O Londýne V.

Piaty, posledný, deň sme mali na pláne len oddychovanie v parkoch - chvalabohu! Takže Hyde Park, Regent´s Park a ešte trh Camden market.

Najprv sme sa vyvalili na trávu v Hyde Parku, hneď pri jazere Serpentine, kde si plávali kačky, labute, čajky a mohli ste si prenajať čln. Bola nedeľa, takže v parku bolo plno ľudí, ktorí sedeli na dekách s piknikovými košmi. Ležali sme tam asi 2-3 hodiny a verte či nie, každého nás na tvári spálilo, a to pofukoval pomerne studený vietor a bolo max 25 stupňov. Potom sme sa vydali do Regent´s Parku, kde som nakŕmila holuby a kačky nevšímajúc si nápis, že ich kŕmiť nemáme, lebo sú až prežraté, zatiaľčo ostatní pokračovali v oddychu. Nato sme sa vydali do jednej špeciálnej časti parku, ružových záhrad kráľovnej Márie. To bol raj! Pochytil ma fotiaci ošiaľ. Kvety + fotoaparát + ja, to je smrteľná kombinácia. Napriek mojim protestom sme sa hneď pobrali ďalej, na trh v Camden town, na ktorý je z parku len kúsok. Nanešťastie sme sa zdržali hľadaním fish&chips, takže sme na trh dorazili práve keď zatvárali. Stihli sme si však ešte v jednom stánku to typické britské jedlo dať, a to za polovičnú cenu. Vyskúšať som chcela aj britský čaj s mliekom, na ten už ale neostal čas. Najlepšie bolo, keď boli okolo nás všade samí punkeri, metalisti, ľudia s prepichnutým hádam všetkým, s vlasmi farieb dúhy a samými ostňami a kamarát zahlásil, že teraz sa mu konečne začína páčiť Londýn.

Z Camdenu sme sa pomaly pobrali na zastávku, z ktorej sme sa coachom dostali v noci na letisko. Ešte prečkať niekoľko hodín do skorého rána kedy nám to letelo a domov!

O Londýne IV.

Štvrtý deň sme mali na programe pôvodne doobedu Imperial War Museum a poobede HMS Belfast/Tate Modern, Tower Bridge, Tower of London, švrť City a St. Paul´s Cathedral.

Nakoniec to skončilo tak, že do vojenského múzea sme poslali chlapov a s kamarátkou sme ešte odskočili na Oxford Street dokúpiť nejaké darčeky domov a pomaly sa vydali k Tate Modern. Tate Modern je galéria moderného umenia, ktorá sa nachádza na South Banku v budove bývalej elektrárne a ktorá okrem iného obsahujuje diela Picassa, Dalího, Rothka, Matissa (táto expozícia je však platená, alebo sa musíte stať členom galérie) a Warhola (toho som si tam však nevšimla). Na to ako majestátne budova vyzerá, nebola galéria až taká veľká a ako som už písala, dosť ma sklamala. Asi to však bude tým, že moderné umenie ma veľmi neberie. Zaujímavé ale bolo, že v niektorých miestnostiach bola zima ako v supermarkete pri mrazáku. Tak nechránili ani diela zo 14. storočia v National Gallery a to majú hodnotu. Aj napriek tomu, že sa tam dalo fotiť som nefotila, takže vám z galérie nemôžem ukázať nič. Vstup bol zadarmo. Potom sme už všetci stretli pri HMS Belfaste, čo je múzeum v kráľovskej námornej lodi, ktorá si svoje odslúžila aj v II. sv. vojne. Síce sa tam platí vstup, ale chlapci hovorili, že to určite stálo za to, ukázali vám celú loď aj so strojovňou a miestnosťami s figurínami, kde vypúšťali autentické pachy, takže ste sa tam cítili ako súčasť posádky. Ešte lepšie vraj bolo Imperial War Museum, hlavne časť venovaná I. sv. vojne. Spolu sme si potom prešli zostávajúcu časť popri rieke k Tower Bridgu a Tower of London. Ak po moste zo South Banku prejdete na druhú stranu, ocitnete sa priamo v štvrti City, čo je bankové a obchodné centrum Londýna, ktoré sa každým dňom viac a viac rozrastá. Keďže bol víkend, štvrť bola mestom duchov - zavreté obchody, úplne vyľudnené ulice. V tejto časti sa nachádza aj St. Paul´s Cathedral, bol však už večer, preto sme si ho pozreli len zvonku. Stamaď sme sa vrátili na South Bank a užívajúc si večernú prechádzku popri Temži sme sa vrátili "domov".

