicínsky popísanú chorobu. Stav, keď len udržiavanie pri živote vás stojí vrcholné úsilie, stav keď vás nebaví ABSOLÚTNE nič a myslíte si, že už to nikdy neprestane. Pred pár dňami som na túto tému dokonca úplnou náhodou videla veľmi dobrý film Dva dni, jedna noc (stále budem hovoriť, že najlepšie filmy a knihy sú tie, o ktorých vopred neviem nič). 

Ľudia s depresiou na to nemusia mať žiadnu objektívnu príčinu. Nemusia prísť o prácu, o bývanie, o partnera, o dieťa, o všetko. Majú to v génoch a spúšťačom depresie môže byť tá najnepatrnejšia udalosť. Začnú o sebe pochybovať a prestanú sa snažiť, lebo si myslia, že je to aj tak zbytočné. 

Najväčším nepriateľom ľudí s depresiou sú oni sami.

Nie, nemám depresiu, ani som ju nikdy nemala, no ďaleko som od nej tiež už v istom období nemala. Som melancholik, čo je doslova živná pôda depresívnych stavov. Sú obdobia, kedy si neodpúšťam otázky, prečo som, kým som. No vždy je odpoveďou len tá samotná otázka - som, kým som. A nezmením to. Teda, seba meniť môžem, ale stále to budem ja. Budem výsledkom tých procesov, ktoré sa vo mne dejú.

Svojho nepriateľa treba pomenovať, pretože ak to urobíte, hneď sa proti nemu ľahšie bojuje, lebo viete aké zbrane nasadiť. Ako som už spomínala, často sme jedným z najväčších nepriateľov v našom živote my sami. Inak to nie je ani v mojom prípade. Som hráč a zároveň svoj protivník.

To, čo v živote hraje proti mne je moja melancholická, možno až letargická povaha. Moja najčastejšia myšlienka je: aj tak je to zbytočné, nemá to zmysel. Najradšej by som robila veľké veci, zachránila ľudstvo pred ním samým alebo čo. Neviem však ako na to, a tak to nechám tak. Doslova sa mi hnusia hlúpi ľudia, pochybné, malicherné činy, small talk a otrepané frázy. Vidím, koľko toho by bolo treba na svete zmeniť a mám z toho mindráky. Buď chcem existovať naplno, alebo vôbec. Buď chcem robiť veľké veci, alebo nerobiť nič, lebo tie malé činy ma nezaujímajú, sú k ničomu. Toto všetko sa mi prehoní hlavou v jedinej myšlienke za stotinu sekundy raz za pár dní či týždňov. V niektorom období aj viac ráz za deň. To sú tie horšie obdobia. Ktorých je už našťastie čím ďalej, tým menej.

K zmene však nedošlo len tak. Musela som sa k nej dopracovať sama, po naozaj malých krôčikoch. Musela som vstať a začať niečo robiť, akokoľvek malicherná či podľa mňa bezvýznamná činnosť to bola. Nepomohla ľudstvu, pomohla však mne.

Veci, ktoré sa doteraz nestotožňovali so mnou, ktoré nepatrili do mojej komfortnej zóny už nerobím nasilu, mám z toho úprimnú radosť. Musela som sa stať doslova závislou na pocite, že som niečo zvládla, že som vystúpila zo tej komfortnej zóny, že som prekonala samu seba, svoj strach a predsudky, mám otvorenú myseľ a som pripravená biť sa ďalej. Musela som zistiť, že je to jeden z najlepších pocitov, aké môžem v živote zažiť a načo žiť, ak ho nebudem mať možnosť zažívať? 

Som na odrazovom mostíku pripravená na skok.

Odchádzam v 5. ročníku štúdia večer domov z práce a čítam si odpovede z jednej praxe, druhej praxe, pracovnej ponuky a pozvánku na erasmácky výlet (ktorého sa už žiaľ nezúčastním). A dnes som mala stáť pred ktovie koľkými ľuďmi a novinármi a tlmočiť na vernisáži (prijala som to, a to sa počíta).

To nie som ja. 

Ale som. 

Porazila som ťa, Veronika. Teraz si moja.

O rozprávaní.

Ešte donedávna som si myslela, že ak je niekto skôr tichý, radšej sa vyjadruje písomnou formou. V poslednom čase sa ale presvedčujem o opaku. Nielen že som najNEukacanejší človek, akého ste stretli (akože naozaj - ak vám odpoviem AŽ jednoslovne, môžete si gratulovať), ale už dosť dlho mám problém dokopať sa aj k tomu, aby som niečo napísala. A to tak niekedy nebolo. Jedným z dôvodov je to, že po istých skúsenostiach už nemám potrebu verejne vyjadrovať svoje myšlienky, pocity či názory. Je to totiž ako hádzať hrach na stenu. Nikoho to nezaujíma, lebo každý si žije ten svoj život vo vlastnom svete, má vlastné problémy a myslí si svoje. Ak som sa za svoj doterajší krátky život naučila jednu vec, tak to, že druhého človeka nikdy o svojej pravde nepresvedčíte - má svoju. Druhú mu netreba.

Pravda je však tá, že by mi bolo veľmi ľúto nechať tento imaginárny kus sveta spustnúť. Tvorím ho predsa už takmer 4 roky (vážne už toľko?!), rástla a dospievala som v ňom. Všetci poznáme ten pocit, keď si musíme priznať, že niečo už dávno skončilo bez toho, že by sme si to všimli a len podvedome sme to umelo udržiavali pri živote. "Najlepšie časy" má tento blog dávno za sebou. Časy, keď som bola ešte v puberte a potrebovala som si vytvoriť priestor, kde by som zdieľala svoje názory, myšlienky, pocity... všetko to, čo mi dnes už príde ako zbytočné. Dospela som z toho, dnes sú už pre mňa dôležitejšie skutky namiesto rečí. Teraz to poviem dosť hnusne, ale dnes mi už písanie blogu pripadá ako strata času.

Keď som v predposlednom článku písala, že som minulý rok tak často neprispievala preto, že som nevedela nájsť tie správne slová, nebolo to klamstvo. Vtedy som si však ešte neuvedomovala to, o čom dnes píšem. Že sa tento blog asi pomaly, ale isto rúti k záhube.

Nebojte sa, blog neruším. Dokonca ani neplánujem prestať prispievať. Nechávam to plynúť. Neviem, ako dlho sa mi ešte bude dariť držať ho pri živote, no minimálne dovtedy, kým nedopíšem tento článok, ktorý vlastne len teraz začína.

O čiernej kučierke.

Sľúbila som si, že keďže sa mi tu cez leto viac nedarilo ako darilo prispievať, posledný článok pred odchodom musím napísať. Zaznamenať svoje pocity, mať peknú spomienku. Čakala som, že sa budem poriadne báť, nadávať si aká som hlúpa a zároveň sa aj trochu tešiť na to dobrodružstvo, ktoré ma čaká. Ani v najbláznivejšom sne by som však nečakala, že budem mať pocity také, aké mám. Ani v najbláznivejšom sne by mi nenapadlo, že sa stane to, čo sa stalo. Mám pocit, akoby toto nebol môj život. Niekto si ho odo mňa požičal a poriadne ním zamával.

