štvrtok, 16. apríla 2015

Neviem, čo ďalej so svojím životom.

Povedala by som, že to všetko začalo v jeden slnečný deň o 7.30 ráno. Po tom, čo sa ma kamarát opýtal na môj názor na slnečné kolektory, som mu povedala, že neviem ani, čo bude o pol roka. Počkať! Naozaj! Spala som asi 4 hodiny a jediné, na čom mi vtedy záležalo, bolo stihnúť si dopísať úlohu. A vtedy, v tom období, v ktorom som túžila to len celé prežiť, som si uvedomila, že naozaj neviem, čo budem robiť. Tónom, akým učiteľka na základnej škole hovorí žiakovi: "radím ti, aby si si spomenul, kde máš tú úlohu!" povedal, že nech sa teda rýchlo rozhodnem. 

Predvčerom som žila s tým, že nedobrovoľne končím so školou. Mesiac pred štátnicami. Že nebudem mať ani bakalársky diplom, bez ktorého ste dnes už úplna nula. Že 3 roky som sa trápila ÚPLNE zbytočne. Pripravovala som si, ako to oznámim rodičom, kamarátom, známym. Snažila som sa prísť na všetky argumenty, pre ktoré to nie je koniec sveta. O tom sa mi nakoniec podarilo samú seba presvedčiť po tom, čo som prišla domov a ľahla si spať, aby som sa skryla pred svetom i sebou samou. V takejto situácii som nebola prvýkrát. Ten pocit som už dobre poznala. Teraz som si však bola už na 99 percent istá, že končím. Večer, keď bol priateľ online, napísala som mu, že pravdepodobne si balím kufre. Podľa toho, čo napísal, sa zdalo, že to zobral pokojne, ale vedela som, že to tak nie je. Potom povedal, že ide na obed. Dúfam, že si vôbec všimol, čo je. Rodičom som to chcela oznámiť, až keď to bude isté. A potom prišli výsledky. Skúšku som spravila.

Verte, či nie, ale moja prvá reakcia bola: dokelu! Za tých niekoľko krušných hodín som si zvykla na myšlienku, že už nemusím písať bakalárku a učiť sa na štátnice. To, že sa z toho mám vlastne tešiť mi dochádza doteraz. Bolo to však hlavne preto, že som zrazu bola donútená bojovať ďalej. A neviem, či na to ešte pozbieram silu. Uvedomujem si, že téma školy je pre niekoho úplne banálna. Že to jeho život ovplyvňuje minimálne. Mňa táto škola psychicky úplne vycucala. Neustále opodstatnené strachovanie sa o to, či vás vyhodia je najhoršia forma trýznenia. A štúdium na tejto škole bola moja najhoršia životná skúsenosť. Už len dúfam, že raz budem môcť povedať, že mi to niečo dalo. Momentálne vnímam len to, čo mi to vzalo. Ak úspešne odštátnicujem (čo ešte ani zďaleka nie je isté), neprosím si diplom, ale dovolenku na Bali, aby som sa dostatočne spamätala z posledných 3 rokov.

A teraz mi povedzte, ako sa dá vedieť, čo budete ďalej robiť, keď to od vás závisí len máličko? Prihlášku na magisterské štúdium som si podala len preto, aby som oddialila rozhodnutie. Viete, pár dní pred osudným dňom som si hovorila, že tú skúšku je mi súdené spraviť len preto, aby to som to nemala uľahčené. Rozhodnúť sa neísť na magisterské. To preto, že, samozrejme, boli dni keď to nebolo až také zlé. A vtedy ma veľmi pokúšalo pokračovať ďalej. A potom prišli tie zlé dni, kedy som si hovorila, že v záujme zachovania si psychického zdravia si nemôžem dovoliť pokračovať. A po posledných udalostiach som sa definitívne rozhodla, že nepôjdem ďalej. Problémom však je, čo budem robiť namiesto toho.

Nebolo to až tak dávno, čo som si uvedomila, že nechcem robiť to, čo študujem. Byť prekladateľka, zničiť si neustálym vysedávaním pri počítači zrak a chrbát, byť celý čas zavretá v sterilnom prostredí doma (keďže by som pracovala z domu), mať flexibilnú pracovnú dobu (verte, že je to prekliatie, tento semester som si vyskúšala, čo je to byť viac dní v týždni doma ako v škole a najradšej by som sa bola zabila)... Ešte pred rokom to však bolo inak. Snívala som o tom, že budem prekladať knihy (k tomu sa dostanete len po známostiach), prihlásila som sa do 2 prekladateľských súťaží (ani v jednej som neuspela), chodila som v opätkoch a saku a dúfala, že to raz dotiahnem ďaleko. Teraz som zistila, že som prešvihla termín jednej súťaže, do druhej preklad nestihla poslať, lebo som riešila dôležitejšie problémy (viď vyššie) a uvedomila som si, že chodím v rifliach a tričku. Že náhoda?

No, keďže som si už vyjasnila, čo robiť nechcem, bolo by dobré zistiť aj to, čo robiť chcem. A to som aj zistila. Zamyslela som sa nad tým, čo by ma naozaj robilo šťastnou - a vždy sa to točilo len okolo dvoch vecí - písania a fotenia, čo nakoniec robím aj na tomto blogu! Ale na to, aby z toho aj niečo bolo, musela by som tieto 2 aktivity posunúť na iný level. A tak som aj začala - zohnala som si Kingovu knihu O písaní a knihu Škola fotenia. Či však z toho aj niečo ozaj bude, to neviem, ale ak to neskúsim, nikdy to nezistím. A čo budem robiť medzitým, zatiaľ neviem. S priateľom chceme niekam odísť, ale kam a čo tam budeme robiť, to ešte netušíme. Slovo "neviem" a "netuším" sa v tomto článku objavuje až pričasto, a uvedomujem si, že zniem ako klasický prípad stratenej generácie pre sociológa, ale čo čakáte od človeka, ktorému sa za jeden deň otočil svet dvakrát?

Veľmi (veľmi!) si prajem, aby som  v sebe našla dosť odvahy odísť do neznámeho prostredia a robiť to, čo ma baví. Tento článok bude mať ešte určite pokračovanie, pretože som stále vo fáze spracovávania toho všetkého, ale chcela som zachytiť zatiaľ aspoň toto. Potrebovala som to dať von, aby som sa mohla pohnúť ďalej, nerozmýšľať už nad tým. Verím, že konečne začne iné obdobie, veď zajtra sa mi po 2,5 mesiaci vracia priateľ!

(Svoj zákaz internetu a počítača samozrejme presúvam, keďže bakalárku ešte ani zďaleka napísanú nemám, ale budem sa snažiť obmedziť aspoň ten internet.)

2 komentáre:

  1. Mám chuť ťa objať. Ale už to určite spravil tvoj priateľ :) V živote sú rôzne obdobia, aj tie ťažšie, sama som bola niekedy na pokraji zrútenia zo školy... Ale snažím sa vždy presvedčiť samú seba, že ak nejde o život, tak to nie je také vážne. A všetko sa dá časom nejak zvládnuť. Držím palce, nech posunieš písanie a fotenie na vyšší level, podľa mňa si na dobrej ceste :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Si zlatá, ďakujem :) No, vypísanie sa zafungovalo. Stále síce neviem, čo budem robiť, ale zatiaľ o tom rozmýšľať nechcem :)

      Odstrániť

Every comment makes my day!