O roadtripe po strednom Slovensku.

Minulý rok som bola na roadtripe rovno dvakrát. Na jeseň vo Francúzsku (z čoho ste už pár článkov mohli vidieť), ale ešte v júli sme boli s priateľom na jednodňovom roadtripe po strednom Slovensku. Jedno ráno sme sadli do auta s tým, že ideme do Vydrovskej doliny (o ktorej tiež bude článok), no keď sme už tam sedeli, dali sme si takú menšiu okružnú jazdu stredom našej krajiny. Východ už predsa relatívne dobre poznáme a obaja radi objavujeme, tak prečo nie?

Milujem cestovať s priateľom, lebo on sa nenahnevá, ale poslušne zastaví, keď zrazu zakričím, že si musím odfotiť ten strom, alebo že musíme zastať, lebo tu je pekne. A na híkanie "pozor vtáčik" si už zvykol nielen on, ale aj kamaráti. Lebo predsa ak by sme boli prešli vtáčika, nemohla by som sa na seba pozrieť v zrkadle.

Pri prezeraní týchto fotiek som si opäť raz uvedomila, že po svete chodím ako taký teplomer. Každé pekné miesto by som najradšej "okoštovala". Postavila sa tam, alebo si sadla, a vnímala charizmu, energiu a krásu toho miesta. A to so zatvorenými očami, pretože hoci ma tam priviedli oči, tú krásu je tam doslova cítiť. Na každé také miesto by som sa najradšej nasťahovala. Milujeme sa s priateľom rozprávať o tom, kde všade budeme bývať. V tôni každého obrovského stromu, pri každom roztomilom potôčiku a pod každým kúzelným lesom.

Veronika, vezmeš si ma?

O roadtripe po Francúzsku #4 (Rigny-Ussé)

Zámok Ussé v obci Rigny-Ussé je od Chinonu, kde sme začali druhý deň nášho roadtripu, vzdialený len asi 10 km. Hneď pred zámkom tečie rieka Indre (podľa nej dostal názov aj department Indre-et-Loire, ktorý sa mimochodom spomínal v preklade, ktorý som len deň predtým poslala učiteľovi - taká modernejšia verzia školy v prírode, však?). Práve týmto zámkom sa v 19. storočí inšpiroval jeden z najznámejších francúzskych rozprávkarov Charles Perrault pri písaní Šípkovej Ruženky. Tým, že je dnes zámok v súkromnom vlastníctve, je tam trošku drahšie vstupné ako v iných zámkoch na Loire, no vidno to aj na interiéri, ktorý je kompletne zariadený, obsahuje obrovské množstvo dobových figurín (z tých som do článku vybrala len pár ukážok) a v donjone sa nachádza výstava k samotnej rozprávke. Aj celý areál zámku je veľmi pekne upravený, takže zámok určite stojí za návštevu.

Po prehliadke zámku sme už opäť nasadli do auta a vydali sa smerom späť do Bretónska. Po približne dvoch hodinách sme prišli do jeho hlavného mesta, Rennes. Keďže bola už tma a všetci sme mali dosť, mesto sme si nechali na nasledujúce ráno. Týmto sme ukončili druhý deň nášho roadtripu.

O rozprávaní.

Ešte donedávna som si myslela, že ak je niekto skôr tichý, radšej sa vyjadruje písomnou formou. V poslednom čase sa ale presvedčujem o opaku. Nielen že som najNEukacanejší človek, akého ste stretli (akože naozaj - ak vám odpoviem AŽ jednoslovne, môžete si gratulovať), ale už dosť dlho mám problém dokopať sa aj k tomu, aby som niečo napísala. A to tak niekedy nebolo. Jedným z dôvodov je to, že po istých skúsenostiach už nemám potrebu verejne vyjadrovať svoje myšlienky, pocity či názory. Je to totiž ako hádzať hrach na stenu. Nikoho to nezaujíma, lebo každý si žije ten svoj život vo vlastnom svete, má vlastné problémy a myslí si svoje. Ak som sa za svoj doterajší krátky život naučila jednu vec, tak to, že druhého človeka nikdy o svojej pravde nepresvedčíte - má svoju. Druhú mu netreba.