Toto zostalo z článku, ktorý som začala písať včera. Zvyšok som zmazala, pretože som si uvedomila, že také niečo nielenže nemôžem nikomu povedať, nemôžem to napísať ani len tu. Dnes som si však povedala, na akom svete to žijem, že sa nemôžem priznať k tomu, čo práve prežívam. Ja sa s tým, naopak, chcem podeliť. Musím sa s tým podeliť, pretože nie je samozrejmosť niečo také pekné prežívať. Pretože to nie je trestné a pretože sa to jednoducho deje a to bez toho, aby sa niekto pýtal na môj súhlas.

Za všetko môžu hodiny strávené v prostredí kníhkupectva a rozhovory o umení a fotografovaní. A ešte jeho úsmev a čierna kučierka. V deň, keď som si to uvedomila, sme sa videli poslednýkrát v živote. Keď som mu hovorila "zbohom" už som si tým bola istá. O hodinu nato som si kúpila obrovský kufor, s ktorým som mala o pár dní odcestovať na štyri mesiace do Francúzska. Niečo lepšie by vymyslel hádam len nejaký ostrieľaný scenárista.

Posledných pár dní sa striedavo usmievam a trieskam si ruky, vankúše a všetko, čo príde do cesty, o hlavu. Nielen preto, že odchádzam ja, ale aj preto, že o mesiac by odišiel aj on, lebo študuje v Prahe. A tiež preto, že som dokelu zadaná a len týždeň predtým som musela zadržiavať slzy, aby som sa nezrútila keď sme sa naposledy lúčili predtým, ako sa neuvidíme takmer 3 mesiace.

Verím na osud. Verím, že všetko sa deje z nejakého dôvodu, a táto viera mi práve pomáha vidieť, že pocity, ktoré prežívam, sú (aj keď miestami mučivé, ale) oveľa príjemnejšie ako strach a stres pred cestou do neznáma. Vďaka nemu si ani len neuvedomujem, že niekam idem. A ak bol dôvod jeho krátkej prítomnosti v mojom živote len tento, úprimne mu ďakujem.

Zbohom, čierna kučierka.

O tom, čo treba a o tom, čo netreba.

Niekedy sa so školou, prácou, psíkom a priateľom cítim ako medzi dvomi štyrmi mlynskými kameňmi. Každý z týchto elementov si nárokuje na môj čas a pozornosť. A pritom sú také odlišné. Sú týždne kedy sa venujem výlučne len škole, jún som takmer celý strávila v práci a keď mám priateľa doma, musím deliť pozornosť medzi jeho a Huga, ktorému by bolo málo aj keby som s ním bola každú minútu dňa. Neviem, či to je dobré, ale vždy keď sa určité obdobie sústredím na niektorý z týchto elementov, na tie zvyšné prakticky zabudnem.

A tak sa stalo to, že som si prežila menšiu krízu vo vzťahu. Vzťahu na diaľku. Keď som doňho išla, zostávalo mi len veriť, že sa nič nepokazí. Prvé mesiace som dokonca mala pocit, že sme urobili dobre. Od jari to však išlo dole vodou. Tým, že sme sa videli veľmi máličko, ochladlo to medzi nami. To by po 4 rokoch vzťahu síce prišlo asi aj tak, nie ale niekedy som si celé týždne ani nevšimla, že s niekým vlastne chodím. Lebo som s ním naozaj nikam nechodila. Nemali sme už spoločné zážitky. Každý si žil vo svojom svete. Začali sa dokonca diať také čudné veci, že som mu pred oslavou najlepšej kamarátky vynadala za to, čo má na sebe a tak sme si pokazili celú oslavu. A ja som sa nakoniec ako vždy rozplakala. Dôvodom pravdaže nebolo nejaké oblečenie, na tom som si to len vybila. Ak viem, že mám raz za čas na milovaného človeka pár hodín, silou mocou sa ich snažím tak veľmi využiť, až si ich vôbec neužijem. Čas bude vždy mojím úhlavným nepriateľom. Naviac prišiel do môjho života nečakane Hugo a kúsok z mojej schopnosti milovať si nepochybne ukradol.

Keď teraz prišiel priateľ domov na dva a pol týždňa, zas som si samozrejme vybrala nejakú hlúposť na ktorej sme sa pohádali a ja som sa rozplakala. A opäť som plakala preto, že som nevedela na čom som, kam smerujeme, či sa ešte máme radi, či ideme ďalej. Tentoraz však už s trochu iným nádychom. Pochopila som, že všetko to vzniklo preto, že sme za posledný pol rok spolu strávili veľmi málo času. Byť spolu aspoň týždeň vkuse každý deň. Toto sa od januára stalo až teraz, na začiatku júla. A urobilo to divy. Teda také aké sú vo vzťahu na diaľku možné. Ten Damoklov meč nad nami bude nepochybne visieť až kým sa tá diaľka nezmenší. Ešte aspoň rok sa budeme pri lúčení jeden kvôli druhému tváriť odvážne. Ešte aspoň rok si budem pri každom pomyslení na to, že sa musí(m) vrátiť nechávať rozorvávať srdce.

Po takmer roku neviem o vzťahu na diaľku o nič viac ako ktokoľvek iný. Neviem ani nič o živote. Viem len, že ho treba žiť a treba využiť všetky možnosti, ktoré sa človeku núkajú. Prijímať všetko také, aké je a bojovať za to, za čo sa oplatí bojovať.

O tom, ako mi znel život posledné mesiace.

Ako sa začína článok po takmer pol roku ticha? Ťažko. O to viac, že sa za ten čas toho toľko udialo a zmenilo. Opäť som o trochu iný človek. Kde však začať? Najlepšie od začiatku. Teda od konca. Konca roka 2015, ktorý bol pre mňa novým začiatkom.

Minulý rok bola jedna katastrofa. Taká moja malá osobná. Súviselo to hlavne so školou a tým, že som bola v končiacom ročníku. S odstupom času chápem, že som si za to možno mohla aj sama, že to potrestanie som si vybavila sama a bolo potrebné. Ďalší zvrat minulého roka súvisel s tým, že som sa dala na vzťah na diaľku. Obe tieto veci sa utriasli a dokonali na konci leta a potom som cítila, že potrebujem nový začiatok. Prvý krok, ktorý som na jeseň urobila, bol ten, že som si popri škole, v ktorej som sa rozhodla pokračovať, našla brigádu, prácu, volajme to akokoľvek. A od tohto momentu všetko nabralo stúpajúcu pozitívnu tendenciu. Už som síce nemala takmer žiadny voľný čas a keď sa aj naskytol nejaký deň voľna, využila som ho na dvesto percent. Začala som sa však opäť cítiť šťastná a hlavne akási vyvážená, pokojná a spokojná. Ani som si nepamätala, kedy naposledy som sa tak cítila. Nemala som čas rozmýšľať nad hlúposťami, nemala som čas robiť hlúposti. Začala som robiť to, čo som mala a mne sa to zapáčilo, neprekážalo mi to, neprotestovala som. Odškrtla som si jednu vec na zozname a hneď začala pracovať na ďalšej. Moja dobrá nálada vyvrcholila niekedy v januári, kedy som si len tak nahlas púšťala veselú, bezstarostnú hudbu a spievala si. Neviem, kedy naposledy som robila niečo také. Nebolo to preto, že by som v tom období mala bezstarostný život. Naopak, vo vnútri som sa bála napríklad medzinárodného dvojtýždňového pobytu v Česku, ktorý ma čakal vo februári. No prehltla som to kdesi hlboko, hlboko a nemyslela na to. Nebola som to ja. S odstupom času môžem povedať, že to bolo akési moje nové ja, akokoľvek klišoidne to znie.