O Londýne III.

Tretí deň sme mali na programe dopoludnia Natural History Museum a popoludní Buckingham Palace, St. James´ Park, Big Ben, Westminster Palace, Westminster Abbey, Downing Street a Trafalgar Square s National Gallery - jedným slovom: mali sme toho veľa, a tak to aj dopadlo. Večer, po tom, čo som vyšla z galérie som mala pocit, že už neurobím ani krok, ale ostatní prišli oddýchnutí z pivka, takže sme sa, samozrejme, hneď hrnuli "domov". U mňa však práve, keď sme po ceste náhodou natrafili aj na China Town, ktoré sme prvý deň nájsť nevedeli, nastala kríza chodenia. Určite poznáte ten pocit, keď ste nahnevaní na celý svet a každému koho vidíte by ste najradšej vyškrabali oči. Tak na mňa to prišlo vtedy. Bola som taká vyčerpaná, že som už nevládala ani rozprávať a odmietala som všetko, čo neobsahovalo možnosť sedenia. Tak sme sa nahrnuli do Subway-u, kde sa mi po tom, čo predavač priateľovi pochválil priateľku, nálada zlepšiť musela.

Natural History Museum som už spomínala. Tak ako vo zvyšku, aj tu je vstup zdarma. Na tomto prírodovedeckom múzeu som najviac ocenila budovu ako z Harryho Pottera, to však bolo všetko. Mňa vypchaté zvieratá a šutre veľmi nezaujímajú, aj preto som si pozrela len jednu malú časť a následne sa rozhodla, že si kým si ostatní pozrú zvyšok, ja ich počkám vo vestibule (a vďakabohu za to! viď vyššie). Potom sme sa už spolu vydali ku Buckinghamskému palácu. Po sklamaní z parkov prišlo sklamanie ďalšie: pred palácom tí svetoznámi vojaci v červených kabátoch a čiernej medvedej čiapke jednoducho neboli!!! Potom sme si boli na chvíľu oddýchnuť v St. James´ Parku, ktorý je hneď pred palácom (klasika - ostatní oddychovali, ja som behala a fotila). Nato sme pokračovali k Big Benu (ktorý je 1 z 5 veží Westminsterského Paláca, inak parlamentu, a správne sa volá Elizabeth Tower a obsahuje Great Bell of Westminster, ktorý prezývajú Big Ben - správne je to teda len zvon, dnes sa tak už označuje celá veža), Westminsterskému Palácu (parlamentu) a opátstvu (ktorých fotky nemám, lebo objektív). Odtiaľ sme sa vrátili k Downing street, kde sme vedeli, že tie slávne dvere neuvidíme, lebo už pár rokov je celá ulica kvôli bezpečnosti verejnosti neprístupná, ale čo už. Pokračovali sme do cieľovej stanice, ktorou bolo Trafalgarské námestie s Nelsonovým stĺpom a National Gallery. Chcela som povedať, NATIONAL GALLERY! Bol to skvost (ktorý je okrem toho aj zadarmo)! Moja duša, ktorá má vyčlenené malé miesto určené umeniu, plesala. Cezanne, Renoir, Rembrandt, Botticelli, da Vinci, Michelangelo, Tizian. Napísala som si aj umelcov, ktorí ma obzvlášť zaujali (Moroni, Rosa, Bellotto, Guardi, Hogarth, Pissarro, Sisley a Monetova Temža). Jediná vec ma mrzela, a to, že Turnera, na ktorého som sa tešila, som naživo nevidela, keďže v miestnosti, v ktorej sa nachádzal, sa práve odohrával filharmonický koncert. To však bolo jediné mínus, a keď sa v Londýne ocitnem ešte raz, do tejto galérie sa zatvorím na celý deň a budem si búchať hlavu o stenu prečo ja maľovať neviem (alebo celkovo nemám žiadne umelecké nadanie).

O Londýne II.