Pravda je však tá, že by mi bolo veľmi ľúto nechať tento imaginárny kus sveta spustnúť. Tvorím ho predsa už takmer 4 roky (vážne už toľko?!), rástla a dospievala som v ňom. Všetci poznáme ten pocit, keď si musíme priznať, že niečo už dávno skončilo bez toho, že by sme si to všimli a len podvedome sme to umelo udržiavali pri živote. "Najlepšie časy" má tento blog dávno za sebou. Časy, keď som bola ešte v puberte a potrebovala som si vytvoriť priestor, kde by som zdieľala svoje názory, myšlienky, pocity... všetko to, čo mi dnes už príde ako zbytočné. Dospela som z toho, dnes sú už pre mňa dôležitejšie skutky namiesto rečí. Teraz to poviem dosť hnusne, ale dnes mi už písanie blogu pripadá ako strata času.

Keď som v predposlednom článku písala, že som minulý rok tak často neprispievala preto, že som nevedela nájsť tie správne slová, nebolo to klamstvo. Vtedy som si však ešte neuvedomovala to, o čom dnes píšem. Že sa tento blog asi pomaly, ale isto rúti k záhube.

Nebojte sa, blog neruším. Dokonca ani neplánujem prestať prispievať. Nechávam to plynúť. Neviem, ako dlho sa mi ešte bude dariť držať ho pri živote, no minimálne dovtedy, kým nedopíšem tento článok, ktorý vlastne len teraz začína.

O januárovej prechádzke.

Dnes som to už doma nemohla vydržať, preto som si povedala, že musím aspoň na chvíľu vypadnúť na čerstvý vzduch (spojenie čerstvý vzduch v týchto dňoch nadobúda úplne nové rozmery). Veď vonku bolo len mínus šesť a keď som si počkala, kým trochu ustal vietor rýchlosti 35 metrov za sekundu, na tú hodinku sa to dalo vydržať. A tak som sa popoludní, čo v zime znamená pred zotmením, aj s Hugom vybrala na krátku prechádzku na známe miesta za domom. On si to to užil a ja... no povedzme, že som zas šťastne doma.

O uplynulom roku.

Tento rok som blog poriadne zanedbávala. A to z jednoduchého dôvodu - mám akýsi písací blok. A blok a blog predsa nejdú dokopy. Tento rok som konečne začala žiť, ako som o tom doteraz len snívala. Výsledok toho však bol, že mi nezostával čas na moje "rozjímania", nemala som čas na to uložiť si myšlienky. A napíšte niečo na blog s hlavou ako zamotané kĺbko vlny. Vždy keď som otvorila nový príspevok, rozsvietilo sa mi v hlave výstražné znamenie a po pár vetách som príspevok zavrela. Chcela som toho napísať tak veľa a všetko naraz, že by to nemalo hlavu a pätu. A tak som radšej nepísala nič. Čakala som na koniec toho blokového obdobia, ale to očividne samo neodíde. Preto teraz píšem tieto radky. Cítim sa ako prváčik, ktorý sa učí písať, no ako inak zablokovať blok?

Asi som to tu už spomínala, ale minulý rok bol jeden z najhorších v mojom živote. Tento rok jeden z najlepších, ak vôbec nie ten naj. Tým sa len potvrdilo to, čo vždy hovorím, že všetko zlé je na niečo dobré. Ak by rok 2015 nebol taký zlý, nevyprovokoval by ma k tomu robiť v tomto roku nové veci, ktoré mi toho toľko priniesli. Lebo vystupovať z komfortnej zóny sa jednoducho musí, ľudia! (A neverím, že to hovorím ja! ja! domasedka, melancholička, introvertka)

Ja som z nej vystúpila hneď na konci januára, keď som odišla na dva týždne do Českých Budejovíc, kde som sa s ľuďmi s ďalších piatich krajín Európy mala rozprávať po francúzsky a anglicky, čo mi predtým pripadal ako hororový zážitok. Tu sa mi však potvrdila ďalšia vec, ktorú stále hovorím, že nič nie je také strašné, aké sa na prvý pohľad zdá. Už počas toho som sa smiala sama sebe, čoho som sa vlastne bála. Tam mi prvýkrát v hlave skrsla myšlienka ísť na Erasmus a o pol roka na to som už sedela v lietadle do Paríža. Štyri mesiace vo Francúzsku bol neuveriteľný zážitok a hlavne skúsenosť (a keďže sa o tom rozpíšem niekedy inokedy, viac nepoviem). S pobytom v Česku sa mi však spája aj to, že som tento rok bola v televízii, pretože práve tam sme sa so spolužiačkami prihlásili do vedomostnej súťaže v RTVS. Ďalším míľnikom tohto roka bolo aj to, že som konečne vyhrala v nejakej prekladateľskej súťaži, škoda len, že o tom doteraz nemám žiaden dôkaz. Okrem toho som zažila aj iné zmeny, o ktoré som sa sama nepričinila, ako napríklad, že po dlhých rokoch mám konečne opäť psíka!