V januári som prežila krásnych pár zimných dní v Brne, nechala sa tam očariť tajomným vesmírom a domov sme si priniesli psíka (psíka!). Od februára, kedy som odcestovala na spomínaný pobyt sa začalo jedno nestíhacie peklo. Toto bol ďalší zlomový okamih, ktorý mi určil osud na tento rok. Tomuto pobytu určite venujem pár článkov, pretože okrem toho, že sme sa v Českých Budejoviciach vzdelávali, boli sme aj na pár výletoch. Vrátila som sa však až keď semester už bežal a vtedy sa začalo najväčšie nestíhacie obdobie v mojom živote. Najväčším problémom bolo, že som sa nemala čas vyspať, a teda som bola úplne nesústredená, mala som preto problémy udržať si pozornosť na dlhšie ako 3 minúty, na hodine v škole som zaspala priemerne 4-krát, vo vlaku som zaspala v sekunde, kedy som si doň sadla. No aj napriek tomu, alebo vlastne práve preto, som toho stihla veľa: stihla som sa opäť prihlásiť na dve prekladateľské súťaže, na Erasmus, byť v televízii, pracovať a v škole nevynechávať až tak veľa hodín z dôvodu nedostatku času na prípravu. V tomto momente mi to už trochu začalo prekážať (kvôli bolestiam hlavy, neschopnosti sa sústrediť, zaspávaniu...). Počas toho najzaneprázdnejšieho víkendu som to už nevydržala a vypustila to von. Bolo to zaujímavé, lebo som v podstate bola šťastná, pretože som nemala čas myslieť na hlúposti kvôli tomu, že som stále niečo robila, na druhej strane to už však moje telo fyzicky nezvládalo a to začalo pôsobiť aj na moju psychiku. Po víkende, kedy som dva noci po sebe nespala kvôli účinkovaniu v televízii na druhom konci krajiny (vo vlaku sa spať nedá) som ešte bola v práci a na ďalší deň niekoľko hodín počúvala kedy bude priateľova mama babka od jej bývalého šéfa, ktorého som videla prvýkrát v živote (?!). Po tom, čo som sa priateľovi vyplakala v ramenách, že už mám všetkého dosť a nemám kedy a ako s ním byť, som ešte do noci robila najnevyhnutnejšie úlohy do školy na ďalší deň, potrebovala sa pripraviť na pohovor na Erasmus takisto na ďalší deň (rozpoloženie ideálne na tento pohovor) a ten ďalší medzi prestávkami v škole a v autobuse do večera dokončovala preklad do súťaže, ktorý som poslala pol hodinu pred záverečnou na najväčšej pošte v druhom meste.

Našťastie (!!!) na Veľkú noc prišlo pár dní voľna, kedy som aj odmietla ísť do práce (ja a rebelka?), pretože by som asi bola skolabovala. Miestami som mala obrovský problém vnímať a spracovávať všetko, čo sa dialo. Lenže veci okolo nás sa nedejú vtedy, keď nám to vyhovuje. Keď som si myslela, že sledujem posledné sekundy života jednej z našich mačičiek, ktoré som videla tak raz za týždeň na dve minúty, naštvalo ma to. Najprv ma to veľmi naštvalo, potom mi to bolo ľúto a potom mi bolo smutno. Z toho, že som nemala čas žiť, aj napriek tomu, že práve v tom období som žila najviac. To je paradox života.

Po spomínaných prázdninách počas semestra, veci nabrali trochu pomalšie tempo. Vďaka výdobytkom modernej techniky a občasnej prítomnosti wifi signálu som sa v prestávkach medzi hodinami a vo vlaku stíhala pripravovať do školy. Dokonca som nejakým záhadným spôsobom stíhala čítať aj knihy! Vlastne nič záhadné na tom nebolo. Zaslúžila sa na tom trištrtehodinová cesta vlakom, prípadné polhodinové čakanie na stanici a následná polhodinová cesta autobusom. A každý deň si to vynásobte dvomi. Ak som nechcela, aby ma porazilo z toho, aká strata času to je, a ak mi to dovoľovala iba mierna bolesť hlavy, čítala som. Čítala som o osamelosti prvočísiel, čítala som o dievčati vo vlaku a čítala som o milencovi.

A čo sa týka vzťahu, ako som už naznačila, hlavne tieto posledné mesiace to bola bieda. Keď vidím páriky prechádzať sa na ulici za ruky, alebo počúvam, že len tak spolu trávia večery, pripadá mi to ako z inej galaxie. Nepamätám sa už, aký je to pocit, pretože sa nepamätám kedy naposledy sa niečo také stalo. A neviem ani kedy to bude možné. Začínam vzťah na diaľku nezvládať. Neviem prečo sa to vlastne volá vzťah, ale naisto viem, že vzťah to nie je. Je to duch niečoho čo bývalo, ťahajúci sa a vznášajúci sa cez veľa kilometrov, niekde nad dedinami a mestami, ponad autami vo dne či v noci. Svojho priateľa vidím tak raz, dvakrát za mesiac na pár hodín, v tom lepšom prípade ak idem ja za ním strávim s ním tých pár dní celých. Počas semestra som mu nestíhala ani len zavolať, nieto ešte s ním byť. Nestíhala som mu povedať nič okrem odpovede na otázku ako sa mám a že zajtra sa neuvidíme ani len na tú polhodinu na Skype, lebo pracujem. Nestíhala som mu povedať milú príhodu z autobusu. A keď tu počas semestra bol, bola som taká unavená, že jeho prítomnosť som nebola schopná ani vnímať.

Teraz však už semester skončil, skúšky mám za sebou a žijem z toho, čo všetko sa počas tých šialených mesiacov stalo. Nič z toho neľutujem, pretože ma všetky veci, ktorým som venovala čas, bavili či posúvali. A hlavne ma robili šťastnou, aj keď som už niekedy fyzicky, a tým pádom aj psychicky nevládala. Mám psíka, čomu doteraz nemôžem uveriť. Bola som v televízii, čo bol úžasný zážitok a za tie dve prebdené noci to stálo. Vyhrala som tretie miesto aspoň v jednej z dvoch súťaží, do ktorých som sa hlásila (hoci diplom stále nemám doma a ktovie či ho vôbec mať budem - výsledok perfektnej organizácie). A v septembri odchádzam na takmer štyri mesiace do Francúzska.

Uvedomujem si, že je to najdlhší príspevok a možno aj trochy nezrozumiteľný, lebo som toho chcela napísať tak veľa, ale ešte veľa sa tu toho nezmestilo. Tak niekedy najbližšie...

