O roadtripe po strednom Slovensku.

Minulý rok som bola na roadtripe rovno dvakrát. Na jeseň vo Francúzsku (z čoho ste už pár článkov mohli vidieť), ale ešte v júli sme boli s priateľom na jednodňovom roadtripe po strednom Slovensku. Jedno ráno sme sadli do auta s tým, že ideme do Vydrovskej doliny (o ktorej tiež bude článok), no keď sme už tam sedeli, dali sme si takú menšiu okružnú jazdu stredom našej krajiny. Východ už predsa relatívne dobre poznáme a obaja radi objavujeme, tak prečo nie?

Milujem cestovať s priateľom, lebo on sa nenahnevá, ale poslušne zastaví, keď zrazu zakričím, že si musím odfotiť ten strom, alebo že musíme zastať, lebo tu je pekne. A na híkanie "pozor vtáčik" si už zvykol nielen on, ale aj kamaráti. Lebo predsa ak by sme boli prešli vtáčika, nemohla by som sa na seba pozrieť v zrkadle.

Pri prezeraní týchto fotiek som si opäť raz uvedomila, že po svete chodím ako taký teplomer. Každé pekné miesto by som najradšej "okoštovala". Postavila sa tam, alebo si sadla, a vnímala charizmu, energiu a krásu toho miesta. A to so zatvorenými očami, pretože hoci ma tam priviedli oči, tú krásu je tam doslova cítiť. Na každé také miesto by som sa najradšej nasťahovala. Milujeme sa s priateľom rozprávať o tom, kde všade budeme bývať. V tôni každého obrovského stromu, pri každom roztomilom potôčiku a pod každým kúzelným lesom.

Veronika, vezmeš si ma?

O roadtripe po Francúzsku #4 (Rigny-Ussé)

Zámok Ussé v obci Rigny-Ussé je od Chinonu, kde sme začali druhý deň nášho roadtripu, vzdialený len asi 10 km. Hneď pred zámkom tečie rieka Indre (podľa nej dostal názov aj department Indre-et-Loire, ktorý sa mimochodom spomínal v preklade, ktorý som len deň predtým poslala učiteľovi - taká modernejšia verzia školy v prírode, však?). Práve týmto zámkom sa v 19. storočí inšpiroval jeden z najznámejších francúzskych rozprávkarov Charles Perrault pri písaní Šípkovej Ruženky. Tým, že je dnes zámok v súkromnom vlastníctve, je tam trošku drahšie vstupné ako v iných zámkoch na Loire, no vidno to aj na interiéri, ktorý je kompletne zariadený, obsahuje obrovské množstvo dobových figurín (z tých som do článku vybrala len pár ukážok) a v donjone sa nachádza výstava k samotnej rozprávke. Aj celý areál zámku je veľmi pekne upravený, takže zámok určite stojí za návštevu.

Po prehliadke zámku sme už opäť nasadli do auta a vydali sa smerom späť do Bretónska. Po približne dvoch hodinách sme prišli do jeho hlavného mesta, Rennes. Keďže bola už tma a všetci sme mali dosť, mesto sme si nechali na nasledujúce ráno. Týmto sme ukončili druhý deň nášho roadtripu.

O roadtripe po Francúzsku #3 (Chinon)

Prvý deň roadtripu som zaspávala a druhý deň vstávala v tom najčarovnejšom dome! Celý pobyt tu obdivujem krásne francúzske domy zvonku a v Chinone som konečne mala možnosť sa do jedného pozrieť aj zvnútra. Bol trojsposchodový, mal uzučký špinavý zadný dvor, okenice, starý nábytok, americkú kuchyňu, točité drevené schody, ktoré praskali keď ste po nich chodili (!!!), kozub v každej miestnosti. A od prvého okamihu, ako som doňho v ten večer vošla, som sa doňho zamilovala! Keby som si pred spaním bola čítala Zolu či Maupassanta, nikto by ma nepresvedčil o tom, že nie je 19. storočie. Na konci článku sú len dve fotky (tých schodov samozrejme), ale dom je tu (aj keď z tých fotiek atmosféru rozhodne nezažijete). 

Čo sa týka mestečka Chinon, nestihli sme si ho prejsť tak dobre ako predchádzajúci deň Saumur, ale z toho čo sme videli, ho môžem len odporučiť. Lenže tak ako aj v Saumure, aj tu je hlavnou atrakciou stredoveký zámok, ktorý sme si pozreli aj zvnútra. Nádvorie hradu je pekné, no ten výhľad je niečo. Nám ho však dosť skazila hmla. Vo vnútri sa ešte nachádzajú rôzne projekcie, tematicky zariadené miestnosti a bohatá ukážka dobových šiat zámockých paní. 

A ako som už spomínala, väčšinu výletu sme mali zamračené a zo začiatku aj husté hmly, preto fotky vyzerajú tak smutne. A ostrosť pevnej päťdesiatky a hmla fakt neidú dokopy.

O roadtripe po Francúzsku #2 (Saumur)

Stále sme pri prvom dni. Po Angers sme znova sadli do auta a vydali sa na našu druhú zastávku, ktorou bolo malé mestečko Saumur. Toto mesto sa niekedy prirovnáva k Bratislave, pretože z jednej časti mesta pripomína známu panorámu nášho hlavného mesta. Síce mám Bratislavu veľmi rada, ale myslím, že porovnávať ju so Saumurom je tak trochu barbarstvo. Je to oveľa menšie mesto, ale čara má na rozdávanie!

Hlavným bodom nášho programu bol druhý zámok na Loire, ktorý sa v tomto meste nachádza. Ten sme si až tak neužili, keďže sme prišli tesne po záverečnej, no dalo sa poprechádzať aspoň po areáli a z neho zísť do mestečka a odtiaľ ku Loire. Na ten pohľad nezabudnem. Bol to prvý dych berúci zážitok tohto výletu, a to hneď v prvý deň. Krajší pohľad na rieku a mesto je síce ešte z mostu pár km pred mestom a bolo zamračené, no aj tak to stálo za to. Vďaka môjmu 50mm objektívu si však ten pohľad nevychutnáte ani spolovice tak ako naživo.