Aby som to zhrnula, tento rok bol skvelý len a len vďaka tomu, že som trochu pozmenila svoje myslenie. Začala som byť ľahkovážnejšia (v dobrom slova zmysle), nebrala som nič zbytočne vážne, snažila som sa netrápiť zlými vecami, ku všetkému som pristupovala s chladnou hlavou, neodmietala žiadnu ponuku a mala otvorenú a pozitívnu myseľ. A ak si do nového roka niečo prajem, tak len to, aby som ostala takáto.

Aký rok ste mali vy?

O roadtripe po Francúzsku #3 (Chinon)

Prvý deň roadtripu som zaspávala a druhý deň vstávala v tom najčarovnejšom dome! Celý pobyt tu obdivujem krásne francúzske domy zvonku a v Chinone som konečne mala možnosť sa do jedného pozrieť aj zvnútra. Bol trojsposchodový, mal uzučký špinavý zadný dvor, okenice, starý nábytok, americkú kuchyňu, točité drevené schody, ktoré praskali keď ste po nich chodili (!!!), kozub v každej miestnosti. A od prvého okamihu, ako som doňho v ten večer vošla, som sa doňho zamilovala! Keby som si pred spaním bola čítala Zolu či Maupassanta, nikto by ma nepresvedčil o tom, že nie je 19. storočie. Na konci článku sú len dve fotky (tých schodov samozrejme), ale dom je tu (aj keď z tých fotiek atmosféru rozhodne nezažijete). 

Čo sa týka mestečka Chinon, nestihli sme si ho prejsť tak dobre ako predchádzajúci deň Saumur, ale z toho čo sme videli, ho môžem len odporučiť. Lenže tak ako aj v Saumure, aj tu je hlavnou atrakciou stredoveký zámok, ktorý sme si pozreli aj zvnútra. Nádvorie hradu je pekné, no ten výhľad je niečo. Nám ho však dosť skazila hmla. Vo vnútri sa ešte nachádzajú rôzne projekcie, tematicky zariadené miestnosti a bohatá ukážka dobových šiat zámockých paní. 

A ako som už spomínala, väčšinu výletu sme mali zamračené a zo začiatku aj husté hmly, preto fotky vyzerajú tak smutne. A ostrosť pevnej päťdesiatky a hmla fakt neidú dokopy.

O roadtripe po Francúzsku #2 (Saumur)

Stále sme pri prvom dni. Po Angers sme znova sadli do auta a vydali sa na našu druhú zastávku, ktorou bolo malé mestečko Saumur. Toto mesto sa niekedy prirovnáva k Bratislave, pretože z jednej časti mesta pripomína známu panorámu nášho hlavného mesta. Síce mám Bratislavu veľmi rada, ale myslím, že porovnávať ju so Saumurom je tak trochu barbarstvo. Je to oveľa menšie mesto, ale čara má na rozdávanie!

Hlavným bodom nášho programu bol druhý zámok na Loire, ktorý sa v tomto meste nachádza. Ten sme si až tak neužili, keďže sme prišli tesne po záverečnej, no dalo sa poprechádzať aspoň po areáli a z neho zísť do mestečka a odtiaľ ku Loire. Na ten pohľad nezabudnem. Bol to prvý dych berúci zážitok tohto výletu, a to hneď v prvý deň. Krajší pohľad na rieku a mesto je síce ešte z mostu pár km pred mestom a bolo zamračené, no aj tak to stálo za to. Vďaka môjmu 50mm objektívu si však ten pohľad nevychutnáte ani spolovice tak ako naživo.