O ľuďoch.

V poslednom čase s veľkým záujmom počúvam ľudí. Vždy som to rada robila - radšej počúvala ako sama rozprávala. Teraz to však nadobudlo inú príchuť. Ľudí už počúvam trochu inak. Snažím sa počúvať hlavne to, čo nepovedia. To, okolo čoho chodia ako okolo horúcej kaše, a to buď preto, že to nevidia, alebo sa to boja povedať. Snažím sa odhaliť príčiny ich konania, vykopať tú čiernu skrinku. Snažím sa všímať si spôsob, akým to hovoria. Snažím sa zachytiť ich reakcie na slová či činy iných ľudí. Snažím sa poskladať si skladačku ich životného príbehu. Ľudia ma začínajú fascinovať. Nikdy som ich nemala rada, vždy som pred nimi uprednostňovala zvieratá. Teraz je to už inak. Chcem vedieť, akí sme my, ľudia. Užívam si, že v práci môžem prehodiť pár viet s úplne neznámymi ľuďmi, alebo aj s kolegami, ktorých zatiaľ veľmi nepoznám. Vždy som sa nerada zoznamovala, mala som pocit, že keď sa k niekomu ozvem ako prvá, odpadne mi z jazyka. Teraz nemám problém prísť a povedať: "Ahoj, ja som Veronika, ale môžeš ma volať aj Bekky". Asi som konečne dospela.

Fotky sú ešte z predchádzajúcej zimy, ale myslím, že sa tu ešte neobjavili. Už dávno som nebola fotiť a do Vianoc sa k tomu už asi ani nedostanem, takže mi to začína chýbať.

O spokojnosti.

Už som aj zabudla ako pozadu som s fotkami. Zdá sa, že tu budú teraz pribúdať retrospektívne. Tieto napríklad predchádzali tým, ktoré tu boli naposledy. Pamätám sa na ten deň presne - štvrtok večer, vykašľala som sa na poslednú prednášku, na ktorú by som musela čakať 2 hodiny, pretože som mala všetkého dosť a potrebovala som sa vyspať. Namiesto toho som však doma vyšla s foťákom von. To, že ešte bolo vidno, bolo predsa treba využiť. A spravilo mi to oveľa lepšie ako spánok. Toho sa mi potom koniec koncov opäť veľa nedostalo, lebo som sa večer balila na cestu do Brna. Ľahla som si o 2 a vstávala o 4. Nehovoriac o tom, že som po návrate domov išla ešte týždeň v jednom kuse škola - práca. Neprekáža mi to však. Práve naopak, som akási spokojnejšia, lebo tak nemám čas rozmýšľať nad zlými vecami, ako mám vo zvyku a každú voľnú chvíľu si vážim. Tak ako aj túto, ktorú môžete vidieť na fotkách.

O čarovnej jeseni.

Viem presne, čo tu napíšem keď sedím vo vlaku, alebo v autobuse. Keď však kliknem na Nový príspevok, zrazu onemiem. Nechce sa mi písať, hľadať tie správne slová, lebo viem, že ich nenájdem. Že nebudem schopná napísať to tak, aby som s tým bola spokojná. A tak tento blog zanedbávam.

A v podstate ani nemám o čom písať, lebo sa nedeje nič, čo by ma prinútilo sadnúť si a prostredníctvom slov to zvečniť. Môj aktuálny život v štatistikách: študujem, pracujem a mám vzťah na diaľku. Študujem v jednom meste, pracujem v druhom, priateľa mám v treťom za hranicami a bývam na dedine.

Pracujem v kníhkupectve, čo je môj splnený sen a doteraz tomu nemôžem uveriť. Prácu som si hľadala preto, že som cítila potrebu mať niečo iné okrem školy. Neviem prečo, ale mám takú teóriu, že je to preto, aby som sa od školy odpútala. Nedávno som rozmýšľala, prečo som sa vlastne ocitla na druhom stupni, keď som tam ani ísť nechcela. Bolo to akoby to ani nebolo moje rozhodnutie. V auguste sa rozhodlo, že priateľ pôjde preč a ja budem pokračovať v škole. Nerozhodol on, ani ja, rozhodlo niečo, alebo niekto medzi nami. Ja som z akéhosi zvláštneho dôvodu neprotestovala. Cítila som, že to tak má byť. A tak teraz chodím naďalej do školy, do ktorej som chodiť nechcela, ale vedela som, že tam chodiť budem. Asi preto som potrebovala aspoň trochu zmeniť prostredie. Spoznala som asi dvadsať nových ľudí, mená tretiny z ktorých si nepamätám. A niekto mi platí za to, že trávim čas s knihami, čo viac som si mohla priať? Háčik je len v tom, že tým pádom už nemôžem chodiť za priateľom. Voľného času mám minimum, ale to je asi len dobre, lebo ho potom trávim efektívne. Napríklad aj prechádzkami, čo môžete vidieť aj na fotkách. Mala som voľné popoludnie, a tak som zalarmovala dvoch kamarátov na prechádzku, ktorá bola vďaka jeseni úplne čarovná.

P.S: Na fotkách nie som ja.

O hĺbke a výške reality.

Mám rada leto a mám rada noc. A úplne najviac mám rada letné noci. To je moja živná pôda. Vtedy sa cítim nekonečná. Vtedy vo mne vrú všetky možné emócie. Vtedy sa cítim byť najviac živá, nie v tej krutej dennej realite. Vtedy mám pocit, že všetko je možné. Vtedy som šťastná, najradšej takým tým svojim smutným spôsobom. Vtedy mi neprekáža, že som odsúdená na zánik.

Niekedy keď idem po ulici v prúde veľkého davu, mám pocit, akoby sme sa všetci ticho dohodli na spoločnom klamstve. Klamstve, že záleží na šatách, na počte titulov, na tom, aby sme stihli najbližší autobus. A viete čo? Podľa mňa to vie každý. Niekde v hĺbke duše. Problém však je, že sa tam veľa ľudí často nepozerá. Dostať sa do hĺbky vyžaduje čas a námahu. Preto radšej väčšina zostáva na povrchu. Povrchných ľudí nemám rada. Ja sa rada hrabem pod povrchom, ale úplne najradšej sa vznášam vysoko nad ním. V detstve sa mi niekoľko rokov sníval vždy ten istý sen - lietala som. Doteraz cítim, aké to je, presne si viem vybaviť ten pocit vzlietnuť. Všetky veci, ktoré ma zväzujú na zemi sa mi protivia. Netúžim po materiálnych veciach. Túžim po okamihoch a myšlienkach. Mám rada široké lúky, kde môžem vystrieť ruky. Tam sa cítim slobodná. Ale mám rada i vysokánske katedrály, kde sa cítim maličká. Mám rada dedinu a jej pokoj. Ale v poslednom čase som si obľúbila aj mesto a jeho ruch. Poletujú tam ľudské príbehy a pulzuje tam energia.

O opustencoch.