Na druhý deň sme mali v pláne dopoludnia nákupy na Oxford Street a popoludní British museum a Museum of London. O nákupoch som už písala tu, preto sa nebudem opakovať, nakúpili sme hlavne v Primarku, tak som sa tam však ponáhľala, že nemám ani fotku, haha. Inak, Oxford street sme mali na 20 min pešo, takže sme tam vlastne neplánovane boli každý deň. Briish Museum obsahuje všetko, čo sa im za celú svoju existenciu podarilo nakradnúť ostatným národom - artefakty z celého sveta. Síce to bolo múzeum skôr klasického štýlu, teda žiadne dotykové obrazovky a filmy, bolo to však preto, že by to bolo nazvyš, mali ste čo robiť, aby ste si stihli zbežne prebehnúť očami všetky exponáty. Múzeum teda malo čo ponúknuť, priznám sa, že sa mi nechcelo ísť do všetkých častí, mala som dosť už len z toho čo som videla. Keby som ale mala celý deň, pokojne si všetko prejdem, pretože históriu mám rada. Museum of London mapuje sociálnu a ekonomickú históriu Londýna od paleolitu do súčasnosti. Do tohto múzea som sa tešila najviac a nesklamalo. Čo sa mi na ňom páčilo asi najviac, bolo, že, na rozdiel od Natural History museum, bolo rozdelené pekne do častí chronologicky podľa rokov a išli ste z miestnosti do miestnosti, a nie ako v labyrinte. Na konci bola spravená celá ulica z 19. storočia, s obchodmi, do ktorých ste mohli nakuknúť - kancelária bankového úradníka, holičstvo, lekáreň, krajčírstvo, krčma... Múzeum malo neskutočnú atmosféru a človek, ktorý obľubuje doby minulé (=ja) sa tam cítil ako v raji. Obidve múzeá boli zadarmo. Z nich vám ukážem len niekoľko fotiek, nechcem, aby ste mi tu zaspali.

O Londýne I.

Vítam vás v 5-dielnej sérii príspevkov o Londýne! Nakoniec som sa rozhodla, že vám o Londýne porozprávam klasicky podľa dní. Veľmi ma mrzí, že vám nemôžem ukázať fotky mojich spolucestovateľov (asi by sa im to veľmi nepáčilo), ktorých mám hádam viac ako samotného Londýna a ktoré mi robia radosť. Konieckoncov, chcela som náš výlet zdokumentovať aj z tejto stránky, turistické fotky vie urobiť (takmer) každý. Druhý dôvod bol ten, že mám portrétový objektív, pevný 50 mm, a to teda znamená, že má ľudí rád nemám žiadnu fotku budovy v celku. Našťastie, kamarátka mala setový objektív, pripadalo by mi však hlúpe ukazovať cudzie fotky. Užite si teda to málo čo zostalo po cenzúre ľudí (vlastne, až tak málo toho nie je).

Výlet v Londýne začal ešte doma a to plánovaním - najprv výber ubytovania, termínu, leteniek... a následne zostavením plánu, ktorý musel byť presný. Veď tešenie sa na výlet je predsa polovica výletu, však? Z košického letiska sme s 20-minútovým meškaním odlietali na obed. Lietadlo prišlo načas, naše letisko ho však nebolo schopné dovtedy pripraviť. Po necelých dvoch hodinkách sme ale na Luton dorazili v plánovaný čas. Potom ešte hodinku coachom a ocitli sme sa uprostred Londýna, na slávnej Baker street, kde "býva" detektív Sherlock Holmes. Odtiaľ sme sa ponáhľali rovno ubytovať sa a hurá na objavovanie Londýna. Bolo už popoludnie a v pláne sme mali Science museum, štvrť Soho a China town a Covent garden.

Keby som mohla, v Science museum strávim aj celý deň. Tak ako všetky londýnske múzeá, aj toto bolo špičkovo spravené, s dotykovými obrazovkami, premietaním filmov, interaktívnymi hrami, kvízmi všetko to blikalo a svietilo a bolo spracované do príbehov, ktoré vám hrali na city a odišli ste akoby z kina. Podotýkam, že zadarmo. Naše múzeá so socialistickými vytrínami a ceduľkami sa môžu ísť skryť. Ďalej nasledovalo Soho. Ak ste boli v Londýne a nezažili večerné Soho, nezažili ste pravý Londýn. Miesto plné barov, krčiem, reštaurácií a hlavne divadiel kde sa, píše sa v sprievodcovi, stretávajú umelci, ja som mala pocit, že si tam skôr Londýnčania zájdu večer na pivo. Mrzí ma najviac na svete, že nemám odfotený ich rituál - na chodníku pred krčmou boli kovové zábrany, ktoré sa používajú napr. na koncertoch a za nimi stáli ľudia s pivom v ruke a diskutovali! Neviem či to bolo preto, že dnu už nebolo miesto, alebo preto, že po celom dni na zadku mali sedenia už dosť. Hneď pri Soho je China town - čínska štvrť s čínskymi reštauráciami, čínskymi novinami na ulici... všetkým čínskym. Nachádza sa hlavne na Gerrard Street. My sme tam aj s pomocou dvoch navigácii nevedeli ani za svet trafiť, náhodou sme sa tam však ocitli iný deň, veľmi som si to tam však neužila, pretože som bola strašne hladná a strašne (strašne!) ma už boli nohy. Fotku odtiaľ nemám teda žiadnu. A ďalšou vecou čo sme v ten deň nestihli bolo Covent garden (nestihli sme to už vôbec), no na druhej strane sme nečakane videli Piccadilly Circus čo sme mali v pláne inokedy.