O roadtripe po Francúzsku #1 (Angers)

Mám najlepšieho priateľa a kamarátov, ktorí neváhali ani minútu, keď som im ešte doma navrhla, aby ma prišli pozrieť. Väčšinu výletu sme mali nie najlepšie počasie a hlavne husté hmly, nocovali sme prevažne v najlacnejších hoteloch (v ktorých som sa cítila ako v karavane, alebo v kajute), cez deň sme sa stravovali len bagetami, auto som už nemohla ani vidieť, po celom dni som si večer v reštaurácii nemala čas vybrať vlastné jedlo, lebo som kamarátom prekladala jedálny lístok a vlastne vždy, keď bolo treba niečo vyriešiť, riešila všetko ja, ale ten týždeň bol jeden z najlepších v mojom živote.

O opustencoch.

Tak som si prežila prvú vlakovú scénu. Bola presne ako z filmu, len s tým rozdielom, že náš film tým nekončil, ale začínal. Bolo slnečné pondelkové ráno. Slzy mi tiekli ešte pol hodiny po tom. Otočila som sa k oknu, aby ich nikto nezbadal, ale aj tak mám pocit, že sa na mňa pozeral jeden chlap. Ale ako povedal Macko Pú "How lucky I am to have something that makes saying goodbye so hard". Stále som presvedčená, že takto to bude najlepšie. Vo viac ako trojročnom vzťahu začínalo byť už priveľa stereotypu a to predsa nikto nechce. Takto si spoločne strávené chvíle budeme musieť užívať, lebo ich bude veru máličko.  

V centre som nakoniec fotila, ale aj tak som sa rozhodla ukázať vám iba pár fotiek, ktoré sú mi najbližšie. Opustený vtáčok v mori oblakov, polorozpadnutá továreň pri západe slnka, strašidelný dom či niektoré veci, pri pohľade na ktoré neveríte, že ste v meste. A nakoniec jedna z cesty domov.

P. S: Tiež máte sklony obľúbiť si najopustenejšie, najrozpadnutejšie budovy, lebo máte pocit, že tie potrebujú najviac lásky?

O novembrovom Morskom oku a Zemplínskej šírave.

Nepýtajte sa, ako sa mám, pretože by som vám nevedela odpovedať. Cítim sa ako tieto stromy popri ceste v nížinách, ktoré stoja stále na mieste a ktorých existencia závisí len od toho, či práve fúka vietor, alebo nie. Posledné týždne sa mi toho v hlave premieľa veľmi veľa, ale nie som schopná to dať von. Verím (!), že čoskoro budem môcť povedať viac. Momentálne píšem len preto, že sa chcem zbaviť rozpísaných článkov...

O zlom sne.

Od posledného článku sa toho toľko zmenilo! Po prvé, bola som opäť v Bratislave, a toho, že sa mi tam už tak nebude páčiť som sa ani najmenej báť nemusela. Bratislávka obstála. Naopak, som rada, že som ju zažila aj takú každodennú, lebo prvý výlet bol až rozprávkovo nereálny. Celý deň bola hmla a zamračené (aj hrad a ufo zmizli), ale čo už. Navštívili sme miesta, na ktoré naposledy nevyšiel čas a ochutnala som svoj doteraz najlepší koláč v živote (veľmi rada mu spravím reklamu - Foxford). Večer som odchádzala veľmi nerada, ale ráno ma na druhom konci krajiny čakala skúška. Skúška, ktorú som nespravila. A tu to všetko začalo.

Posledné obdobie bol jeden zlý sen. Doslova. A stále si nie som istá či skončilo, lebo takmer každý deň príde ďalší úder. Začalo to vlastne v jedno slnečné nedeľné ráno, keď som sa dozvedela, že som nespravila skúšku na prvýkrát. Nič strašné, koľko opravných termínov som už prežila, hovorím si. Lenže keď som videla, že mi chýbalo trištvrte boda a skúšku som nespravila ako jediná, nebolo mi to jedno. Ale keď som ju opäť ako jediná nespravila po druhýkrát, bola som už na dne. Začala som kuť plány na odchod zo školy, venovaniu sa foteniu a tak. Bola som v takom stave ako v prvom ročníku. Neviem, či som to tu na blogu niekedy spomínala, ale z prvého ročníka som prenášala jeden predmet (pôvodne som si myslela, že budú až dva) a bola som na pokraji skoncovania so školou. To boli doteraz asi najhoršie dni môjho života.Teraz išlo o úplne trápny predmet - jediný slovenský! (Študujem dva cudzie jazyky.) Je však zaujímavé, že vtedy som žiadne plány v prípade zlyhania nemala. Teraz mi to bolo jasné - fotka. Ak mám povedať jedno pozitívum tohto obdobia, tak je to odhalenie svojich najhlbších dutín duše. V takomto čase sa človek spozná ako nikdy. V takejto situácii vám totiž nikto nepomôže. Jasné, slová povzbudenia vždy potešia, ale silu pokračovať ďalej musíte nájsť v sebe samom. A k tomu vás nikto neprinúti, to musíte chcieť vy sami. V tom období som mala pocit, že po svete chodím ako taký opustený vyprahnutý bublinový ostrovček. Psychicky som bola úplne zoslabnutá, cítila som sa ako vycucaná dementormi. Aby bolo jasné, tieto stavy zúfalstva neboli spôsobené len touto skúškou. Toto bol už len vrchol ľadovca, kedy sa to všetko prelomilo. Až teraz som si uvedomila koľko sa toho vo mne nakopilo, a že to ma tak vycucala škola a nie dementori. Za toho dva a pol roka som tam zostarla aspoň o desať rokov. A pýtala som sa samej seba (a vlastne sa stále pýtam), či to je normálne. Či je nejaká hranica, podľa ktorej viete, či má ešte ten diplom cenu za zničené psychické zdravie. Lebo keď si pomyslím na to, kedy si najbližšie budem môcť bezstarostne vydýchnuť, som chorá už len z toho. Keď som totiž konečne mala spravenú tú skúšku, bolo sa treba začať seriózne venovať bakalárke. A to až tak, že som kvôli nej jeden deň spala v noci ráno hodinu, na ten ďalší ako naschvál nevedela zaspať a vstávala skoro kvôli ďalšiemu výletu do Bratislavy (áno, ja viem), a na ďalší spala nespala vo vlaku. No, život vie byť niekedy zaujímavý.