O roadtripe po Francúzsku #1 (Angers)

Mám najlepšieho priateľa a kamarátov, ktorí neváhali ani minútu, keď som im ešte doma navrhla, aby ma prišli pozrieť. Väčšinu výletu sme mali nie najlepšie počasie a hlavne husté hmly, nocovali sme prevažne v najlacnejších hoteloch (v ktorých som sa cítila ako v karavane, alebo v kajute), cez deň sme sa stravovali len bagetami, auto som už nemohla ani vidieť, po celom dni som si večer v reštaurácii nemala čas vybrať vlastné jedlo, lebo som kamarátom prekladala jedálny lístok a vlastne vždy, keď bolo treba niečo vyriešiť, riešila všetko ja, ale ten týždeň bol jeden z najlepších v mojom živote.

O čiernej kučierke.

Sľúbila som si, že keďže sa mi tu cez leto viac nedarilo ako darilo prispievať, posledný článok pred odchodom musím napísať. Zaznamenať svoje pocity, mať peknú spomienku. Čakala som, že sa budem poriadne báť, nadávať si aká som hlúpa a zároveň sa aj trochu tešiť na to dobrodružstvo, ktoré ma čaká. Ani v najbláznivejšom sne by som však nečakala, že budem mať pocity také, aké mám. Ani v najbláznivejšom sne by mi nenapadlo, že sa stane to, čo sa stalo. Mám pocit, akoby toto nebol môj život. Niekto si ho odo mňa požičal a poriadne ním zamával.

Toto zostalo z článku, ktorý som začala písať včera. Zvyšok som zmazala, pretože som si uvedomila, že také niečo nielenže nemôžem nikomu povedať, nemôžem to napísať ani len tu. Dnes som si však povedala, na akom svete to žijem, že sa nemôžem priznať k tomu, čo práve prežívam. Ja sa s tým, naopak, chcem podeliť. Musím sa s tým podeliť, pretože nie je samozrejmosť niečo také pekné prežívať. Pretože to nie je trestné a pretože sa to jednoducho deje a to bez toho, aby sa niekto pýtal na môj súhlas.

Za všetko môžu hodiny strávené v prostredí kníhkupectva a rozhovory o umení a fotografovaní. A ešte jeho úsmev a čierna kučierka. V deň, keď som si to uvedomila, sme sa videli poslednýkrát v živote. Keď som mu hovorila "zbohom" už som si tým bola istá. O hodinu nato som si kúpila obrovský kufor, s ktorým som mala o pár dní odcestovať na štyri mesiace do Francúzska. Niečo lepšie by vymyslel hádam len nejaký ostrieľaný scenárista.

Posledných pár dní sa striedavo usmievam a trieskam si ruky, vankúše a všetko, čo príde do cesty, o hlavu. Nielen preto, že odchádzam ja, ale aj preto, že o mesiac by odišiel aj on, lebo študuje v Prahe. A tiež preto, že som dokelu zadaná a len týždeň predtým som musela zadržiavať slzy, aby som sa nezrútila keď sme sa naposledy lúčili predtým, ako sa neuvidíme takmer 3 mesiace.

Verím na osud. Verím, že všetko sa deje z nejakého dôvodu, a táto viera mi práve pomáha vidieť, že pocity, ktoré prežívam, sú (aj keď miestami mučivé, ale) oveľa príjemnejšie ako strach a stres pred cestou do neznáma. Vďaka nemu si ani len neuvedomujem, že niekam idem. A ak bol dôvod jeho krátkej prítomnosti v mojom živote len tento, úprimne mu ďakujem.

Zbohom, čierna kučierka.

O tom, čo treba a o tom, čo netreba.

Niekedy sa so školou, prácou, psíkom a priateľom cítim ako medzi dvomi štyrmi mlynskými kameňmi. Každý z týchto elementov si nárokuje na môj čas a pozornosť. A pritom sú také odlišné. Sú týždne kedy sa venujem výlučne len škole, jún som takmer celý strávila v práci a keď mám priateľa doma, musím deliť pozornosť medzi jeho a Huga, ktorému by bolo málo aj keby som s ním bola každú minútu dňa. Neviem, či to je dobré, ale vždy keď sa určité obdobie sústredím na niektorý z týchto elementov, na tie zvyšné prakticky zabudnem.