Tak som si prežila prvú vlakovú scénu. Bola presne ako z filmu, len s tým rozdielom, že náš film tým nekončil, ale začínal. Bolo slnečné pondelkové ráno. Slzy mi tiekli ešte pol hodiny po tom. Otočila som sa k oknu, aby ich nikto nezbadal, ale aj tak mám pocit, že sa na mňa pozeral jeden chlap. Ale ako povedal Macko Pú "How lucky I am to have something that makes saying goodbye so hard". Stále som presvedčená, že takto to bude najlepšie. Vo viac ako trojročnom vzťahu začínalo byť už priveľa stereotypu a to predsa nikto nechce. Takto si spoločne strávené chvíle budeme musieť užívať, lebo ich bude veru máličko.  

V centre som nakoniec fotila, ale aj tak som sa rozhodla ukázať vám iba pár fotiek, ktoré sú mi najbližšie. Opustený vtáčok v mori oblakov, polorozpadnutá továreň pri západe slnka, strašidelný dom či niektoré veci, pri pohľade na ktoré neveríte, že ste v meste. A nakoniec jedna z cesty domov.

P. S: Tiež máte sklony obľúbiť si najopustenejšie, najrozpadnutejšie budovy, lebo máte pocit, že tie potrebujú najviac lásky?

O človeku 500 km viac na západ.

Koniec, začiatok. Začiatok, koniec.

Počas týždňa som tu celé dni sama. Varím, jem, upratujem a pozerám Superstar (och, ako sa hanbím keď toto píšem). Jeden deň som chytila hroznú náladu, kedy som na sebe nenávidela všetko a najradšej by som sa bola aj s odpadkami vyniesla do kontajneru (nenávidela som na sebe ešte aj to, že sa nenávidím). Potom som však urobila to najlepšie, čo som mohla - pustila som si ten správny film bez toho, aby som vedela, že to je on - vec, ktorá sa mi už raz stala. Ten film bol presne o tom, čo sa mi práve honilo hlavou! Liberal Arts je film o knihách, o vysokej škole a o dospelosti. Je vo svojej podstate veľmi jednoduchý a musíte mať naň tú správnu náladu. Navyše, hlavná postava bola akoby napísaná podľa mňa! "Nikto si nepripadá ako dospelý. To je také celosvetové tajomstvo."

Tento byt sa nachádza úplne na kraji mesta, pod lesom s vysielačom. Musí tu však niekto bývať, pretože popoludní som videla nejaké deti ísť zo školy a ráno stáli na zastávke asi traja ľudia. Najbližší obchod, Dobrý soused, je vzdialený dobrých 15 min cesty pešo, okrem iného cez most nad železničným depom. Kým som ho našla, pár dní mi to trvalo. Hneď vedľa však tiekla rieka, rybári tam rybárčili, deti sa bicyklovali a ľudia sa prechádzali so psami. Išla som po brehu tej rieky s nákupnou taškou a usmievala som sa ako už dlho nie.

Brno je pekné mesto s nádherným centrom (to však asi tentoraz neuvidím, pretože priateľ je chorý), nehovoriac o krásnej katedrále a obrovskom hrade. Ľudia tu rozprávajú akousi smiešnou, škaredou češtinou s prízvukom na poslednej slabike. Mám pocit, že je to študentské mesto, v uliciach sú samí mladí ľudia. Majú tu neskutočne prepracovanú sieť autobusov, električiek a vlakov. Hlavne tých električiek, takže sa teším, lebo ich mám rada. Ak na vašej ulici nie je zastávka, tak tu nebývate. A všetci sú tu buď chudobní alebo lakomí, súdiac podľa nápisov obchodov: Levné knihy, Levný nábytok, Levné potraviny.

O novom i starom.

Všeličo je v týchto dňoch iné. Po dvore nám pobehujú už vyrastené kuriatka a štyri ešte nevyrastené mesačné mačiatka. Pred dverami nám skučí ich matka, zatiaľčo po matke kuriatok lezú mravce a muchy a bojíme sa, že tu už dlho nebude. Prežívam posledné dni tejto etapy nášho vzťahu so svojou láskou. Hrajem sa na statočnú a zisťujem, že na to pomáha to, ak sa naňho môžem nahnevať. Na ostaté bude čas neskôr. Opäť som o rok staršia a začína ma to vážne desiť. Svoje narodeniny som prežila písaním bakalárky pre spolužiačku.

A áno, keď už som pri tom, som bakalárka. Ani si neviete predstaviť, ako ma mrzí, že to oznamujem len tak, akoby som hovorila, že som si kúpila nové tričko. Ako ma mrzí, že sa z toho ani najmenej neteším. Život to tak však zariadil, však? Z tejto skutočnosti som sa mala tešiť V JÚNI a to tak, že budem skákať po plafón a mala som mať oslavu s veľa kvetmi, šampanským a bonboniérami. Namiesto toho som sa to dozvedela z mailu bez diakritiky v piatok večer a iba som sa nútene pousmiala. Popravde, bolo mi to už jedno. A to mala spolužiačka, ktorej som na svoje narodeniny dopisovala bakalárku, titul ešte predo mnou. Niekedy sa, jednoducho, môžete aj rozkrájať, ale život nezmeníte.

Na fotkách môžete vidieť najstarší dom v našej dedine. Vraj to bolo niečo ako stajňa pre zvieratá, teda nie obytný dom. Opustený bol už od môjho detstva. Mám naňho priamy výhľad z okna, no nikdy som mu nevenovala pozornosť, pretože ho obkolesoval plot zarastený kriakmi, cez ktorý ste si dom ani nevšimli. Teraz ho začali búrať a ja som ho stihla nafotiť ešte vcelku. Teraz je už vyprataný a bez strechy. Ešte taká zaujímavosť: človek, ktorý pozemok kúpil a ktorý dom začal búrať, sa večer po dni strávenom prácami na tom pozemku obesil.

O maličkosti a smiešnosti.

Svet navôkol sa neustále mení. Ak sa nezmeníte vy, on áno. Ja patrím k ľuďom, ktorým ak vyhovuje momentálny stav, nemajú dôvod niečo meniť. Ale to nie je dobre. A ani to tak dlho nezostane.

Niekedy si prajem, aby som nebola taká, aká som. Žilo by sa mi oveľa ľahšie. ak by som nemala sklony veci nafukovať, vedela sa uvoľniť, ak by som nebola perfekcionistka, a hlavne beznádejná sentimentálna melancholička. Kant vraj povedal, že melancholici sú smutní aj z pohľadu na niečo pekné, teda na niečo čo im prináša radosť. Že sú smutní z radosti, z krásy. Svoju povahu by som nevyjadrila lepšie. Myslím si, že ja nikdy nebudem šťastná. Nie pre vonkajšie okolnosti, pretože už dávno viem, že tie šťastie nerobia. Šťastie je vnútorný stav mysle. Myslím si, že ja nikdy nepocítim také to bezprostredné šťastie. Že budem vždy všetko riešiť. Všimla som si svoj sklon aj v šťastnej chvíli myslieť na to, že o chvíľu bude po všetkom. A síce viem, že po nej príde niečo ďalšie pekné, ale mne je ľúto každého, aj najmenšieho pekného okamihu. Človek je taký maličký a smiešny...