A akoby toho všetkého nebolo dosť, môj priateľ je na druhej strane zemegule. A ja mám sto chutí odísť bez všetkého za ním. Keď ja vstávam, on chodí spať. Zavolať si sa nám darí len cez víkend. Verím však, že všetko už bude dobre. Mám nové okuliare, ktoré zo mňa spravili úplne iného človeka a zajtra začína predsa letný semester, ktorý nemôže byť zlý, keď obsahuje slovo "letný". A navyše je aj skrátený. Posťažovať by som sa mohla na to, že začíname už takto skoro a, že na každej normálnej škole majú teraz v 3. ročníku len minimálnu výučbu a ja mám 8 predmetov, ale dosť bolo. Musím začať odznova. A vlastne som aj začala, lebo tento článok by bol ooooveľa depresívnejší, keby som ho písala v nálade, akú som ešte pred pár dňami mala. Neodpustím si to však vo fotkách, ktoré ju úplne vystihujú, a je zaujímavé, že boli fotené pár dní pred tým, ako to celé začalo, kedy som o tom ani netušila.

Bola tma a snežilo.

Keď som to vyslovila nahlas, znelo to rovnako smiešne, za aké to všetci považovali - idem do Bratislavy do divadla. Idem cez celé Slovensko kvôli divadlu. Ale presne to sa mi na tom páčilo. 

Bola tma a snežilo. Snežilo tak husto, že nebolo vidno na cestu. Keď sme na stanici vystúpili, vo vzduchu sa rozliehal pokoj. Taký ten keď po dlhom čase zrazu nasnežia tony snehu. Mala som takú dobrú náladu, ako už dávno nie. Nemyslela som na nepríjemné veci, čo ma čakajú, ako zvyčajne. Tých pár dní nie. O 6 ráno Bratislava ešte hlboko spala. 

Bola tma a snežilo. A snežiť v ten neprestalo. Napriek tomu bolo na stanici rušno. A mokro. Vydali sme sa do ulíc Bratislavy. Ako sme sa tak túlali, bola nám čoraz väčšia zima a uvedomili sme si, že vlastne nemáme kam ísť. Prezidentský palác, ani hrad osvetlené neboli. Michalská brána. Jediný pohyb na ulici boli zásobarske dodávky a smetiari. Hviezdoslavovo námestie. Tam sme to vzdali a chvíľu len čakali v podchode. Lepšie miesto sme si vybrať ani nemohli. Naskytol sa nám dokonalý impresionistický obraz. Odmŕzali mi končatiny, začali pretekať topánky, ale vnútri ma hrialo. Nasledovala návšteva nákupného centra (konečne teplo a máme ho celé len pre seba!), Slovenskej národnej galérie a ďalšieho centra (kratučké nákupy a vynikajúce cestoviny). Hrad sme si nakoniec pozreli aj zvnútra (počas prezerania si portrétov zapadalo nad Bratislávkou slnko a všetko malo nádherný ružovo-modrý nádych), čo sme nemali robiť. Z penziónu sme sa potom nedostali načas a zablúdili sme, takže sme takmer zmeškali divadlo. 

Bola tma a ani som si nevšimla či snežilo. Celou cestou sme utekali a predbiehali ľudí. Boli sme nervózni, ale hovorila som, že to stihneme. A tak sa aj stalo. Nebudem klamať, ak poviem, že Madame Bovary (ktorej knižnú predlohu som len večer predtým dočítala) bol jeden z najlepších zážitkov uplynulého roka. Táňa Pauhofová bola presne taká, akú som si ju predstavovala. A o tom, že budem len pol metra od nej by mi ani vo sne nenapadlo! Počas prestávky sme si dali ružové víno. Cestou späť sme sa zastavili v nádhernej reštaurácii s najlepšou pizzou a pri sviečke, reggae melódiách a vôni mäty sme sa o predstavení rozprávali. Uvedomila som si, že mám toho s Madame Bovaryovou veľa spoločného. A v ten večer som aj mať chcela. Ráno sme ležali v posteli do pol desiatej a potom sme takmer zmeškali vlak domov. Od Ružomberka bola cesta taká čarovná, že hoci som bola unavená, jednoducho som nemohla zatvoriť oči. Vždy som rada, keď sa môžem opäť raz presvedčiť o krásach našej krajiny. Nevedela som, na ktorú stranu pozrieť skôr. Na jednej tmavá, mohutná hora ihličnatých stromov vyvolávala mrazivý rešpekt, na tej druhej vrcholky hôr osvetľovalo ružovkasté svetlo pri západe slnka. 

Už nebola tma a nesnežilo.

(Bratislávka, ďakujem za odkrytie tvojho vnútra.)

O Londýne V.

Piaty, posledný, deň sme mali na pláne len oddychovanie v parkoch - chvalabohu! Takže Hyde Park, Regent´s Park a ešte trh Camden market.

