O čiernej kučierke.

Sľúbila som si, že keďže sa mi tu cez leto viac nedarilo ako darilo prispievať, posledný článok pred odchodom musím napísať. Zaznamenať svoje pocity, mať peknú spomienku. Čakala som, že sa budem poriadne báť, nadávať si aká som hlúpa a zároveň sa aj trochu tešiť na to dobrodružstvo, ktoré ma čaká. Ani v najbláznivejšom sne by som však nečakala, že budem mať pocity také, aké mám. Ani v najbláznivejšom sne by mi nenapadlo, že sa stane to, čo sa stalo. Mám pocit, akoby toto nebol môj život. Niekto si ho odo mňa požičal a poriadne ním zamával.

Toto zostalo z článku, ktorý som začala písať včera. Zvyšok som zmazala, pretože som si uvedomila, že také niečo nielenže nemôžem nikomu povedať, nemôžem to napísať ani len tu. Dnes som si však povedala, na akom svete to žijem, že sa nemôžem priznať k tomu, čo práve prežívam. Ja sa s tým, naopak, chcem podeliť. Musím sa s tým podeliť, pretože nie je samozrejmosť niečo také pekné prežívať. Pretože to nie je trestné a pretože sa to jednoducho deje a to bez toho, aby sa niekto pýtal na môj súhlas.

Za všetko môžu hodiny strávené v prostredí kníhkupectva a rozhovory o umení a fotografovaní. A ešte jeho úsmev a čierna kučierka. V deň, keď som si to uvedomila, sme sa videli poslednýkrát v živote. Keď som mu hovorila "zbohom" už som si tým bola istá. O hodinu nato som si kúpila obrovský kufor, s ktorým som mala o pár dní odcestovať na štyri mesiace do Francúzska. Niečo lepšie by vymyslel hádam len nejaký ostrieľaný scenárista.

Posledných pár dní sa striedavo usmievam a trieskam si ruky, vankúše a všetko, čo príde do cesty, o hlavu. Nielen preto, že odchádzam ja, ale aj preto, že o mesiac by odišiel aj on, lebo študuje v Prahe. A tiež preto, že som dokelu zadaná a len týždeň predtým som musela zadržiavať slzy, aby som sa nezrútila keď sme sa naposledy lúčili predtým, ako sa neuvidíme takmer 3 mesiace.

Verím na osud. Verím, že všetko sa deje z nejakého dôvodu, a táto viera mi práve pomáha vidieť, že pocity, ktoré prežívam, sú (aj keď miestami mučivé, ale) oveľa príjemnejšie ako strach a stres pred cestou do neznáma. Vďaka nemu si ani len neuvedomujem, že niekam idem. A ak bol dôvod jeho krátkej prítomnosti v mojom živote len tento, úprimne mu ďakujem.

Zbohom, čierna kučierka.