O londýnskych dojmoch.

Typický britský päťdesiatnik s malými okrúhlymi očami na mňa spoza svojho stola pozrel vážnym pohľadom a keby to nebol letiskový úradník, bola by som vyprskla smiechom. Vitaj v Londýne!

Doma som už pár dní, tie som však strávila ako vždy nad fotkami a, popravde, v poslednom čase sa mi na blog písať veľmi nechce. V dnešnom príspevku vám však ukážem nákupy a v skratke porozprávam o našom výlete. Nejaké fotky vám ešte určite ukážem, ale neviem ešte koľko a ako.

Do Londýna sme sa vybrali piati: priateľ, brat, dvaja kamaráti a ja. Išli sme letecky a ja sa úplne najviac teším z toho, že mi už v lietadle nebolo zle. Keď som prvýkrát letela, nevedela som pochopiť ako tam môže niekto spať. Teraz som pri ceste domov nevedela nezaspať (tej noci som spala dokopy asi hodinu a pol v 15 minútových intervaloch - spať na letisku je najhoršie čo môže byť; ubytovanie sme na poslednú noc nemali, lebo sme odlietali skoro ráno a vstávať by sme museli asi o 4, aby sme sa tam dostali, takže sme volili túto alternatívu - a už viem, že nikdy viac!). Doteraz sa smejem, že sme spali v tradičnej britskej krčme z vlajkami England a veľkými koženými pohovkami, haha. Bol to totiž hostel nad krčmou. Bola to 6 posteľová izba a my sme boli piati, čo znamená, že s nami ešte niekto býval. Na druhý deň prišiel malý tenký otetovaný takmer holohlavý Francúz s cigaretou v ústach, od ktorého sme za celý pobyt počuli len "hi" a aj to potom čo sme sa my pozdravili prví. Cez posteľ mal prevesenú budhistickú šatku. Raz keď sme sa vrátili do izby len doniesť tašky, pozeráme, že tam zmýva. Neskôr sme sa dozvedeli, že mal nocľah za výpomoc (alebo štát sa za prácu načierno určite poteší). A aby to bolo úplné, nemôžem nespomenúť, že to bol chodiaci výlet. Denne sme nachodili asi 15 kilometrov (a to sme 2x išli metrom). V živote ma tak neboleli nohy!!! Pritom ja som pobehovala s foťákom a fotila aj keď ostatní oddychovali. Potom som skončila tak, že večer som sedela už aj na obrubníku, alebo výčnelku z budovy. Ten pocit, keď som sa aj po pár minútach oddychu znova postavila a mala som pocit, že ma nohy bolia ešte viac ako predtým je na nezaplatenie. Už som nevedela aké je to chodiť bez bolesti v chodidlách.