Najprv sme sa vyvalili na trávu v Hyde Parku, hneď pri jazere Serpentine, kde si plávali kačky, labute, čajky a mohli ste si prenajať čln. Bola nedeľa, takže v parku bolo plno ľudí, ktorí sedeli na dekách s piknikovými košmi. Ležali sme tam asi 2-3 hodiny a verte či nie, každého nás na tvári spálilo, a to pofukoval pomerne studený vietor a bolo max 25 stupňov. Potom sme sa vydali do Regent´s Parku, kde som nakŕmila holuby a kačky nevšímajúc si nápis, že ich kŕmiť nemáme, lebo sú až prežraté, zatiaľčo ostatní pokračovali v oddychu. Nato sme sa vydali do jednej špeciálnej časti parku, ružových záhrad kráľovnej Márie. To bol raj! Pochytil ma fotiaci ošiaľ. Kvety + fotoaparát + ja, to je smrteľná kombinácia. Napriek mojim protestom sme sa hneď pobrali ďalej, na trh v Camden town, na ktorý je z parku len kúsok. Nanešťastie sme sa zdržali hľadaním fish&chips, takže sme na trh dorazili práve keď zatvárali. Stihli sme si však ešte v jednom stánku to typické britské jedlo dať, a to za polovičnú cenu. Vyskúšať som chcela aj britský čaj s mliekom, na ten už ale neostal čas. Najlepšie bolo, keď boli okolo nás všade samí punkeri, metalisti, ľudia s prepichnutým hádam všetkým, s vlasmi farieb dúhy a samými ostňami a kamarát zahlásil, že teraz sa mu konečne začína páčiť Londýn.

Z Camdenu sme sa pomaly pobrali na zastávku, z ktorej sme sa coachom dostali v noci na letisko. Ešte prečkať niekoľko hodín do skorého rána kedy nám to letelo a domov!

O Londýne IV.

Štvrtý deň sme mali na programe pôvodne doobedu Imperial War Museum a poobede HMS Belfast/Tate Modern, Tower Bridge, Tower of London, švrť City a St. Paul´s Cathedral.

Nakoniec to skončilo tak, že do vojenského múzea sme poslali chlapov a s kamarátkou sme ešte odskočili na Oxford Street dokúpiť nejaké darčeky domov a pomaly sa vydali k Tate Modern. Tate Modern je galéria moderného umenia, ktorá sa nachádza na South Banku v budove bývalej elektrárne a ktorá okrem iného obsahujuje diela Picassa, Dalího, Rothka, Matissa (táto expozícia je však platená, alebo sa musíte stať členom galérie) a Warhola (toho som si tam však nevšimla). Na to ako majestátne budova vyzerá, nebola galéria až taká veľká a ako som už písala, dosť ma sklamala. Asi to však bude tým, že moderné umenie ma veľmi neberie. Zaujímavé ale bolo, že v niektorých miestnostiach bola zima ako v supermarkete pri mrazáku. Tak nechránili ani diela zo 14. storočia v National Gallery a to majú hodnotu. Aj napriek tomu, že sa tam dalo fotiť som nefotila, takže vám z galérie nemôžem ukázať nič. Vstup bol zadarmo. Potom sme už všetci stretli pri HMS Belfaste, čo je múzeum v kráľovskej námornej lodi, ktorá si svoje odslúžila aj v II. sv. vojne. Síce sa tam platí vstup, ale chlapci hovorili, že to určite stálo za to, ukázali vám celú loď aj so strojovňou a miestnosťami s figurínami, kde vypúšťali autentické pachy, takže ste sa tam cítili ako súčasť posádky. Ešte lepšie vraj bolo Imperial War Museum, hlavne časť venovaná I. sv. vojne. Spolu sme si potom prešli zostávajúcu časť popri rieke k Tower Bridgu a Tower of London. Ak po moste zo South Banku prejdete na druhú stranu, ocitnete sa priamo v štvrti City, čo je bankové a obchodné centrum Londýna, ktoré sa každým dňom viac a viac rozrastá. Keďže bol víkend, štvrť bola mestom duchov - zavreté obchody, úplne vyľudnené ulice. V tejto časti sa nachádza aj St. Paul´s Cathedral, bol však už večer, preto sme si ho pozreli len zvonku. Stamaď sme sa vrátili na South Bank a užívajúc si večernú prechádzku popri Temži sme sa vrátili "domov".

O Londýne III.

Tretí deň sme mali na programe dopoludnia Natural History Museum a popoludní Buckingham Palace, St. James´ Park, Big Ben, Westminster Palace, Westminster Abbey, Downing Street a Trafalgar Square s National Gallery - jedným slovom: mali sme toho veľa, a tak to aj dopadlo. Večer, po tom, čo som vyšla z galérie som mala pocit, že už neurobím ani krok, ale ostatní prišli oddýchnutí z pivka, takže sme sa, samozrejme, hneď hrnuli "domov". U mňa však práve, keď sme po ceste náhodou natrafili aj na China Town, ktoré sme prvý deň nájsť nevedeli, nastala kríza chodenia. Určite poznáte ten pocit, keď ste nahnevaní na celý svet a každému koho vidíte by ste najradšej vyškrabali oči. Tak na mňa to prišlo vtedy. Bola som taká vyčerpaná, že som už nevládala ani rozprávať a odmietala som všetko, čo neobsahovalo možnosť sedenia. Tak sme sa nahrnuli do Subway-u, kde sa mi po tom, čo predavač priateľovi pochválil priateľku, nálada zlepšiť musela.

