O londýnskych dojmoch.

Typický britský päťdesiatnik s malými okrúhlymi očami na mňa spoza svojho stola pozrel vážnym pohľadom a keby to nebol letiskový úradník, bola by som vyprskla smiechom. Vitaj v Londýne!

Doma som už pár dní, tie som však strávila ako vždy nad fotkami a, popravde, v poslednom čase sa mi na blog písať veľmi nechce. V dnešnom príspevku vám však ukážem nákupy a v skratke porozprávam o našom výlete. Nejaké fotky vám ešte určite ukážem, ale neviem ešte koľko a ako.

Do Londýna sme sa vybrali piati: priateľ, brat, dvaja kamaráti a ja. Išli sme letecky a ja sa úplne najviac teším z toho, že mi už v lietadle nebolo zle. Keď som prvýkrát letela, nevedela som pochopiť ako tam môže niekto spať. Teraz som pri ceste domov nevedela nezaspať (tej noci som spala dokopy asi hodinu a pol v 15 minútových intervaloch - spať na letisku je najhoršie čo môže byť; ubytovanie sme na poslednú noc nemali, lebo sme odlietali skoro ráno a vstávať by sme museli asi o 4, aby sme sa tam dostali, takže sme volili túto alternatívu - a už viem, že nikdy viac!). Doteraz sa smejem, že sme spali v tradičnej britskej krčme z vlajkami England a veľkými koženými pohovkami, haha. Bol to totiž hostel nad krčmou. Bola to 6 posteľová izba a my sme boli piati, čo znamená, že s nami ešte niekto býval. Na druhý deň prišiel malý tenký otetovaný takmer holohlavý Francúz s cigaretou v ústach, od ktorého sme za celý pobyt počuli len "hi" a aj to potom čo sme sa my pozdravili prví. Cez posteľ mal prevesenú budhistickú šatku. Raz keď sme sa vrátili do izby len doniesť tašky, pozeráme, že tam zmýva. Neskôr sme sa dozvedeli, že mal nocľah za výpomoc (alebo štát sa za prácu načierno určite poteší). A aby to bolo úplné, nemôžem nespomenúť, že to bol chodiaci výlet. Denne sme nachodili asi 15 kilometrov (a to sme 2x išli metrom). V živote ma tak neboleli nohy!!! Pritom ja som pobehovala s foťákom a fotila aj keď ostatní oddychovali. Potom som skončila tak, že večer som sedela už aj na obrubníku, alebo výčnelku z budovy. Ten pocit, keď som sa aj po pár minútach oddychu znova postavila a mala som pocit, že ma nohy bolia ešte viac ako predtým je na nezaplatenie. Už som nevedela aké je to chodiť bez bolesti v chodidlách.