Tento rok som veľa rozmýšľala o minulosti. O detstve i dospievaní, o strednej škole, o prvých platonických láskach. Možno preto, že som už pripravená tú etapu v mojom živote uzavrieť. A tak som spomínala a hodnotila. Pri upratovaní som našla aj svoj notes s príbehmi. Prvý príbeh som napísala ako 8-ročná. Žiaden Hemingway to, samozrejme, nebol. Snehuliak sa vydal hľadať večnú zimu, aby si jeho tvorca, Andrej, uvedomil, že má zimu vlastne rád, lebo vtedy môže so Snehuliakom byť. Iný príbeh vznikol keď som nedostala knihu, ktorú som veľmi chcela - začala som ju písať sama. Praktický každý deň pred spaním som vymýšľala nový príbeh. Niektorý to dotiahol až na papier, niektorý ostal navždy zabudnutý v mojej hlave. Ako som tak čítala svoje výtvory, pýtala som sa samej seba, prečo som s tým prestala. Ale vzápätí som si uvedomila, že v súčasnej situácii by som nemohla napísať nič. Veď som ešte nič nezažila, takmer nikde som ešte nebola, nepoznám TÝCH inšpirujúcich ľudí. O čom by som, prepána, písala?! A potom mi napadlo aspoň aké-také riešenie. To som ešte nevedela, že hneď ráno sa mi to aj splní. 

Posledný mesiac. Vedela som, že do konca leta sa môže stať čokoľvek. A aj sa jedno "čokoľvek" stalo. Snažím sa na tom hľadať pozitíva. Vlastne, hľadať ich nemusím - sú tam. Konečne začnem žiť také svoje menšie dobrodružstvo. Často budem pohľadom pohládzať naše kopce, vrchy, doliny. Často budem sedieť za oknom vlaku, či autobusu a čítať si, alebo len tak rozmýšľať, čo mám tak rada. Často sa budem vedľa neho zobúdzať a potom si uvaríme kávu a dáme čerstvé pečivo, budeme sa v tom peknom meste prechádzať. Často však budem aj sama, závidieť všetkým zamilovaným párom na ulici, sedieť pri zamrznutom okne a hľadať pohľadom jeho bývalý domov na vedľajšej ulici. Tri roky nám bolo dopriate to, čo nie je až také samozrejmé. Teraz sa začne nová etapa. Verím, že to bude krok vpred. Musím, inak by som na to nepristala, hoci to najprv tak veľmi bolelo.

O polprázdninách.

Tak mi napadlo, že vám poviem, ako žijem. Je to zvláštne, lebo nemám žiadne zamestnanie, ktoré by mi ukrajovalo z "prázdnin", no dni mi utekajú rovnako rýchlo ako v období, keď som nevedela čo skôr. Ani neviem ako a už je 9 hodín večer. V podstate, ani teraz neviem čo skôr. V domácej knižnici na mňa čaká tak 30 kníh, v počítači ich už ani nepočítam a to tam mám ešte viac ako 40 filmov. Francúzštine som sa toto leto ešte nevenovala, po štyroch rokoch som zabudla aj tie akordy na gitaru, ktoré som vedela a nebola som ani zďaleka na toľkých výletoch, na koľko som chcela ísť. A predsa je už polovica voľných dní za mnou. Ak niekto vymyslíte spomaľovač času, rozhodne mi dajte vedieť!

Inak som práve (takmer) sama doma, lebo rodičia sú na dovolenke a braček u babky. Na pole za domom už chodiť nemôžem, lebo to tam kúpili Poliaci a vysadili kukuricu. Veľa, veľa kukurice. Je mi to ľúto. Prišli sme (asi aj mojou vinou) o jedno kuriatko. Aj to mi je ľúto. A zistila som, čo je najväčšia výhoda bývania na dedine - neobmedzená zásoba mačiek. Jedna tehotná so zlomenou nohou sa u nás už stihla zabývať a každý deň sa k nám priplahočí nejaké nové mačiatko.

Fotky sú ešte z jari a to nie preto, že by som už žiadne nemala. Práve naopak, mám ich habadej, až nechápem, kedy to chcem všetko zverejňovať.

O troch makoch.

Tlačila som bicykel s fotoaparátom na krku. Na celej lúke nič. Nadávala som na školu (samozrejme), že to ona mi odkladala fotenie a teraz už nikde nebudú. Začínala som byť zúfala, keď tu - tri úbohé máčiky rovno pri ceste. Prisahám, že nikde som nevidela už ani jediný vlčí mak. Tie tri úbožiatka mi tam niekto musel vybaviť.

O lete na dedine.

O hyenách.

My ľudia sme veľmi slabé bytosti. Sme zraňovaní a sami zraňujeme. Navzájom si ubližujeme. Nevieme zastaviť ten bludný kruh. Niekto nám ublíži a my potom cítime potrebu ublížiť tiež. Nie však nevyhnutne tomu, kto ublížil nám. Jednoducho len potrebujeme vyrovnať ščerenú hladinu. A tak sa kruh zväčšuje.

Ublížiť sa dá nielen slovom či činom, ale aj nečinnosťou, či nevyslovením, toho, čo od toho druhého čakáme. Očakávanie, ak bolo nenaplnené, je jedným z najväčších špúšťačov zla. Cítime, že na niečo máme právo, že si to zaslúžime a keď to nedostaneme, stávame sa hyenami. Požierame ostatné šťastné bytosti a tým aj tú časť v nás, ktorá je schopná citu. Vďaka nemu totiž cítime toľkú bolesť. Chceme si to vyrvať z tela, ale cítime, kde to je, ak už nič necítime?

O fotkách potrebných pre zdravie.

Fotenie je pre mňa forma terapie. Melancholici ľahko upadajú do depresie. Síce som, myslím, ozajstnú depresiu nikdy nemala, často ma z ničoho nič prepadajú pocity zúfalstva, beznádeje, bezútešnosti... jednoducho typická melancholická nálada. A potom uvidím toto a vo mne sa hneď zapne gombík radosti, šťastia a nádeje. Tieto fotky nikdy nevyhrajú žiadnu cenu, pre ľudstvo sú doslova bezcenné. Neukazujú vojnové šialenstvá, ani som sa kvôli nim nevyšplhala na Kilimandžáro. Pre  mňa však majú nevyčísliteľnú hodnotu, lebo vďaka nim si vyvažujem náladu na potrebnú hodnotu.

O bakalárkových a štátnicových skúsenostiach.

Na túto chvíľu som toľko čakala! Konečne je po všetkom! No nechutí to tak, ako som čakala.

Toto boli celkom určite najťažšie týždne v mojom živote. Po takom dlhom čase sa mi tu píše ozaj čudne a ani neviem kde začať, lebo sa toho udialo toľko a prešla som si toľkým, že mám pocit, že som už na väčšinu aj tak zabudla, ale keby som to tu nezvečnila, tak o chvíľu zabudnem na všetko. Je to podobný pocit, akoby som utrpela traumu, alebo čo.