Natural History Museum som už spomínala. Tak ako vo zvyšku, aj tu je vstup zdarma. Na tomto prírodovedeckom múzeu som najviac ocenila budovu ako z Harryho Pottera, to však bolo všetko. Mňa vypchaté zvieratá a šutre veľmi nezaujímajú, aj preto som si pozrela len jednu malú časť a následne sa rozhodla, že si kým si ostatní pozrú zvyšok, ja ich počkám vo vestibule (a vďakabohu za to! viď vyššie). Potom sme sa už spolu vydali ku Buckinghamskému palácu. Po sklamaní z parkov prišlo sklamanie ďalšie: pred palácom tí svetoznámi vojaci v červených kabátoch a čiernej medvedej čiapke jednoducho neboli!!! Potom sme si boli na chvíľu oddýchnuť v St. James´ Parku, ktorý je hneď pred palácom (klasika - ostatní oddychovali, ja som behala a fotila). Nato sme pokračovali k Big Benu (ktorý je 1 z 5 veží Westminsterského Paláca, inak parlamentu, a správne sa volá Elizabeth Tower a obsahuje Great Bell of Westminster, ktorý prezývajú Big Ben - správne je to teda len zvon, dnes sa tak už označuje celá veža), Westminsterskému Palácu (parlamentu) a opátstvu (ktorých fotky nemám, lebo objektív). Odtiaľ sme sa vrátili k Downing street, kde sme vedeli, že tie slávne dvere neuvidíme, lebo už pár rokov je celá ulica kvôli bezpečnosti verejnosti neprístupná, ale čo už. Pokračovali sme do cieľovej stanice, ktorou bolo Trafalgarské námestie s Nelsonovým stĺpom a National Gallery. Chcela som povedať, NATIONAL GALLERY! Bol to skvost (ktorý je okrem toho aj zadarmo)! Moja duša, ktorá má vyčlenené malé miesto určené umeniu, plesala. Cezanne, Renoir, Rembrandt, Botticelli, da Vinci, Michelangelo, Tizian. Napísala som si aj umelcov, ktorí ma obzvlášť zaujali (Moroni, Rosa, Bellotto, Guardi, Hogarth, Pissarro, Sisley a Monetova Temža). Jediná vec ma mrzela, a to, že Turnera, na ktorého som sa tešila, som naživo nevidela, keďže v miestnosti, v ktorej sa nachádzal, sa práve odohrával filharmonický koncert. To však bolo jediné mínus, a keď sa v Londýne ocitnem ešte raz, do tejto galérie sa zatvorím na celý deň a budem si búchať hlavu o stenu prečo ja maľovať neviem (alebo celkovo nemám žiadne umelecké nadanie).

O Londýne II.

Na druhý deň sme mali v pláne dopoludnia nákupy na Oxford Street a popoludní British museum a Museum of London. O nákupoch som už písala tu, preto sa nebudem opakovať, nakúpili sme hlavne v Primarku, tak som sa tam však ponáhľala, že nemám ani fotku, haha. Inak, Oxford street sme mali na 20 min pešo, takže sme tam vlastne neplánovane boli každý deň. Briish Museum obsahuje všetko, čo sa im za celú svoju existenciu podarilo nakradnúť ostatným národom - artefakty z celého sveta. Síce to bolo múzeum skôr klasického štýlu, teda žiadne dotykové obrazovky a filmy, bolo to však preto, že by to bolo nazvyš, mali ste čo robiť, aby ste si stihli zbežne prebehnúť očami všetky exponáty. Múzeum teda malo čo ponúknuť, priznám sa, že sa mi nechcelo ísť do všetkých častí, mala som dosť už len z toho čo som videla. Keby som ale mala celý deň, pokojne si všetko prejdem, pretože históriu mám rada. Museum of London mapuje sociálnu a ekonomickú históriu Londýna od paleolitu do súčasnosti. Do tohto múzea som sa tešila najviac a nesklamalo. Čo sa mi na ňom páčilo asi najviac, bolo, že, na rozdiel od Natural History museum, bolo rozdelené pekne do častí chronologicky podľa rokov a išli ste z miestnosti do miestnosti, a nie ako v labyrinte. Na konci bola spravená celá ulica z 19. storočia, s obchodmi, do ktorých ste mohli nakuknúť - kancelária bankového úradníka, holičstvo, lekáreň, krajčírstvo, krčma... Múzeum malo neskutočnú atmosféru a človek, ktorý obľubuje doby minulé (=ja) sa tam cítil ako v raji. Obidve múzeá boli zadarmo. Z nich vám ukážem len niekoľko fotiek, nechcem, aby ste mi tu zaspali.

O Londýne I.

Vítam vás v 5-dielnej sérii príspevkov o Londýne! Nakoniec som sa rozhodla, že vám o Londýne porozprávam klasicky podľa dní. Veľmi ma mrzí, že vám nemôžem ukázať fotky mojich spolucestovateľov (asi by sa im to veľmi nepáčilo), ktorých mám hádam viac ako samotného Londýna a ktoré mi robia radosť. Konieckoncov, chcela som náš výlet zdokumentovať aj z tejto stránky, turistické fotky vie urobiť (takmer) každý. Druhý dôvod bol ten, že mám portrétový objektív, pevný 50 mm, a to teda znamená, že má ľudí rád nemám žiadnu fotku budovy v celku. Našťastie, kamarátka mala setový objektív, pripadalo by mi však hlúpe ukazovať cudzie fotky. Užite si teda to málo čo zostalo po cenzúre ľudí (vlastne, až tak málo toho nie je).

Výlet v Londýne začal ešte doma a to plánovaním - najprv výber ubytovania, termínu, leteniek... a následne zostavením plánu, ktorý musel byť presný. Veď tešenie sa na výlet je predsa polovica výletu, však? Z košického letiska sme s 20-minútovým meškaním odlietali na obed. Lietadlo prišlo načas, naše letisko ho však nebolo schopné dovtedy pripraviť. Po necelých dvoch hodinkách sme ale na Luton dorazili v plánovaný čas. Potom ešte hodinku coachom a ocitli sme sa uprostred Londýna, na slávnej Baker street, kde "býva" detektív Sherlock Holmes. Odtiaľ sme sa ponáhľali rovno ubytovať sa a hurá na objavovanie Londýna. Bolo už popoludnie a v pláne sme mali Science museum, štvrť Soho a China town a Covent garden.