A tak sa stalo to, že som si prežila menšiu krízu vo vzťahu. Vzťahu na diaľku. Keď som doňho išla, zostávalo mi len veriť, že sa nič nepokazí. Prvé mesiace som dokonca mala pocit, že sme urobili dobre. Od jari to však išlo dole vodou. Tým, že sme sa videli veľmi máličko, ochladlo to medzi nami. To by po 4 rokoch vzťahu síce prišlo asi aj tak, nie ale niekedy som si celé týždne ani nevšimla, že s niekým vlastne chodím. Lebo som s ním naozaj nikam nechodila. Nemali sme už spoločné zážitky. Každý si žil vo svojom svete. Začali sa dokonca diať také čudné veci, že som mu pred oslavou najlepšej kamarátky vynadala za to, čo má na sebe a tak sme si pokazili celú oslavu. A ja som sa nakoniec ako vždy rozplakala. Dôvodom pravdaže nebolo nejaké oblečenie, na tom som si to len vybila. Ak viem, že mám raz za čas na milovaného človeka pár hodín, silou mocou sa ich snažím tak veľmi využiť, až si ich vôbec neužijem. Čas bude vždy mojím úhlavným nepriateľom. Naviac prišiel do môjho života nečakane Hugo a kúsok z mojej schopnosti milovať si nepochybne ukradol.

Keď teraz prišiel priateľ domov na dva a pol týždňa, zas som si samozrejme vybrala nejakú hlúposť na ktorej sme sa pohádali a ja som sa rozplakala. A opäť som plakala preto, že som nevedela na čom som, kam smerujeme, či sa ešte máme radi, či ideme ďalej. Tentoraz však už s trochu iným nádychom. Pochopila som, že všetko to vzniklo preto, že sme za posledný pol rok spolu strávili veľmi málo času. Byť spolu aspoň týždeň vkuse každý deň. Toto sa od januára stalo až teraz, na začiatku júla. A urobilo to divy. Teda také aké sú vo vzťahu na diaľku možné. Ten Damoklov meč nad nami bude nepochybne visieť až kým sa tá diaľka nezmenší. Ešte aspoň rok sa budeme pri lúčení jeden kvôli druhému tváriť odvážne. Ešte aspoň rok si budem pri každom pomyslení na to, že sa musí(m) vrátiť nechávať rozorvávať srdce.

Po takmer roku neviem o vzťahu na diaľku o nič viac ako ktokoľvek iný. Neviem ani nič o živote. Viem len, že ho treba žiť a treba využiť všetky možnosti, ktoré sa človeku núkajú. Prijímať všetko také, aké je a bojovať za to, za čo sa oplatí bojovať.

O prvej prechádzke s Hugom.

Na prvú ozajstnú prechádzku som Huga zobrala v polovici marca, keď mal tri mesiace a, poviem vám, bol to boj. Buď sa bál, alebo sa mu nechcelo, ale zastavovať sme museli každé dva metre. Stále sa pýtal na ruky, alebo na mňa skákal nech zastavím. Nakoniec sme však konečne dorazili na "moju" lúku. Po hektických dňoch, keď som bola stále niekde zavretá vnútri, bol trochu šok zrazu stáť na obrovskej otvorenej lúke, dýchať čerstvý vzduch a sledovať západ slnka. A ešte aký! Bola to asi tá najkrajšia nebeská šou, akú som videla.

O ďalšej zimnej rozprávke.

Tieto fotky sú dôkazom toho, že za zimnou rozprávkou nemusí človek chodiť do (Slovenského) raja, nájde ho rovno pár metrov za dedinou. V jeden januárový deň, kedy sme sa boli s kamarátmi prejsť, bolo úplne fotogenické počasie s kopou snehu (alebo aspoň najväčšou tejto zimy) a úžasnou hmlou. 

O Slovenskom raji.

Ešte v januári som si medzi skúškami v jeden deň odbehla s našimi do Slovenského raja, konkrétne do obce Mlynky. Oni sa bežkovali, ja som bola fotograf. A že tam bolo čo fotiť! Veď, presvedčte sa sami.

O úprimnom šťastí.