Londýn je úžasné mesto. Kým som tam ešte bola, nebola som si tým istá, keď som však prišla domov, uvedomila som si, že mi chýba ruch veľkomesta. Akosi som si zvykla na ten pocit zobudiť sa ráno v Londýne a hneď sa vybrať do jeho ulíc. Domov som prišla na slovenský vidiek, všade ticho (dobre, bývam na hlavnej dopravnej tepne priamo pred "metropolou východu", rovno na hlavnej ulici, takže mi chodia autá doslova pod oknom), samá zeleň, nič sa nedeje, nikde sa nedá ísť... trochu deprimujúce po 5 dňoch strávených v METROPOLE SVETA. Pretože tak sa Londýn určite nazvať dá. Idete po ulici a ťažko medzi tou záplavou Moslimiek, černochov a ázijcov nájdete "našich ľudí". Teda, tie Moslimky mi už liezli riadne na nervy. Všade sa trepali s hlúčikom detí a kočíkmi, kupovali si pestrofarebné oblečenie odhaľujúce telo, ktoré aj tak nosiť nemôžu a boli tučné (to asi preto nosia tie háby). Inak tam ale všetci dobre vyzerali a mali nádherné vlasy!!! Poviem to takto: na Slovensku by som sa na ulici otočila za jedným človekom zo sto, o ktorom by som si povedala, že je super oblečený. Tam som nevedela kam skôr pozrieť!! Každý mi pripadal niečím inšpiratívny, dokonca sa mi začali páčiť aj veci, o ktorých by som predtým povedala, že to je nevkusné. S našimi postsocialistickými krajinami sa to nedá ani zďaleka porovnať! Okrem toho okolo nás počas celého dňa pobehovali športujúci ľudia. Predierali sa cez ten dav ľudí, aj tými najrušnejšími tepnami v bežeckom oblečku. A všetci chodili po ulici so slúchadlami v ušiach (to sa mi už nepáčilo). Briti sa za všetko ospravedlňujú! Narušia váš osobný priestor (tam je to však asi dva a pol metra, mám taký pocit) a už: sorry. Fotíte a aj keď vidia, že nefotíte to miesto, ktorým chcú prejsť, ale preventívne: sorry (od jedného Brita sa mi ušiel aj vzdušný bozk). Za deň som to počula priemerne asi dvadsaťkrát. Na Slovensku keď to počujem raz za polroka, aj to je veľa (alebo nie je u nás toľko ľudí?). Cudzinci sú tam nesmierne komunikatívni. Vojdete do obchodu a človek čo stojí pri vchode hneď: Hi, how are you? Kupujete si občerstvenie a predavač vám povie, že máte peknú priateľku (bez úchylackého podtónu). Na ulici vám zamestnanec zo Starbucksu ponúkne ochutnávku a vysvitne, že to je Čech z Humenného. Čo sa týka nákupov, v Londýne sa naozaj nakúpiť dá. Trochu ma však sklamal Primark, na ktorý som bola najviac zvedavá keďže to každý ospevuje. Výber tam mali obrovský, to nehovorím, ale pripadalo mi to tak, že tam majú skôr základné kúsky do šatníka - obyčajné tričká, džíny, nohavice, svetríky, kabelky. Ceny tam však boli luxusné: od 2 libier za tričko (2,5 eura). Pri pokladniach stáli len samé černošky a Moslimky (na každom poschodí bolo asi 15 pokladní). Pri nakupovaní sme sa ale museli krotiť, keďže by sme domov všetko nedoniesli. Jedna vec ma však sklamala úplne najviac - parky. Všade sa hovorí, že anglické trávniky, ale tie anglické trávniky boli celé zožltnuté, suché, niektoré dokonca ani nepokosené, len udupané. A to aj rovno pred Buckingham Palace - kráľovským sídlom!!! Na ich obranu musím povedať, že zase je tam skoro všetko zadarmo - noviny, múzeá, galérie. National Gallery bola skvost!! Štve ma len to, že akurát miestnosť, na ktorú som sa najviac tešila, bola práve uzavretá, lebo sa tam odohrával nejaký filharmonický koncert a nemali sme čas čakať na jeho koniec. Na druhej strane ma Tate Modern sklamala. Ale tie múzejné a galeríjné obchody boli top! Úplne som dostala chuť začať maľovať!

Jednoduché šaty úžasnej žltej farby z ešte úžasnejšieho materiálu, rifle, náhrdelník po akom som už dlho túžila a tenisky, ktoré sú vlastne z núdze cnosť (doplatila som na to, že som si dva dni pred odchodom kúpila nové topánky a v Londýne zistila, že sú mi malé! nechcite vidieť pľuzgiere na mojich nohách!), ale čím ďalej, tým viac sa mi páčia, určite je to niečo čo by som si bežne nekúpila. Všetko Primark, okrem topánok HM (prvý normálny obchod, ktorý som po ceste našla).

Na londýnskom letisku som si stihla kúpiť americký Teen Vogue (až doma som si uvedomila, že ja už takmer dva roky nie som teen) a francúzsky Glamour.

Z National Gallery som s niečím odísť musela! Takže kniha o britskom maliarovi Turnerovi, ktorá bola v zľave, haha. A nejaké suveníry. A sladkosti. A veľa, veľa novín, na ktorých som na letisku spala, ktoré sú v Londýne zadarmo.