Keby som mohla, v Science museum strávim aj celý deň. Tak ako všetky londýnske múzeá, aj toto bolo špičkovo spravené, s dotykovými obrazovkami, premietaním filmov, interaktívnymi hrami, kvízmi všetko to blikalo a svietilo a bolo spracované do príbehov, ktoré vám hrali na city a odišli ste akoby z kina. Podotýkam, že zadarmo. Naše múzeá so socialistickými vytrínami a ceduľkami sa môžu ísť skryť. Ďalej nasledovalo Soho. Ak ste boli v Londýne a nezažili večerné Soho, nezažili ste pravý Londýn. Miesto plné barov, krčiem, reštaurácií a hlavne divadiel kde sa, píše sa v sprievodcovi, stretávajú umelci, ja som mala pocit, že si tam skôr Londýnčania zájdu večer na pivo. Mrzí ma najviac na svete, že nemám odfotený ich rituál - na chodníku pred krčmou boli kovové zábrany, ktoré sa používajú napr. na koncertoch a za nimi stáli ľudia s pivom v ruke a diskutovali! Neviem či to bolo preto, že dnu už nebolo miesto, alebo preto, že po celom dni na zadku mali sedenia už dosť. Hneď pri Soho je China town - čínska štvrť s čínskymi reštauráciami, čínskymi novinami na ulici... všetkým čínskym. Nachádza sa hlavne na Gerrard Street. My sme tam aj s pomocou dvoch navigácii nevedeli ani za svet trafiť, náhodou sme sa tam však ocitli iný deň, veľmi som si to tam však neužila, pretože som bola strašne hladná a strašne (strašne!) ma už boli nohy. Fotku odtiaľ nemám teda žiadnu. A ďalšou vecou čo sme v ten deň nestihli bolo Covent garden (nestihli sme to už vôbec), no na druhej strane sme nečakane videli Piccadilly Circus čo sme mali v pláne inokedy.

O londýnskych dojmoch.

Typický britský päťdesiatnik s malými okrúhlymi očami na mňa spoza svojho stola pozrel vážnym pohľadom a keby to nebol letiskový úradník, bola by som vyprskla smiechom. Vitaj v Londýne!

Doma som už pár dní, tie som však strávila ako vždy nad fotkami a, popravde, v poslednom čase sa mi na blog písať veľmi nechce. V dnešnom príspevku vám však ukážem nákupy a v skratke porozprávam o našom výlete. Nejaké fotky vám ešte určite ukážem, ale neviem ešte koľko a ako.

Do Londýna sme sa vybrali piati: priateľ, brat, dvaja kamaráti a ja. Išli sme letecky a ja sa úplne najviac teším z toho, že mi už v lietadle nebolo zle. Keď som prvýkrát letela, nevedela som pochopiť ako tam môže niekto spať. Teraz som pri ceste domov nevedela nezaspať (tej noci som spala dokopy asi hodinu a pol v 15 minútových intervaloch - spať na letisku je najhoršie čo môže byť; ubytovanie sme na poslednú noc nemali, lebo sme odlietali skoro ráno a vstávať by sme museli asi o 4, aby sme sa tam dostali, takže sme volili túto alternatívu - a už viem, že nikdy viac!). Doteraz sa smejem, že sme spali v tradičnej britskej krčme z vlajkami England a veľkými koženými pohovkami, haha. Bol to totiž hostel nad krčmou. Bola to 6 posteľová izba a my sme boli piati, čo znamená, že s nami ešte niekto býval. Na druhý deň prišiel malý tenký otetovaný takmer holohlavý Francúz s cigaretou v ústach, od ktorého sme za celý pobyt počuli len "hi" a aj to potom čo sme sa my pozdravili prví. Cez posteľ mal prevesenú budhistickú šatku. Raz keď sme sa vrátili do izby len doniesť tašky, pozeráme, že tam zmýva. Neskôr sme sa dozvedeli, že mal nocľah za výpomoc (alebo štát sa za prácu načierno určite poteší). A aby to bolo úplné, nemôžem nespomenúť, že to bol chodiaci výlet. Denne sme nachodili asi 15 kilometrov (a to sme 2x išli metrom). V živote ma tak neboleli nohy!!! Pritom ja som pobehovala s foťákom a fotila aj keď ostatní oddychovali. Potom som skončila tak, že večer som sedela už aj na obrubníku, alebo výčnelku z budovy. Ten pocit, keď som sa aj po pár minútach oddychu znova postavila a mala som pocit, že ma nohy bolia ešte viac ako predtým je na nezaplatenie. Už som nevedela aké je to chodiť bez bolesti v chodidlách.