Londýn je úžasné mesto. Kým som tam ešte bola, nebola som si tým istá, keď som však prišla domov, uvedomila som si, že mi chýba ruch veľkomesta. Akosi som si zvykla na ten pocit zobudiť sa ráno v Londýne a hneď sa vybrať do jeho ulíc. Domov som prišla na slovenský vidiek, všade ticho (dobre, bývam na hlavnej dopravnej tepne priamo pred "metropolou východu", rovno na hlavnej ulici, takže mi chodia autá doslova pod oknom), samá zeleň, nič sa nedeje, nikde sa nedá ísť... trochu deprimujúce po 5 dňoch strávených v METROPOLE SVETA. Pretože tak sa Londýn určite nazvať dá. Idete po ulici a ťažko medzi tou záplavou Moslimiek, černochov a ázijcov nájdete "našich ľudí". Teda, tie Moslimky mi už liezli riadne na nervy. Všade sa trepali s hlúčikom detí a kočíkmi, kupovali si pestrofarebné oblečenie odhaľujúce telo, ktoré aj tak nosiť nemôžu a boli tučné (to asi preto nosia tie háby). Inak tam ale všetci dobre vyzerali a mali nádherné vlasy!!! Poviem to takto: na Slovensku by som sa na ulici otočila za jedným človekom zo sto, o ktorom by som si povedala, že je super oblečený. Tam som nevedela kam skôr pozrieť!! Každý mi pripadal niečím inšpiratívny, dokonca sa mi začali páčiť aj veci, o ktorých by som predtým povedala, že to je nevkusné. S našimi postsocialistickými krajinami sa to nedá ani zďaleka porovnať! Okrem toho okolo nás počas celého dňa pobehovali športujúci ľudia. Predierali sa cez ten dav ľudí, aj tými najrušnejšími tepnami v bežeckom oblečku. A všetci chodili po ulici so slúchadlami v ušiach (to sa mi už nepáčilo). Briti sa za všetko ospravedlňujú! Narušia váš osobný priestor (tam je to však asi dva a pol metra, mám taký pocit) a už: sorry. Fotíte a aj keď vidia, že nefotíte to miesto, ktorým chcú prejsť, ale preventívne: sorry (od jedného Brita sa mi ušiel aj vzdušný bozk). Za deň som to počula priemerne asi dvadsaťkrát. Na Slovensku keď to počujem raz za polroka, aj to je veľa (alebo nie je u nás toľko ľudí?). Cudzinci sú tam nesmierne komunikatívni. Vojdete do obchodu a človek čo stojí pri vchode hneď: Hi, how are you? Kupujete si občerstvenie a predavač vám povie, že máte peknú priateľku (bez úchylackého podtónu). Na ulici vám zamestnanec zo Starbucksu ponúkne ochutnávku a vysvitne, že to je Čech z Humenného. Čo sa týka nákupov, v Londýne sa naozaj nakúpiť dá. Trochu ma však sklamal Primark, na ktorý som bola najviac zvedavá keďže to každý ospevuje. Výber tam mali obrovský, to nehovorím, ale pripadalo mi to tak, že tam majú skôr základné kúsky do šatníka - obyčajné tričká, džíny, nohavice, svetríky, kabelky. Ceny tam však boli luxusné: od 2 libier za tričko (2,5 eura). Pri pokladniach stáli len samé černošky a Moslimky (na každom poschodí bolo asi 15 pokladní). Pri nakupovaní sme sa ale museli krotiť, keďže by sme domov všetko nedoniesli. Jedna vec ma však sklamala úplne najviac - parky. Všade sa hovorí, že anglické trávniky, ale tie anglické trávniky boli celé zožltnuté, suché, niektoré dokonca ani nepokosené, len udupané. A to aj rovno pred Buckingham Palace - kráľovským sídlom!!! Na ich obranu musím povedať, že zase je tam skoro všetko zadarmo - noviny, múzeá, galérie. National Gallery bola skvost!! Štve ma len to, že akurát miestnosť, na ktorú som sa najviac tešila, bola práve uzavretá, lebo sa tam odohrával nejaký filharmonický koncert a nemali sme čas čakať na jeho koniec. Na druhej strane ma Tate Modern sklamala. Ale tie múzejné a galeríjné obchody boli top! Úplne som dostala chuť začať maľovať!

Jednoduché šaty úžasnej žltej farby z ešte úžasnejšieho materiálu, rifle, náhrdelník po akom som už dlho túžila a tenisky, ktoré sú vlastne z núdze cnosť (doplatila som na to, že som si dva dni pred odchodom kúpila nové topánky a v Londýne zistila, že sú mi malé! nechcite vidieť pľuzgiere na mojich nohách!), ale čím ďalej, tým viac sa mi páčia, určite je to niečo čo by som si bežne nekúpila. Všetko Primark, okrem topánok HM (prvý normálny obchod, ktorý som po ceste našla).

Na londýnskom letisku som si stihla kúpiť americký Teen Vogue (až doma som si uvedomila, že ja už takmer dva roky nie som teen) a francúzsky Glamour.

Z National Gallery som s niečím odísť musela! Takže kniha o britskom maliarovi Turnerovi, ktorá bola v zľave, haha. A nejaké suveníry. A sladkosti. A veľa, veľa novín, na ktorých som na letisku spala, ktoré sú v Londýne zadarmo.