Na tejto lúke som bola naposledy minulú jar, deň pred dôležitou opravnou skúškou, ktorá mohla určiť môj nepekný osud, a tak som si to tam teraz v januári užila. Rada sa vraciam na miesta, ktoré si pamätám ako stresové, alebo ktoré sú spojené s niečím nepríjemným, pretože si vtedy uvedomím, koľko som toho prežila, dáva mi to silu. A tiež si vtedy uvedomím, aká môžem byť rada, že som teraz v živote tam, kde som. V ten deň, aj napriek tomu, že boli veci, ktorých som sa obávala, som bola jednoducho úprimne šťastná. Doslova som sa usmievala od ucha k uchu, točila sa na mieste a mávala rukami. Ak by ma bol vtedy niekto videl, pomyslel by si čo je to tam za blázna. 

O sivých Vianociach.

O tri dni sú Vianoce, ale vôbec to tak nevyzerá. Ani vonku, ani v mojom živote. Prvé tri fotky vznikli ešte na konci novembra, kedy zatiaľ jedinýkrát za túto zimu nasnežilo a som rada, že som to stihla nafotiť aspoň z okna. Ostatné fotky sú už z dneška, kedy som voľno musela využiť na to, že som vybehla von s fotoaparátom, lebo sa mi o tom už snívalo :D Ak to niekto niekto číta, tak vám prajem pekné Vianoce :)

O ľuďoch.

V poslednom čase s veľkým záujmom počúvam ľudí. Vždy som to rada robila - radšej počúvala ako sama rozprávala. Teraz to však nadobudlo inú príchuť. Ľudí už počúvam trochu inak. Snažím sa počúvať hlavne to, čo nepovedia. To, okolo čoho chodia ako okolo horúcej kaše, a to buď preto, že to nevidia, alebo sa to boja povedať. Snažím sa odhaliť príčiny ich konania, vykopať tú čiernu skrinku. Snažím sa všímať si spôsob, akým to hovoria. Snažím sa zachytiť ich reakcie na slová či činy iných ľudí. Snažím sa poskladať si skladačku ich životného príbehu. Ľudia ma začínajú fascinovať. Nikdy som ich nemala rada, vždy som pred nimi uprednostňovala zvieratá. Teraz je to už inak. Chcem vedieť, akí sme my, ľudia. Užívam si, že v práci môžem prehodiť pár viet s úplne neznámymi ľuďmi, alebo aj s kolegami, ktorých zatiaľ veľmi nepoznám. Vždy som sa nerada zoznamovala, mala som pocit, že keď sa k niekomu ozvem ako prvá, odpadne mi z jazyka. Teraz nemám problém prísť a povedať: "Ahoj, ja som Veronika, ale môžeš ma volať aj Bekky". Asi som konečne dospela.

Fotky sú ešte z predchádzajúcej zimy, ale myslím, že sa tu ešte neobjavili. Už dávno som nebola fotiť a do Vianoc sa k tomu už asi ani nedostanem, takže mi to začína chýbať.

O jednom septembrovom ráne.

Takmer nič, čo vidíte na týchto fotkách, už nie je aktuálne. Slnko už takto intenzívne nesvieti, listy už dávno nie sú zelené, teploty sa už pohybujú niekde úplne inde, aj mačička už vyrástla a ani kohútik (ktorý mi pomáhal písať bakalárku) už nie je medzi nami. Napriek tomu však rada spomínam na toto septembrové ráno, keď ešte nezačal semester a len tak som si vyšla do záhrady a užívala si posledné voľné dni. Dnes už konečne prvýkrát poriadne nasnežilo, takže ďalšie fotky budú hádam už biele :)

O spokojnosti.

Už som aj zabudla ako pozadu som s fotkami. Zdá sa, že tu budú teraz pribúdať retrospektívne. Tieto napríklad predchádzali tým, ktoré tu boli naposledy. Pamätám sa na ten deň presne - štvrtok večer, vykašľala som sa na poslednú prednášku, na ktorú by som musela čakať 2 hodiny, pretože som mala všetkého dosť a potrebovala som sa vyspať. Namiesto toho som však doma vyšla s foťákom von. To, že ešte bolo vidno, bolo predsa treba využiť. A spravilo mi to oveľa lepšie ako spánok. Toho sa mi potom koniec koncov opäť veľa nedostalo, lebo som sa večer balila na cestu do Brna. Ľahla som si o 2 a vstávala o 4. Nehovoriac o tom, že som po návrate domov išla ešte týždeň v jednom kuse škola - práca. Neprekáža mi to však. Práve naopak, som akási spokojnejšia, lebo tak nemám čas rozmýšľať nad zlými vecami, ako mám vo zvyku a každú voľnú chvíľu si vážim. Tak ako aj túto, ktorú môžete vidieť na fotkách.