Londýn je úžasné mesto. Kým som tam ešte bola, nebola som si tým istá, keď som však prišla domov, uvedomila som si, že mi chýba ruch veľkomesta. Akosi som si zvykla na ten pocit zobudiť sa ráno v Londýne a hneď sa vybrať do jeho ulíc. Domov som prišla na slovenský vidiek, všade ticho (dobre, bývam na hlavnej dopravnej tepne priamo pred "metropolou východu", rovno na hlavnej ulici, takže mi chodia autá doslova pod oknom), samá zeleň, nič sa nedeje, nikde sa nedá ísť... trochu deprimujúce po 5 dňoch strávených v METROPOLE SVETA. Pretože tak sa Londýn určite nazvať dá. Idete po ulici a ťažko medzi tou záplavou Moslimiek, černochov a ázijcov nájdete "našich ľudí". Teda, tie Moslimky mi už liezli riadne na nervy. Všade sa trepali s hlúčikom detí a kočíkmi, kupovali si pestrofarebné oblečenie odhaľujúce telo, ktoré aj tak nosiť nemôžu a boli tučné (to asi preto nosia tie háby). Inak tam ale všetci dobre vyzerali a mali nádherné vlasy!!! Poviem to takto: na Slovensku by som sa na ulici otočila za jedným človekom zo sto, o ktorom by som si povedala, že je super oblečený. Tam som nevedela kam skôr pozrieť!! Každý mi pripadal niečím inšpiratívny, dokonca sa mi začali páčiť aj veci, o ktorých by som predtým povedala, že to je nevkusné. S našimi postsocialistickými krajinami sa to nedá ani zďaleka porovnať! Okrem toho okolo nás počas celého dňa pobehovali športujúci ľudia. Predierali sa cez ten dav ľudí, aj tými najrušnejšími tepnami v bežeckom oblečku. A všetci chodili po ulici so slúchadlami v ušiach (to sa mi už nepáčilo). Briti sa za všetko ospravedlňujú! Narušia váš osobný priestor (tam je to však asi dva a pol metra, mám taký pocit) a už: sorry. Fotíte a aj keď vidia, že nefotíte to miesto, ktorým chcú prejsť, ale preventívne: sorry (od jedného Brita sa mi ušiel aj vzdušný bozk). Za deň som to počula priemerne asi dvadsaťkrát. Na Slovensku keď to počujem raz za polroka, aj to je veľa (alebo nie je u nás toľko ľudí?). Cudzinci sú tam nesmierne komunikatívni. Vojdete do obchodu a človek čo stojí pri vchode hneď: Hi, how are you? Kupujete si občerstvenie a predavač vám povie, že máte peknú priateľku (bez úchylackého podtónu). Na ulici vám zamestnanec zo Starbucksu ponúkne ochutnávku a vysvitne, že to je Čech z Humenného. Čo sa týka nákupov, v Londýne sa naozaj nakúpiť dá. Trochu ma však sklamal Primark, na ktorý som bola najviac zvedavá keďže to každý ospevuje. Výber tam mali obrovský, to nehovorím, ale pripadalo mi to tak, že tam majú skôr základné kúsky do šatníka - obyčajné tričká, džíny, nohavice, svetríky, kabelky. Ceny tam však boli luxusné: od 2 libier za tričko (2,5 eura). Pri pokladniach stáli len samé černošky a Moslimky (na každom poschodí bolo asi 15 pokladní). Pri nakupovaní sme sa ale museli krotiť, keďže by sme domov všetko nedoniesli. Jedna vec ma však sklamala úplne najviac - parky. Všade sa hovorí, že anglické trávniky, ale tie anglické trávniky boli celé zožltnuté, suché, niektoré dokonca ani nepokosené, len udupané. A to aj rovno pred Buckingham Palace - kráľovským sídlom!!! Na ich obranu musím povedať, že zase je tam skoro všetko zadarmo - noviny, múzeá, galérie. National Gallery bola skvost!! Štve ma len to, že akurát miestnosť, na ktorú som sa najviac tešila, bola práve uzavretá, lebo sa tam odohrával nejaký filharmonický koncert a nemali sme čas čakať na jeho koniec. Na druhej strane ma Tate Modern sklamala. Ale tie múzejné a galeríjné obchody boli top! Úplne som dostala chuť začať maľovať!

Jednoduché šaty úžasnej žltej farby z ešte úžasnejšieho materiálu, rifle, náhrdelník po akom som už dlho túžila a tenisky, ktoré sú vlastne z núdze cnosť (doplatila som na to, že som si dva dni pred odchodom kúpila nové topánky a v Londýne zistila, že sú mi malé! nechcite vidieť pľuzgiere na mojich nohách!), ale čím ďalej, tým viac sa mi páčia, určite je to niečo čo by som si bežne nekúpila. Všetko Primark, okrem topánok HM (prvý normálny obchod, ktorý som po ceste našla).

Na londýnskom letisku som si stihla kúpiť americký Teen Vogue (až doma som si uvedomila, že ja už takmer dva roky nie som teen) a francúzsky Glamour.

Z National Gallery som s niečím odísť musela! Takže kniha o britskom maliarovi Turnerovi, ktorá bola v zľave, haha. A nejaké suveníry. A sladkosti. A veľa, veľa novín, na ktorých som na letisku spala, ktoré sú v Londýne zadarmo.

O Pise.

Pôvodne sme návštevu Pisy neplánovali. Po prvom dni vo Florencii sme však zhodnotili, že pár hodín si na ňu nájdeme, najmä keď sme tak blízko. Tak sa išlo. Hodina cesty tam, hodina na poobdivovanie veže, hodina cesty naspäť. Celkovo tri hodiny na výlet do Pisy. 

Nechcem povedať, že tam nič iné nie je, no hlavná turistická pamiatka je určite tamojšia šikmá veža. Šikmá veža je v skutočnosti zvonica nachádzajúca sa v bránou opevnenom komplexe na kraji mesta spolu s bazilikou a krstiteľnicou. Ak si dobre pamätám, do krstiteľnice sa dostať nedalo, vstup do baziliky bol zadarmo (musíte si však ísť po vstupenku) a na vežu sa dostanete za 16 eur. Musím povedať, už na prvý pohľad je ozaj šikmá; veď presvedčte sa sami.

O Florencii.