Bakalárku som napísala sama celú za 3 týždne. Keďže počas semestra na to ani náhodou nebol čas a potom som tu školiteľku už nemala (mala som s ňou dokopy 2 konzultácie, aj tie ešte v zime), nič iné mi ani nezostávalo. Boli to OTRASNÉ tri týždne, počas ktorých som vlastne ani nežila a okrem písania som nerobila doslova nič iné (samozrejme, s výnimkou životných potrieb). Každý deň som mala budík na piatu a spať chodila najskôr o polnoci. 5 dní pred deadlinom odovzdania som sa zrútila, lebo som zistila, že praktickú časť robím celú zle, ale to ako to treba robiť som netušila. Nevedela som čo robiť, ale vedela som, že školiteľke nemôžem napísať: "Prepáčte, môžete mi 5 dní pred deadlinom povedať, ako mám robiť praktickú časť?". Môjmu rozpoloženiu zodpovedalo aj počasie. Stála som vonku vo vetrovke a s dáždnikom v ruke a bola taká zúfalá, až som necítila vôbec nič. Predpokladám, že to bol pud sebazáchovy. Moja záchrana prišla v podobe priateľa, ktorý mi pomohol sa pohnúť z miesta, hoci sa do toho vôbec nerozumel. Neviem, čo by som bez neho robila. Bakalárku som nakoniec dopísala v deň jej odovzdania o štvrtej ráno, kedy už začali spievať vtáčiky. Otvorila som okno a asi desať minút som tam ešte stála, dýchala čerstvý vzduch a počúvala ich spev. Prácu som odovzdala bez toho, aby som vôbec vedela či som tam nenapísala úplnú sprostosť, keďže ju po mne školiteľka nečítala. Kvôli tomu som ešte asi 3 noci poriadne nespala. Budila som sa približne každú hodinu na to, ako analyzujem každé slovo a rozmýšľam, či som ho zaradila správne. No teraz sa podržte, lebo som prácu obhájila na A!!! Bola som si ju potom zviazať ešte pre seba, aby som sa vždy, keď o sebe budem pochybovať, na ňu pozrela a bola na seba právom nekonečne hrdá! A ozaj sa pri pohľade na ňu, ešte k tomu aj po obhajobe, nemôžem nič iné len usmievať.

Počas ďalších 3 týždňov som mala štátnice, teda 4 preklady, 3 predmety a obhajobu, na čo som sa pred tým, samozrejme, tiež nemala čas pripraviť. Našťastie som to však nemala všetko v jeden deň, ale to, že by som na to stíhala pripraviť tiež povedať nemôžem. 

Ako prvé som mala francúzske preklady, na ktoré som sa bála celé tri roky, no zvládla som ich na výbornú. Bola to úžasná prvá štátnicová skúsenosť a bola som taká rada, akoby som mala už všetky štátnice za sebou. 

Bolo sa však treba začať seriózne pripravovať na prvý predmet. Víkend pred pondelkovou štátnicou som robila babysitterku 9 kuriatkam, ktoré sa nám pár dní pred tým vyliahli a ich mama ich nechcela, lebo po ich vysedení takmer umrela a asi prežila nejakú traumu, z čoho asi zabudla, že má nejaké kuriatka. Zachránila som ju liekom proti hnačke (och, teraz som vybuchla smiechom, ale vtedy mi to na smiech nebolo). Robiť babysitterku kuriatkam je podobné ako ju robiť malým deťom, len s tým rozdielom, že tie malé potvorky nepípajú len keď im je zle, ale aj vtedy keď im je dobre. Na druhý deň som to pípanie počula už aj v hlave a nemohla som ich už ani vidieť. Horšie však bolo to, ako som na tom bola s učením. Trištvrtinu otázok som sa naučila noc pred štátnicou. Ísť spať som sa prinútila o 3 ráno len preto, že počas spánku sa vám informácie ukladajú do pamäte. Bol to luxusný 2-hodinový spánok (a to som deň pred tým spala asi rovnako dlho). Po ceste do školy som sa modlila, aby som si nevytiahla niektorú z pár otázok, ktoré som sa jednoducho už naučiť nestihla. No teraz sa podržte druhýkrát, lebo som dostala A!!! Vôbec som seba samu nespoznávala: prišla som tam, sebavedomo im povedala všetko čo som vedela a s úsmevom odišla. Úžasná druhá štátnicová skúsenosť. 

Tá tretia o pár dní nato už taká však nebola. Výsledky z prekladu nám dokonca ani na mieste nepovedali a dozvedela som sa ich až na poslednom štátnicovom dni predvčerom, kedy som mala zvyšné 2 predmety a obhajobu. Pred týmto dňom som si hovorila, že už v žiadnom prípade nedopustím, aby to dopadlo tak, ako pred prvým predmetom. Nie, tak to nebolo, bolo to ešte horšie - na druhý predmet som sa začala učiť večer pred tým o 7. Spať som išla takisto o 3 z toho istého dôvodu, hoci som nevedela takmer polovicu otázok z druhého predmetu. Obhajoba, prvý predmet, druhý predmet. Našťastie som si vytiahla otázky, ktoré som naučená bola. Hovorí sa, že v momente, ako uvidíte otázku, viete či to spravíte, alebo nie. Samotná odpoveď už taká jednoznačná nebola, ale vedela som, že som to určite spravila. Mala som všetko za sebou! No vôbec som sa tak necítila. Neviem, či som niečo podvedome tušila, alebo to bolo poučenie z predchádzajúcicch skúseností s univerzitou, že kým nemáte diplom v ruke, nič neberte za samozrejmé. Prišlo vyhodnotenie. "Poteším vás, lebo ste všetci prešli". Najprv mi odľahlo, potom som zatvorila oči a usmiala sa. Nato prišlo individuálne hodnotenie. Moje meno, preklad spred týždňa: "bohužiaľ, za druhý preklad máte Fx, takže si ho budete musieť zopakovať".

Priznám sa, že tu som tento článok chcela aj skončiť. Po takmer 48 hodinách od tej udalosti som to, myslím, už z väčšej časti spracovala, prežila som všetky pocity, ktoré za to bolo treba prežiť, trochu som si aj po plakala, zažila som súcit aj nesúcit iných a momentálne mám pocit, že to už nechcem rozmazávať. Určite sa tu k tomu ešte vrátim, ale momentálne to cítim takto. Všetkým, ktorí štátnice úspešne absolvovali gratulujem a tým, ktorých to ešte len čaká prajem veľa šťastia, lebo to tam hrá veľkú úlohu! Ozvem sa hádam čoskoro.

O umývačkach riadu, kvetináčoch a zubných kefkách.

Keďže som naposledy nič nevedela, dnes budem pre zmenu múdra.