O nevyfotených fotkách.

Dnes prinášam fotky zo dňa, kedy som po dlhom čase mala deň voľna, takže som hneď vedela čo s ním. S kamarátom sme sa vybrali k neďalekej priehrade. Jeseň bola práve vo svojej najväčšej kráse. Po dlhom čase som mala v rukách aj foťák, takže som fotila ostošesť. (Preto dnes tak veľa fotiek.) Musím povedať, že asi aj preto sa mi to už trochu zunovalo. Niekedy mám pocit, že je pravdivý argument ľudí v mojom okolí na to, prečo nefotia. Vraj si tak potom ten okamih neužijú. Ja som na to vždy odpovedala, že ja si to cez hľadáčik fotoaparátu užijem rovnako - a následne sa môžem z fotiek tešiť aj doma. V poslednom čase však začínam uvažovať o tom, že možno majú pravdu. Svoje urobilo možno aj to, že som tento rok prežila mnoho vlakových ciest a doslova ma iritovalo to, že nemôžeme zastaviť, aby som si spravila fotku. Mohla som len nečinne sledovať tú krásu z okna. A v duchu som zúfalo počítala, o koľko pekných fotiek prichádzam. Minule som však stála na záhrade a všimla som si úžasný západ slnka nad lesom s dvíhajúcou sa hmlou. Najprv som automaticky chcela bežať po foťák. Potom si však hovorím, že kým sa s ním vrátim, už to nebude ono. A tak som tam asi pol hodinu len tak stála a nevedela som sa vynadívať. Bol to asi najkrajší západ slnka. A možno práve vďaka tomu, že som so sebou nemala foťák.

O čarovnej jeseni.

Viem presne, čo tu napíšem keď sedím vo vlaku, alebo v autobuse. Keď však kliknem na Nový príspevok, zrazu onemiem. Nechce sa mi písať, hľadať tie správne slová, lebo viem, že ich nenájdem. Že nebudem schopná napísať to tak, aby som s tým bola spokojná. A tak tento blog zanedbávam.

A v podstate ani nemám o čom písať, lebo sa nedeje nič, čo by ma prinútilo sadnúť si a prostredníctvom slov to zvečniť. Môj aktuálny život v štatistikách: študujem, pracujem a mám vzťah na diaľku. Študujem v jednom meste, pracujem v druhom, priateľa mám v treťom za hranicami a bývam na dedine.

Pracujem v kníhkupectve, čo je môj splnený sen a doteraz tomu nemôžem uveriť. Prácu som si hľadala preto, že som cítila potrebu mať niečo iné okrem školy. Neviem prečo, ale mám takú teóriu, že je to preto, aby som sa od školy odpútala. Nedávno som rozmýšľala, prečo som sa vlastne ocitla na druhom stupni, keď som tam ani ísť nechcela. Bolo to akoby to ani nebolo moje rozhodnutie. V auguste sa rozhodlo, že priateľ pôjde preč a ja budem pokračovať v škole. Nerozhodol on, ani ja, rozhodlo niečo, alebo niekto medzi nami. Ja som z akéhosi zvláštneho dôvodu neprotestovala. Cítila som, že to tak má byť. A tak teraz chodím naďalej do školy, do ktorej som chodiť nechcela, ale vedela som, že tam chodiť budem. Asi preto som potrebovala aspoň trochu zmeniť prostredie. Spoznala som asi dvadsať nových ľudí, mená tretiny z ktorých si nepamätám. A niekto mi platí za to, že trávim čas s knihami, čo viac som si mohla priať? Háčik je len v tom, že tým pádom už nemôžem chodiť za priateľom. Voľného času mám minimum, ale to je asi len dobre, lebo ho potom trávim efektívne. Napríklad aj prechádzkami, čo môžete vidieť aj na fotkách. Mala som voľné popoludnie, a tak som zalarmovala dvoch kamarátov na prechádzku, ktorá bola vďaka jeseni úplne čarovná.

P.S: Na fotkách nie som ja.