Do Florencie sme dorazili okolo tretej na obed, počas tej najväčšej páľavy, bolo tam určite päťdesiat stupňov. Taliansko som si vysnívala aj hlavne kvôli tomuto mestu, no aj napriek tomu som hneď po príchode nebola vôbec nadšená. Možno, to bolo z únavy, možno z už toľko prežitého (za dva predchádzajúce dva dni sme stihli Miláno, Veronu a Benátky tu a tu) a možno to bolo tou južanskosťou, ktorú som cítila od prvého momentu. Florencia je vraj hranica medzi priemyselným severom a poľnohospodárskym juhom, niečo ako rozdiel medzi západom a východom u nás. Pre južanov tam majú posmešnú prezývku, je to tam chudobnejšie, viac "zberby" z celého sveta, väčšia kriminalita atd. Čím zmätenejšie pocity pri príchode som však mala, tým viac sa mi dnes páči. Florencia asi bude patriť k tým mestám, ktoré oceníte až časom, až keď zažijete všetko (aj keď ani zďaleka to všetko nebolo) čo vám môže ponúknuť a na to, aby ste to aj vstrebali, potrebujete nejaký čas. 

Florencia je centrum Toskánska. Je to kolíska renesancie, mesto krásy, umenia, rodisko takých osobností ako Petrarca, Boccaccio, Dante, Michelangelo, Brunelleschi, Donatello, Botticelli či Verrocchio.

O Benátkach II.

Benátky. Druhá časť fotiek. Druhý deň. Opäť veľmi horúco. Veľa Američanov (keď sa tu tí vedia dotrepať z druhého kontinentu, z druhého konca zemegule, ako to, že mne to trvalo dvadsať rokov?!), čajok, kŕmenia holubov, lodí, reštaurácií a aj trošku jedla. Náš druhý deň sme ukončili na obed na vlakovej stanici a hor sa do Florencie!

O Benátkach I.

Po dlhšej prestávke vás opäť pozývam užiť si so mnou Taliansko. Dnes to bude zo spomínaných Benátok. Keďže blogger nápor toľkých fotiek nie veľmi dobre znášal, rozhodla som sa ich rozdeliť na dva články. Dnes vás prevediem po našom prvom (nabitom) dni.

Kde začať? Benátky. Venecia. Kto tam bol, tak vie. Niet na svete iného mesta, ktoré by sa s nimi dalo porovnávať. Benátky sú očarujúce, pôvabné, okúzľujúce. Plné umenia a vody a gondol a kvetov a okeníc. Podmania si vás, získajú hneď pri prvej  príležitosti. Opantajú vás svojím jedinečným čarom. Dajú vám napiť zo svojej omamnej vône. Prežijete v nich chvíle, na ktoré nezabudnete, lebo samy Benátky sú nezabudnuteľné. Prechádzate sa po ich uliciach a cítite sa ako vo filme, lebo sa vám zdá, že vám presne podľa situácie hraje hudba. No to sa vám nezdá, lebo to vo vašej hlave hraje krásna hudba. Váš mozog je v delíriu. Je to ako v nádhernom sne. Tisíce gondol ukrájajú z vodnej hladiny, aby turistom ukázali svoje krásy. Pravidelné renesančné tvary budov vám vnášajú do duše pokoj. Obdivujete ich tvary. Počúvate zvuky čajok, holubov, vlnenie vody. Zastavíte a kocháte sa. Nezmôžete sa nič, len kývete hlavou a hovoríte si, že toto musí byť sen. Sen menom Benátky.

Áno, presne tak som to tam cítila, keď sme tam okolo tretej poobede dorazili. A viete čo je na Benátkach najlepšie. Že to na vás hneď všetko vybalia. Načakajú na slávnostné vyvrcholenie. V Benátkach sa cítite neobyčajne aj na tej najobyčajnejšej ulici. Privítajú vás hneď po príchode z vlakovej stanice so všetkou grancióznosťou. Bum a máme ťa. A už si náš. Benátky, som vaša!

O Verone.

Po skorých rýchlych, ale zato výborných raňajkách v Miláne sme sa vlakom presunuli do Verony. Cesta nám trvala asi 70 minút. Pri talianskych vlakoch sa ale pristavím. Už pred cestou sme si prečítali, že na cestu po Taliansku sa autobusy kvôli nedochvíľnosti a nespoľahlivosti neodporúčajú. Talianske vlaky, to je už iná káva! Vyskúšali sme si ten najlacnejčí regionálny aj "frecciovský", o triedu vyšší, no musím povedať, že sa to s našimi vlakmi ani zďaleka porovnávať nedá. V každom bola klíma (no popravde je to tam nutnosť ako som písala), pohodlíčko a sršalo to novotou. Žiaden smrad ako v tých našich. No treba povedať, že ľudia sú tam schopní si za to aj priplatiť. V skratke, čo dáš, to aj máš. U nás síce budú na to ľudia nadávať, ale ak by im niekto povedal, že dobre, budú mať čo chcú, ale budú si za to musieť pár eur priplatiť, tak to už nie. To sme celí my, Slováci.

No ale späť k Verone. Po príchode na stanicu sme sa vybrali hľadať cestu. Môj drahý sa suverénne vybral opačným smerom ako bolo treba ísť, a tak sme si to trošku skomplikovali, ale nakoniec to dopadlo dobre a nestratili sme až tak veľa času. Celkovo sme mali na Veronu vyčlenené dve hodiny (viem, to je dosť málo, no v podstate sme za ten čas stihli celú prehliadku mesta, vrátiť sa a nasadnúť na vlak do Benátok). Neviem či niekomu niečo hovorí toto mesto. Mne osobne bolo už predtým známe balkónom, pod ktorým Rómeo vyznával Júlii lásku. To bol pôvodne dôvod, pre ktorý sme sa tam vydali. No krátkou exkurziou po internete sme sa dozvedeli, že Verona má toho oveľa viac. Celkovo je to také to typické talianske mesto aké si bežný človek hneď predstaví. Úzke kamenné uličky, balkóny plné kvetov, okenice, rôznofarebné domčeky. Okrem toho sa môžu obyvatelia Verony popýšiť zachovalou stredovekou arénou, mostom a pevnosťou (na ktorej sme ale neboli). Nakoniec môžem povedať, že Verona je aj z rýchlika nádherná.

Teraz však už nechám prehovoriť fotky.