Odkedy je priateľ doma, všetko je nejaké iné. Inak a o iných veciach rozmýšľam, inak trávim čas. Som spokojná. Po dlhom čase opäť zažívam ten pocit, že všetko je v poriadku, stačí, že ho mám nablízku, že som s ním. A tento pocit sa nevyrovná žiadnemu inému na svete! Som si vedomá toho, že obsah posledného článku bol silno ovplyvnený tým, že som od začiatku roka do minulého týždňa bola okrem školy (3x do týždňa), kostola (1x do týždňa) a potravín (a teraz sa podržte!) raz u zubárky a asi dvakrát v nákupnom centre a takisto asi dvakrát v knižnici!!! Úplne vážne! A to, že už som takmer zabudla ako vonia čerstvý vzduch som si uvedomila asi len pred 2 týždňami. Úprimne, ani sa sama sebe nečudujem. V škole sa diali neskutočné veci, normálne som sa cítila previnilo aj za to, že spím. Nič okrem školy pre mňa neexistovalo. A to, že som bola neustále v takmer výhradne ženskom prostredí (keďže našich jediných dvoch chlapcov pred rokom vyhodil učiteľ, ktorý sa 2x pokúsil vyhodiť aj mňa) tomu tiež nepomáhalo. A dnes? Dnes som bola v dvoch kaviarňach a cukrárni. Videla som po veľmi dlhom čase 2 spolužiakov zo strednej (vlastne 3 - ten pocit, keď v prázdnej cukrárni pár stolov za vami s priateľom uvidíte svoju tajnú dávnu lásku s frajerkou), bola som na rande v meste so svojím priateľom. Niečo, čo by mi niekedy pred mesiacom znelo úplne intergalakticky.

Okrem toho, že som bola zdeptaná zo školy, bola som opäť raz zdeptaná aj z nášho sveta, z našej západnej civilizácie. Najprv som to tu nechcela riešiť, ale potom som si povedala, že na škodu veci to určite nebude a aspoň sa verejne po minulotýždňovom ohováraní mojej školy priznám aj k tomu, že predsa len mi niečo dala. O čom hovorím? O (hlavne) 2 dokumentoch Michaela Moora, Fahrenheit 9/11 a Sicko. Dokumentoch o USA, po ktorých sa na túto krajinu, respektíve na náš svet (ak vezmeme do úvahy, že USA o sebe hovoria, že sú výkvet našej záp. civilizácie) už nikdy nebudete pozerať ako predtým. A to nezávisle na tom, či dokumentom uveríte, alebo nie. Donútia vás totiž začať sa nad všetkým zamýšľať. Prečo musím túto vec urobiť takto a nie inak? Prečo toto urobiť nemôžem? Ľudia dnes rozmýšľajú nad ozajstnou podstatou vecí veľmi málo a na jednej strane to chápem (nedá sa na jednom chrbte niesť bremeno celého sveta), ale na druhej strane je mi z toho veľmi smutno, lebo výsledkom toho je svet, v akom žijeme. A to nie je niečo, čo by som zistila len včera. Uvedomujem si to už pár rokov, ale tento blog na riešenie niečoho takého nestačí. Možno raz na to napíšem dlhočizný článok, ale skôr nie, pretože viem, že by nemal záver a bolo by to zbytočné.

(P. S. Ak sa na tie bremená sveta na svojom chrbte necítite, tak dokumenty radšej nepozerajte.)

(P. P. S. Uvedomila som si, že vám to zároveň odporúčam, aj neodporúčam. To svedčí o problematike dokumentov.)

Ale chcela by som sa dostať k veci, ktorú každý z nás ovplyvniť môže, a to hlavne svoju pôsobnosť na sociálnych sieťach. Môj technický zdatný priateľ ma stále informuje o novinkách zo sveta techniky a ja mám stále väčšie obavy zo sveta, v akom budeme v budúcnosti žiť. Nečudujte sa, ak o pár rokov budeme mať umývačky riadu na wifi, kvetináče na wifi, zubné kefky na wifi. Pretože presne tam to všetko sleduje. Budeme po svete chodiť nervózni, lebo každú minútu budeme kontrolovať mobil, email, messenger, instagram v strachu, že nám niečo ujde. Ak nám signál náhodou na chvíľu vypadne, budeme ešte mrzutejší, lebo zrazu sa budeme musieť pozrieť aj vôkol seba a náhodou uvidíme napríklad vtáčika, ktorý preletí okolo.

Neviem, čím to je, ale uvedomila som, že za posledné roky som vždy v období apríl - jún prežila nejakú krízu. Na pohľad najkrajšie obdobie v roku, všetko sa prebúdza k životu, vonku je to plné zelenej, žltej, ružovej a bielej a ja si zúfam. Po niečom takom mám vnútornú potrebu začať niečo robiť inak. A tentoraz som sa rozhodla práve pre sociálne siete. Sociálne siete majú veľa pozitív. Viete sa pomocou nich spojiť so svojimi priateľmi, nájsť si nových priateľov... bla bla bla, všetci vieme. Ja si však v poslednom čase uvedomujem jedno ich veľké negatívum, a to, že ma oberajú o veľké množstvo času. Času, za ktorý som už mohla mať napísanú bakalárku, či knihu, alebo som mohla viac času tráviť vonku v prírode. Zoberme si taký Facebook. Vedeli ste, že vždy, keď tam niečo napíšete, alebo nahráte fotku, je to už navždy vlastníctvom Facebooku, aj keď to o minútu nato zmažete? Vedeli ste o možnosti stiahnuť si kópiu všetkého, čo "na vás" Facebook má (Stiahnutie svojich informácií)? Vedeli ste, prečo tak každej spoločnosti, stránke atď záleží na tom, aby boli na Facebooku? Vedeli ste, že vždy keď niečo "lajknete", uľahčujete tým internetu priniesť vám reklamu ušitú na mieru? To je tá fráza "Je to bezplatné a vždy bude." Jasné, že je to zadarmo, za používanie Facebooku dobrovoľne platíme duševným vlastníctvom. Nečudovala by som sa, ak by ľudstvo vymrelo preto, že sa už nič nepestuje, lebo Facebook (a aj ďalšie spoločnosti) potrebovali stále viac miesta na uskladňovanie údajov, ktoré o vás zhromaždili. Nehovorím ale, že odtiaľ teraz všetci máme odísť. Postačí, ak sa nabudúce chvíľu zamyslíte pred tým, ako tam niečo postnete, alebo lajknete. Existuje aj také niečo ako News Feed Eradicator for Facebook. Je to doplnok do Chromu, ktorý vás zbaví strácania času na Facebooku tým, že vám zmaže news feed, teda hlavnú stránku s novinkami od priateľov a stránok. Ak vás ozaj bude zaujímať, ako sa váš priateľ má, jednoducho si kliknete na jeho profil, alebo mu napíšete a spýtate sa ho! Neuveríte, ale dozviete sa tak viac, ako z toho, že zdieľal obrázok s mačiatkom. Alebo pre tých, ktorí sa cítia už na vyšší level, využite Facebook na to, aby ste sa dohodli, že sa stretnete! Ja som s odúčaním sa od sociálnych sietí začala postupne, a to najprv s Facebookom tým, že som si odtiaľ skoro všetko zmazala (aj keď viem, že som tým nič nezískala), snažím sa tam chodiť už len vtedy, ak mi niekto napísal, alebo chcem napísať niekomu ja. To až také ťažké nebolo, už dávnejšie ma to tam prestalo baviť. Ťažšie to bude napr, s takým instagramom, ktorý ma chytil len nedávno, ale budem sa snažiť.

Dnes večer som sa v tomto utvrdila. Aké nádherné je namiesto starania sa o náš virtuálny profil, všímať si svet navôkol! Ak by som dnes po ceste domov čumela do mobilu, nevšimla by som si žiariaci mesiac a hviezdy a ježka, ktorý predo mnou prebehol po chodníku.